A ako to vyzeralo v Karpatskej kotline? Slovanský element na keltsko-germánskych základoch niekde bezradne obzeral rímske dedičstvo, niekde prebral dosiahnutú úroveň, niekde pokračoval v nastúpenej ceste, ale hlavne bol ochotný sa učiť a spolupracovať. Ovládol sever, západ a juh Karpatskej kotliny. Na juhu spolupracoval s Avarmi a na severe s nimi bojoval. Na juhu ohrozoval Byzantsko, na severe sa bránil proti Franskej ríši. Objavujú sa aj zárodky politických štruktúr. Napríklad pôsobenie vojvodu Ardagasta koncom 6. storočia na juhu Karpatskej kotliny. Činnosť kniežaťa Sama v polovici 7. storočia. Slovania spolupôsobili i na založení Bulharskej ríše koncom 7. storočia. Toto všetko predchádzalo Veľkej Morave.

Územie Slovenska bolo organizované cez opevnené hradiskové centrá. História mnohých z nich siaha do čias dávno pred príchodom Slovanov. Cez územie Slovenska viedli obchodné cesty, ktoré sme zdedili po predchádzajúcom osídlení. Na Slovensku boli bohaté bane na meď. Ale namiesto menej kvalitných keltských mincí (oproti rímskym) naši predkovia používali ako platidlo iba kus železa. Svet so stredom v Ríme upadal. Na jeho okrajoch však míľovými krokmi smeroval dopredu. Zhromažďoval silu na nový výbuch vyššej kvality. Vznikal zárodok nového usporiadania Európy.

Rímsky pápež si po niekoľkonásobnom vyplienení Ríma od 7. storočia vydržiaval vlastnú brannú moc. Nemohla však nahradiť silu veľmocenskej politiky opretú o stabilizovanú ekonomickú a politicko-vojenskú štruktúru spriazneného štátu. Byzantsko bolo k jeho prosbám o pomoc nevšímavé, akoby veľmi zahľadené do seba. Rímsky pápež pri hľadaní svetského spojenca si zvolil cestu spolupráce s Franskou ríšou. Táto ríša postupne preberala opraty starovekej Rímskej ríše, až po jej formálne obnovenie. Pôsobenie Karola Veľkého bolo len logické zavŕšenie tejto cesty.

Naši predkovia na území Slovenska stáli pred rozhodnutím. Základné štruktúry organizácie štátu boli položené a fungovali. Hospodársky život mal svoj vnútorný i zahraničný trh. Nasledoval nutný krok a to začlenenie sa do medzinárodnej fransko-pápežskej politickej štruktúry. Pápežstvo túžilo posunúť svoj vplyv ďalej na východ (pozri súboj o cirkev v Bulharsku). Pochopiteľne so štruktúrami cirkevnej moci ním plne kontrolovanými a podriadenými. Franská ríša zas chcela mať bezpečné východné hranice. Najsilnejší štát Západu znepokojovala možnosť ďalšieho vpádu nomádskych národov z východu. Vytvorenie nárazníkového pásma oproti nim sa teda stalo prioritou. Ale len za predpokladu, že je pod kontrolou.

Vývoj mocenských štruktúr na území Karpatskej kotliny má bohatý a zaujímavý priebeh. Z geopolitického pohľadu Karpatskú kotlinu vymedzuje na severe a východe oblúk Karpát, na juhu Srbsko, Bosna a Hercegovina a na západe Alpy. Dnes sa na tomto území nachádza 6 štátov (Slovensko, Rakúsko, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko a Chorvátsko). Výpočet všetkých národov a kultúr, ktoré prešli cez toto územie by zabral veľa priestoru. Niektoré nestihli za sebou ani zavrieť dvere, iné zasiali i zožali úrodu. V prvých storočiach nášho letopočtu do jej územia zasahovali rímske provincie Panónia, Horná Trácia a Dácia. Rimania sa po niekoľkých vojenských pokusoch zastavili na strednom Dunaji a o ďalšie územie na východ a sever od tejto hranice nejavili záujem. Pokladník ríše dôrazne povedal dosť. Dôsledky tohoto činu vo veľkej miere ovplyvnili budúci vývoj v Karpatskej doline.

