Keby ho smrť nebola vytrhla spomedzi nás, v týchto dňoch by sa dožil patriarchálneho veku 80 rokov Dr. František Braxátor, vynikajúca osobnosť slovenského verejného života v pohnutom 20. storočí. Roky jeho života poznali málo slnečných dní, ale zato boli výrazne poznačené krutosťou doby, ktorá vystavila jeho generáciu katolíckych intelektuálov ťažkým skúškam. Svoje národné sebavedomie, vieru v Boha a vernosť zdedeným kresťanským tradíciám bolo im treba obhajovať často za veľkých obetí. Museli prekonávať veľké prekážky, odolávať zvodným pokušeniam a za svoje presvedčenie platiť stratou zamestnania, žalárom i vyhnanstvom. Zachovať si životný optimizmus, nedať sa zastrašiť, zlomiť ani zviesť za takýchto okolností, to bolo svedectvom pevného charakteru a neotrasiteľnej viery v Božiu spravodlivosť. Dr. František Braxátor bol jedným z takýchto peknoduchých ľudí. Bol obdarený vzácnymi vlastnosťami bystrého intelektu, analytickej mysle, pevnej vôle a usilovnej pracovitosti. Keď sa raz presvedčil, že závery, ku ktorým dospel a idey, ktoré si po dlhom uvažovaní osvojil, sú správne, vedel ich obhajovať a presadzovať s húževnatosťou jemu vlastnou. Jeho spôsoby práce sa občas stretávali s kritikou a opozíciou aj vo vlastných radoch, ale práve toto robilo jeho verejnú činnosť takou zaujímavou a fascinujúcou a jeho meno známym tak v domácom prostredí aj v slovenskej diaspore.

Svetlo sveta uzrel v Nitre 18. novembra 1920. Pochádzal z obchodníckej rodiny a pri krste dostal meno Arpád. Na jeho detstvo a mladé roky mala rozhodujúci vplyv jeho matka, rodená Braxátorová a popri nej aj jeho starý otec František Braxátor st. On sám s vďačnosťou spomínal: ”Prvé lekcie rodolásky som sa učil sediac na kolenách môjho starého otca”. Z úcty k nemu si neskôr zmenil meno z Arpáda na František Braxátor.

Po skončení ľudovej školy študoval na gymnáziu v Nitre, kde maturoval roku 1939. Už ako stredoškolák preukazoval neobyčajné organizačné schopnosti a veľmi živý záujem o mimoškolské kultúrne a náboženské aktivity. Po maturite študoval právo na Slovenskej univerzite v Bratislave. Býval v katolíckom vysokoškolskom internáte Svoradov, kde pod vplyvom stimulujúceho prostredia, ktoré tam vytvorili dvaja zaslúžilí duchovní otcovia - Mons. Eugen Filkorn a o. Ján Hutyra – sa ďalej prehĺbilo a vytríbilo jeho národné i náboženské presvedčenie. Živo sa zúčastňoval rozličných podujatí vysokoškolskej mládeže, bol aktívnym členom a neskôr funkcionárom akademických a mládežníckych spolkov ako napr. Moyses, Združenie katolíckej mládeže (SKM), alebo Ústredné združenie katolíckeho študentstva (ÚSKŠ). Patril do krúžku Kolakovičovej ”Rodiny” (kde mal krycie meno ”Martin”), ale na rozdiel od svojich vrstovníkov nebol bezvýhradne okúzlený názormi, plánmi a vývodmi profesora Kolakoviča. Zaujímali ho však Kolakovičove znalosti a skúsenosti o pracovných metódach francúzsko-belgického mládežníckeho hnutia JOC (Jeunesse Ouvriere Chretienne - Kresťanská robotnícka mládež). Roku 1944 sa stal generálnym tajomníkom v ústredí Združenia katolíckej mládeže (predsedom bol Pavol Čarnogurský) a mal v úmysloch pretvoriť túto organizáciu podľa vzoru JOC – pravda s prihliadnutím na miestne slovenské pomery. Ako generálny tajomník SKM mal plné ruky práce; organizoval rozličné kurzy, duchovné cvičenia, letné tábory a vypomáhal redaktorovi Ľ. Hlaváčovi pri vydávaní časopisu SKM.

6. marca 1945 sa novopromovaný JUDr. František Braxátor oženil s Anicou Krčméryovou. Svadbu mali v Modrom kostolíku a sobášil ich biskup Michal Buzalka. Ale ich radosť a veselosť bola čiastočne utlmená vojnovými i rodinnými udalosťami: Bratislava mala už za sebou dve ťažké bombardovania a front sa tiahol cez stredné Slovensko. Okrem toho v predchádzajúcom roku zomrel ženíchovi otec a neveste matka. A tak ani svadobná cesta sa nekonala, ak do toho nezarátame občasné zájazdy do Smoleníc, kam sa pred bombardovaním presťahovalo (”evakuovalo”) ústredie Slovenskej katolíckej mládeže. Mesiac po ich svadbe bolo Slovensko obsadené vojskom Červenej armády (úradne sa tomu hovorilo ”oslobodenie”), o ďalší mesiac skončila vojna, zanikla Slovenská republika a Slovensko sa stalo časťou obnoveného Česko-Slovenska.

V prvej česko-slovenskej vláde sa námestníkom ministra vnútorného obchodu stal Dr. Václav Vaško, na Slovensku udomácnený Čech a (čo u Čechov pôsobiacich na Slovensku bolo zriedkavosťou) veriaci katolík. Aj on bol členom Kolakovičovej ”Rodiny” a dobre poznal schopnosti i pracovitosť Dr. Františka Braxátora. Prehovoril ho teda, aby išiel s ním do Prahy pomáhať organizovať ministerskú administratívu ako aj početne posilniť obligatórnu slovenskú tretinu úradníctva na tomto ministerstve. A tak ešte v lete 1945 sa Dr. František Braxátor aj s manželkou Anicou presťahovali do Prahy. Boli prakticky jedinou slovenskou katolíckou rodinou v Prahe, ktorá mala pomerne priestranný byt, a to znamenalo, že sa u nich stretávali, útulok, nocľah i dočasný pobyt nachádzali takmer všetci slovenskí vysokoškoláci a štátni úradníci, ktorí prichádzali do Prahy. Častým hosťom u nich býval aj prof. Tomislav Kolakovič, keď sa navrátil do Č-SR zo svojej neúspešnej púte v Sovietskom zväze.

Koncom roka 1945 bol Kolakovič obvinený zo špionáže a nastal pohon nielen naňho, ale aj na ostatných členov jeho ”Rodiny”. Viacerí z nich boli zatknutí, vyšetrovaní a týraní. Štátna bezpečnosť zaistila aj Dr. Františka Braxátora. Našťastie, v tom čase sa v súdnictve ešte nepokračovalo podľa Vyšinského sovietskeho vzoru. Vyšetrovatelia nemohli usvedčiť Dr. Braxátora z nijakého trestného činu, takže po krátkom zaistení sa dostal na slobodu. Ale z práce na ministerstve ho prepustili a byt im zobrali. Neostávalo im nič iné, ako vrátiť sa na Slovensko. Doma už naňho čakal zvolávací lístok do prezenčnej vojenskej služby, ktorú nastúpil začiatkom roka 1946 v Brne.

Po odbavení vojenskej služby pracoval ako právnik-administrátor v tehelni v Pezinku. Odtiaľ roku 1950 prešiel do ďalšieho tehliarskeho národného podniku v Kňažiciach pri Zlatých Moravciach, kde sa manželom Braxátorovým vo februári 1950 narodil syn Kamil.

Päťdesiate roky ťažko postihli aj jeho. Znovu ho zaistili, väznili a po prepustení ”preradili do výroby”. Od roku 1952 pracoval ako robotník na stavbe diaľkového elektrického vedenia v Dobšinskej doline. Nebol tu sám. Čakanom sa tu oháňali aj jeho právnickí kolegovia Dr. František Kostka a Dr. Karol Bulla ako aj ďalší katolícki intelektuáli s akademickými titulmi, ktorí museli vymeniť pero za lopatu. Jeho organizmus však ťažko znášal drsné podmienky práce v otvorenom poli, najmä keď prišli chladné a daždivé jesenné dni. Ochorel na priedušky a v záujme svojho zdravia si musel hľadať inú prácu.

Našiel ju v nitrianskom pivovare, kde začal pracovať ako elektrikár. Našťastie riaditeľ pivovaru (bývalý absolvent Baťovej školy práce) bol praktický človek, a nie dogmatizmom zaslepený aparátčik. Keď videl, že ten elektrikár v zafúľaných montérkach je aj vynikajúci právnik, akého jeho podnik práve hľadal, dal mu miesto v kancelárii. Tak sa Dr. František Braxátor stal vedúcim právneho oddelenia nitrianskeho pivovaru. V tejto funkcii sa čoskoro prepracoval na jedného z najschopnejších administrátorov v slovenskom pivovarníctve. To sa však neodrážalo na plate alebo na odmenách. K tomu bolo totiž potrebné aj členstvo v KSS a na taký krok sa Dr. František Braxátor nedal prehovoriť. Protivilo sa to jeho princípom. V rokoch 1955-1968 odmietol výzvu vstúpiť do KSS dovedna sedemnásťkrát.