Po zániku Západnej rímskej ríše nastal boj o vyplnenie mocensko-politického vákua. Východná rímska ríša sa sústredila skôr na obranu svojho teritória (narastajúci islamský tlak) a tak byzantské štruktúry postupne upadajú a strácajú na sile. Zvyšujúci sa pomer slovanského etnika, ktoré si tu postupne vytvára aj štátne štruktúry, sa snaží vtlačiť tomuto geopriestoru novú pečať. Tieto štruktúry však ovládajú perifériu, nie srdce. Geograficky je totiž srdcom tohoto územia povodie dvoch riek, a to Dunaja a Tisy. Tam však nachádzame skôr Atilov tábor, alebo Avarský kaganát ako slovanské kniežatstvo.

Priestor Karpatskej kotliny sa tak stával skôr nástupným miestom nomádskych národov prichádzajúcich z Ázie, ako centrom ríše usadlého národa. Je to zaujímavé hlavne preto, lebo svojou rozlohou, svojou geomorfológiou je akoby predurčený pre silnú stredoeurópsku ríšu. Je priesečníkom severo-južného a východo-západného smeru. Ovláda vstup do Európy z Malej Ázie a južnú vetvu vstupu od Kaukazu a Ázie. Vládca tohoto priestoru si vždy nárokoval práva na širšie okolie a dokonca sa pokúšal aj o rozsiahle výboje (Huni v 5. storočí, Avari v 6. a 7. storočí, Uhri v 10. storočí). Historicky chýba tomuto územiu ťažiskový bod. Prirodzeným spôsobom ho tvorili tri územia: panónska časť (od Dunaja na západ), Potisie (okolo rieky Tisa) a horná časť (južné a stredné časti Slovenska).

Pre štruktúry európskej moci bolo výnimočne dôležité, kto ovládne Karpatskú kotlinu, v akom vzťahu bude k vznikajúcim centrám moci v Európe a nakoľko bude schopný toto územie obrániť proti ďalším atakom z východu. Z tohoto pohľadu treba chápať vôľu organizovať tento priestor. Aktívna podpora snáh Pribinu o vlastné kniežatstvo mohla byť príkladom takejto politiky. Franská ríša pokiaľ mala pocit, že ovláda kormidlo vývoja, postupovala veľkoryso. Sama pomáhala vzniku štátnych štruktúr na hraniciach svojho územia. Ale v momente pocitu ohrozenia svojich záujmov zapájala do boja vojenské zložky, dlhoročné strategické spojenectvo s pápežom i celý register zákulisnej politiky. Vystupovala z pozície hegemóna, ktorý pomohol cirkvi na trón a mal právo obraňovať jej záujmy. V jasnej reči znamená šírenie vplyvu kresťanstva aj rozširovanie vplyvu Franskej ríše. Je pozoruhodné, že sa našli také pápežské osobnosti, ktoré naznačili odvahu vzoprieť sa takémuto vazalstvu. Ale toto vzopretie nemohlo mať trvalý charakter, nakoľko ešte dlho nevedelo nahradiť služby Franskej ríše inou mocou.

Svätopluk rátal s podporou týchto mužov. Gesto vyhnania Metoda nemalo praktickú váhu. Vzťahy s Byzantskom už neboli potrebným geopolitickým faktorom. Silní pápeži ako Mikuláš I., Hadrián II. a Ján VIII. si skutočne dokázali zachovať istý odstup od svetskej moci. No ich nasledovníci ponúkli cisársku korunu franskému vojvodovi, ktorého krajinu Svätopluk desať rokov predtým pravidelne prepadával. Svätopluk sa tejto korunovácie nedožil. České kniežatá rok pred korunováciou zložili budúcemu cisárovi vazalský sľub vernosti a tým zabezpečili pre Čechy silného spojenca. Veľký vládca sa vo vzdore proti Franskej ríši prerátal. Jeho ríša zostala po jeho smrti bez spojencov.

Zdá sa, že Svätopluk mal ambíciu hrať v Karpatskej kotline prvý part. Ale prvé husle sa nedajú hrať len na sile mečov a nedajú sa hrať od vstupných dverí. Je potrebné vstúpiť do stredu miestnosti. Bolo potrebné zaujať priestor medzi Dunajom a Tisou možno aj s prenesením centra ríše. Svätopluk si určite túto potrebu uvedomoval. Ale dobyť územie je jedna vec a ovládnuť ho druhá. Priestor, ktorý nestihli kolonizovať Rimania, ale ktorého strategickú dôležitosť preverili Huni a Avari, Svätopluk nepokryl štátnou štruktúrou. Možno si uvedomil, že dĺžka jedného života je málo na túto úlohu, možno nemal úroveň Karola Veľkého. Asi sa mu ťažko umieralo. Zanechal zle rozdané karty a žiadneho nasledovníka, ktorý by ich dokázal znovu premiešať.