To ovšem malo svoje diskriminačné následky, napríklad aj v tom, že mu nedovolili vycestovať ani len do ľudovodemokratických krajín. Aj vtedy, keď ho závod služobne vyslal v nejakej záležitosti do Poľska alebo Maďarska, Štátna bezpečnosť zakročila a musel ostať doma. V roku 1961 mal viesť výpravu do Györu, ktorú on sám zorganizoval. Ale hodinu pred odchodom prišiel príslušník ŠtB a odobral mu cestovný pas.

V roku 1965 v rámci osláv 20. výročia ”oslobodenia” prebiehali v celom štáte masové odmeňovania a vyznamenávania zaslúžilých pracovníkov a budovateľov ”nového šťastného socialistického Slovenska.” Medzi tými, čo mali byť poctení, boli aj niekoľkí skutočne zaslúžilí pracovníci ako napr. Dr. Braxátor ako predseda športového klubu AC Nitra. Ale keď si išiel po odmenu, pri vchode do haly sa mu do cesty postavil príslušník ŠtB. Dr. Braxátor sa proti tomu ohradzoval, ukazoval pozvánku a snažil sa vysvetliť, že on je jedným z recipientov štátnych vyznamenaní. Nato eštebák pozvánku roztrhal a prekvapenému kandidátovi na odmenu ukázal dvere. Toto nekultúrne zaobchádzanie tak rozhnevalo Dr. Braxátora, že sa hneď rozhodol z Nitry odísť. Našiel si prácu v Bratislave, kam sa roku1966 presťahovala celá rodina. V Bratislave sa dostal do styku s viacerými katolíckymi disidentmi a kňazmi bez štátneho súhlasu, s ktorými sa potom občas tajne stretával.

Prišiel rok 1968, považovaný za rok liberalizácie, reformy socializmu, pokusu dať socializmu ľudskú tvár. V uvoľnenej atmosfére obrodného procesu sa začali hlásiť o svoje práva všetky utláčané zložky spoločnosti, medzi nimi aj katolícka cirkev. Režimu slúžiace Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva sa rozpadlo a z iniciatívy niekoľkých kňazov a laikov vzniklo Dielo koncilovej obnovy (DKO), ktoré si vytýčilo za cieľ obnoviť Cirkev i spoločnosť v duchu podnetov a myšlienok II. Vatikánskeho koncilu. V jedinečnej a dosiaľ neopakovanej forme sa tu dostali k slovu horliví kňazi i laici. Mali smelé a realistické plány ako pretaviť materializmom dehumanizovanú spoločnosť ohňom činorodého kresťanstva. Dr. Braxátor sa zúčastnil zakladajúceho zhromaždenia DKO na Velehrade a aktívne sa zapojil do prípravných prác, aby DKO - po schválení stanov – mohlo naplno rozvinúť svoju činnosť.

Tento sľubný rozbeh bol prerušený vpádom vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. Dr. František Braxátor sa v tom čase zdržiaval na dovolenke v Juhoslávii a syn Kamil bol na prázdninovej stáži v Anglicku. Správa o invázii ho ochromila, hoci v podvedomí niečo podobného očakával. Jeho rozhodnutie bolo okamžité; na Slovensko sa už nevráti! Nemohol sa zmieriť s myšlienkou, že po takej eufórii očakávania lepších a krajších dní by sa všetko malo vrátiť do starých koľají. Rozhodol sa ostať v cudzine ako emigrant, i keď vo veku 48 rokov by musel začínať znova. Keď sa so svojim úmyslom zdôveril manželke Anici, tá sa rozplakala: ”Veď na Slovensku máme dom, zariadenie, veci, rodinu, známych a tu sme iba s kufríkom a letnými handričkami.” On jej však vysvetľoval: ”Pozri sa, už sme zažili akciu B, za 9 rokov sme sa museli 1l-krát sťahovať, mám za sebou päť kriminálov, preradenie do výroby, všelijaké šikanovanie a nechcel by som to prežiť ešte raz. Sme ako tak zdraví a keď budem robiť čo aj pomocného elektrikára, alebo robotníka v slobodnom svete, budem istejší a spokojnejší ako pod režimom, ktorý teraz doma zavládne.”