Tesne pred smrťou bol postavený pred osudovú otázku. Na východe sa objavil nový bojovný kmeň. Ďalšia vojenská sila na rýchlych koňoch vstúpila na európsku pôdu. Veľkosť panovníka sa meria správnosťou strategických rozhodnutí. Otázka znela: Využiť vojenskú silu Staromaďarov proti Franskej ríši, alebo ukončiť nepriateľstvo s franským kráľom a spojiť sa proti novým nomádom? Rozhodovanie bolo určite ťažké. Sila Maďarov bola obdivuhodná. Pri spolupráci s touto vojenskou silou mohol Svätopluk uvažovať o radikálnom vyriešení sporov s Franskou ríšou. Zdalo sa mu to výhodné.

Veľký politik však musí rozmýšľať vo viacerých rovinách a časových horizontoch. Napríklad, ako sa zbavím dnešného spojenca, keď mi prerastie cez hlavu? Ponuka územia za riekou Tisou ako odmena za pomoc proti Frankom totiž znamenala trvalú prítomnosť nového suseda na východných hraniciach vlastnej ríše. Navonok to vyzeralo ako prefíkaný ťah veľkého vladára. Územie, ktoré nebolo pevnou súčasťou jeho ríše darovať, ako svoje vlastné a zabezpečiť si silného spojenca. Bohužiaľ na dvore kráľa Svätopluka neboli kvalitní kronikári, alebo on nepočúval poučenia histórie. Možno by mu porozprávali príbeh longobardského kráľa Alboina, ktorý sa spojil s Avarmi proti Gepidom, ale po ich víťazstve musel utiecť z Panónie do Itálie pred svojimi bývalými spojencami.

Staromaďari zistili, že ich vojenské sily a ambície môžu byť väčšie, ako zostať nájomnými žoldniermi (napríklad aj Frankov) a najmä pri nesvornosti nasledujúcej generácie vládcov Veľkej Moravy stačilo počkať na dozretie ovocia. Po oslabení ríše premyslenou politikou franského kráľa zistili, že môžu ašpirovať na prevzatie kormidla od svojich bývalých spojencov. Ďalší vývoj je všeobecne známy.

Malo knieža Svätopluk inú možnosť? Na príklade českých kniežat sa zdá, že áno. Veľká Morava sa ani v časoch najväčšej slávy nemohla zaobísť bez medzinárodnej spolupráce. Strategické rozhodnutie znamenalo voľbu medzi určitým stupňom závislosti od vtedajšieho hegemóna Franskej ríše (ale hegemóni sa rýchlo menili a satelity ostávali), alebo opozíciu s iným, rovnako silným spojencom. V prvom prípade by logický krok pri príchode Staromaďarov do Karpatskej kotliny bol spojenie síl Franskej ríše a Veľkej Moravy proti novým kmeňom. Bolo by to spojenie kresťanských síl proti pohanom. Znamenalo by to síce vojnu na území Veľkej Moravy, ale súčasne posilnenie štruktúry moci a jej etablovania v Európe. Veľká Morava ako ochranca kresťanstva! Znamenalo by to potrebu zakopať vojnovú sekeru voči následníkom Pribinu a Koceľa. Potrebu spolupráce s Chorvátmi. Vytvorila by sa možnosť svojimi štruktúrami ovládnuť celú Karpatskú kotlinu tak, že ich udržanie by bolo v záujme silného spojenca i pápeža. Silný nárazníkový štát, ktorý by ochraňoval Európu, by bol na svete. Dôsledky takéhoto scenára pre ďalší vývoj v strednej Európe nemusíme bližšie rozoberať. Pochopiteľne by musel Svätopluk zľaviť zo svojich nárokov na absolútnu moc a ľudsky možno prekonať svoju pýchu. Svätopluk však zvolil druhý scenár a aj týmto rozhodnutím sa geopolitickým pánom Karpatskej kotliny na tisíc rokov sa stali Maďari. Oni prevzali zástavu šírenia kresťanstva a garanta ďalšieho vývoja. Oni najskôr išli do služieb franského panovníka, potom s ním bojovali a nakoniec našli možnosti spolužitia.

Peter Návrat

Obrázky:

1) Európa v 8. storočí

2) Kráľ Svätopluk so svätým Metodom a županmi (Kresba J. Dungel)