S takýmito myšlienkami začínala rodina Braxátorovcov svoj exil. Ale Pán Boh im pomáhal. Švajčiarsko ich prijalo ako politických utečencov a Dr. F. Braxátor si veľmi rýchlo našiel prácu v tom istom odbore, v akom pracoval doma. Stal sa vedúcim administratívno-právneho oddelenia menšieho pivovaru vo Wädenswile. Bolo to postavenie, v ktorom si svojou pracovitosťou a schopnosťami veľmi rýchlo získal uznanie, úctu i všeobecnú obľubu. Zotrval tu až do roku 1982, kedy odišiel do dôchodku, aby sa mohol plnšie venovať slovenským veciam. Väčšinu času ”na odpočinku” strávil v Španielsku, kde si Braxátorovci medzitým vybudovali rodinné hniezdo.

Dr. František Braxátor sa ani v exile neprestával cítiť veriacim kresťanom, povedomým Slovákom a európskym intelektuálom. Toto uvedomenie živilo v ňom pocit zodpovednosti za tých menej šťastných rodákov, ktorí trpeli doma pod národným, náboženským a ideologickým útlakom. Bol zapálený úprimnou snahou pomôcť im. A aby tá pomoc bola najúčinnejšia, chcel ju poskytnúť vo forme kolektívnych akcií celej slovenskej emigrácie. K tomu však bolo potrebné nadchnúť pre túto myšlienku jestvujúce spolky a organizácie, prípadne založiť nové tam, kde dosiaľ neboli.

V tomto smere vyvinul ozaj pozoruhodnú činnosť. Prejavovalo sa to predovšetkým vo Švajčiarsku, kde sa Slováci vo významnejšom počte začali objavovať až po roku 1968. Už v apríli 1969 začína spolu s Ing. Jozefom Hubom oslovovať slovenských emigrantov vo Švajčiarsku. Jeho výzva sa stretla s veľkým pochopením a výsledkom spoločného úsilia (do ktorého sa zapojili aj ďalší aktivisti ako napr. Dr. Ján Bernadič, o. Martin Mazák, Ing. A. Zelenay, Dr. J. Gunčaga, Dr. E. Krušpán, Ing. B. Sojka, Ing. Šuvada, L. Bystrický, Ing. Osuský a iní) bolo zakladajúce valné zhromaždenie Združenia priateľov Slovenska v Zürichu 5. októbra 1969. Toho, ktoré pôsobí dodnes a za 31 rokov svojej existencie vykonalo obdivuhodný kus práce.

Roku 1970 Dr. František Braxátor stál pri založení vydavateľstva Poľana, ktorého prvotným cieľom bolo vydávanie reprezentatívneho časopisu slovenskej emigrácie (dvojtýždenníka alebo mesačníka) v Západnej Európe. Tento časopis - mesačník Horizont - začal vychádzať v januári 1972 a vychádzal pravidelne až do roku 1991. Okrem tohto mesačníka spoločnosť Poľana vydala aj niekoľko knižných publikácií (napr. básnické zbierky R. Dilonga, preklad Solženicovho diela Súostrovie GULag a iné).

Dr. František Braxátor hral významnú úlohu aj v rozličných náboženských akciách. Spolu s Dr. Jánom Gunčagom sa zaslúžili o rozprúdenie činnosti Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov (ÚSKI). Táto organizácia sa pôvodne menovala Ústredné združenie katolíckeho študentstva (ÚSKŠ) a Dr. Braxátor bol jej aktívnym členom i funkcionárom. V roku 1945 komunisti organizáciu na Slovensku zakázali, ale zásluhou slovenských vysokoškolákov v zahraničí mohla pôsobiť v emigrácii. Postupom času však jej členovia prestali byť študentmi, rozišli sa po celom svete, a tak činnosť ÚSKŠ praktický zanikla. V roku 1969 došlo k oživeniu organizácie pod menom ÚSKI. Jej prvým a dlhoročným predsedom bol Dr. Ján Gunčaga, a k jej popredným pracovníkom patril Dr. František Braxátor. Podobnú kľúčovú úlohu Dr. František Braxátor zohral aj pri organizovaní náboženského života Slovákov vo Švajčiarsku a pri založení tamojšej Slovenskej katolíckej misie.

Najvýznamnejšou časťou národno-kultúrnej a politickej angažovanosti Dr. Františka Braxátora bola jeho účasť na vzniku a jeho pôsobenie v rámci Svetového kongresu Slovákov (SKS). Reprezentoval (spolu s Dr. E. Krušpánom) švajčiarskych Slovákov na zakladajúcom valnom zhromaždení SKS v New Yorku, kde bol zvolený za predsedu organizačno – plánovacej komisie. Na valnom zhromaždení SKS v Toronte v lete 1971 bol zvolený za podpredsedu SKS a v tejto funkcii pôsobil prakticky až do smrti. Nemožno v krátkom príspevku vymenovať všetky jeho podujatia a iniciatívy; bezpochyby ho však možno označiť za jedného z najusilovnejších funkcionárov SKS. Poslednou službou tejto inštitúcii bola ním zorganizovaná návšteva delegácie SKS na Slovensku v lete 1991.(Okrem Dr. F. Braxátora a predsedu SKS Mariána Šťastného v delegácii boli aj traja podpredsedovia SKS; Arnold Balco a Vnuk). Generálny tajomník SKS Ing. J. E. Suchý v kondolenčnom liste adresovanom manželke Anici takto zhodnotil jeho príspevok k činnosti SKS: ”Bol vzácnym spolupracovníkom, dlhoročným podpredsedom a popredným organizátorom SKS... Jeho referáty, správy, nápady a najmä jeho tvorivá práca nás samých nielen že posiľňovala, ale nám aj pomáhala pri výkone našej činnosti. V mimoriadnej miere sa zaslúžil o činnosť SKS a dlho ostane v našej pamäti ako aj v análoch zahraničných Slovákov.”

A napokon nemožno obísť jeho rozsiahlu publicistickú činnosť. Napísal desiatky článkov, úvah, polemík a štúdií (pod vlastným menom, alebo pod pseudonymom Axant). Zostavil Pamätnicu Slovákov vo Švajčiarsku (Zürich 1978) a prvú historickú monografiu o ľudských osudoch slovenskej podubčekovskej emigrácie Slovenský exil ´68 (Bratislava 1992).

Po páde komunistického režimu prišiel navštíviť rodné Slovensko. Vracal sa ako pútnik, ktorému Boh dožičil uvidieť uskutočnenie jeho najvrúcnejšej túžby. Bol plný chuti a nadšenia a pripravený dať svoje sily a schopnosti do služieb národa, za oslobodenie ktorého sa modlil, pracoval i bojoval. Jeho prvé kroky viedli do radov Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), lebo tam sa sústreďovali ľudia, ktorých Slováci v zahraničí pomerne najlepšie poznali a v ich úsilí morálne i materiálne podporovali. Dá sa však povedať, že ”medzi svojich prišiel a vlastní ho neprijali”. Novovzniknuté KDH nič tak naliehavo nepotrebovalo ako jeho znalosti, skúsenosti, známosti a svetovú rozhľadenosť. Bol človekom, ktorý vyšiel zo slovenského prostredia a 20 rokov žil v slobodnom svete, kde z bezprostrednej blízkosti sledoval činnosť kresťanskoľudových strán a hnutí na Západe. Mohol teda poskytnúť praktické a užitočné rady, ako na devastovanom Slovensku posilniť kresťanského, demokratického a národného ducha. Ale namiesto toho, aby privítali takúto pomoc s otvoreným náručím, domáci politici sa stavali k nemu chladne a akoby bez záujmu. Ťažko to niesol, i keď to navonok neprejavil. Povedal to však nad jeho hrobom jeho priateľ Dr. I. Kružliak: ”Domáci nezáujem o premyslenú a dlhé desaťročia uváženú koncepciu naplňoval Dr. F. Braxátora veľkým smútkom. Bolelo ho to tak, že svoj život ukladal do ustarostenej duše, kde svedomie pripomína: Slováci toto je váš čas, nesmiete prehrať svoju budúcnosť. Teda nie vek, nie choroba - ale sklamanie ho zabilo...”

Pri spomienke na jeho nedožité 80. narodeniny sa nám opäť vynára pred očami jeho živá dynamická postava, jeho obdivuhodný život a veľkolepé dielo, ktoré po ňom ostalo. Len keď sa ono premietne do pozadia ťažkostí, nepochopenia a iných prekážok, ktoré mu stavala do cesty krutá doba, ukáže sa v plnej miere veľkosť jeho postavy. A vtedy každý z nás musí v svojom svedomí uznať, že Dr. František Braxátor bol ozaj mimoriadny človek, verný syn svojej Cirkvi i svojho národa.

Za Dr. Františkom Braxátorom

15. 2. 1992