Neskôr, po dvoch desaťročiach neúspešného budovania socializmu, neschopnosť komunistického impéria nastúpiť cestu demokratických reforiem viedla k okupácii ČSSR vojskami Varšavskej dohody v auguste 1968. Strach z represálií, strata perspektív a posledných ilúzií o možnosti poľudštiť socializmus, vyvolali novú mohutnú vlnu politicky i ekonomicky motivovanej emigrácie, do ktorej sa zapojili aj reformní komunisti. Ale aj neskôr, po uzavretí hraníc a sprísnení vydávania vycestovacích povolení, neprestali početní jednotlivci hľadať v emigrácii únik spod komunistickej totality až do jej pádu, v novembri 1989.

Pre štátnu moc povojnovej ČSR je príznačný jednoznačne odmietavý postoj k emigrácii. Slovenský exil bol najprv obviňovaný z kolaborácie s nacizmom a zo snáh o reštauráciu režimu 1. Slovenskej republiky. Čoskoro pribudli obvinenia zo spolčovania sa s nepriateľmi ľudovodemokratickej ČSR a z účasti na prípravách 3. svetovej vojny v službách imperialistických mocností, ku ktorým orgány Štb a komunistická propaganda radila aj Vatikán, ak išlo o posudzovanie aktivít slovenského kléru v exile. Neskôr, v posledných desaťročiach sa emigrantom pripisovala zrada a rozvrat socialistického zriadenia a podkopávanie vedúcej úlohy komunistickej strany v našej spoločnosti.

V komunistickom chápaní, ktoré nerešpektovalo individuálne práva a slobody prejavu, pohybu, myslenia a vedeckého bádania, už samotný akt emigrácie a šírenie názorov odporujúcich oficiálnej ideológii mohli byť považované za vlastizradu. Potom ale, pri aplikovaní straníckeho princípu v praxi vyšetrovacích orgánov a súdov aj akýkoľvek priamy či nepriamy styk s predstaviteľmi ”zradnej” emigrácie, bol pokladaný za trestný čin. Takéto posudzovanie slovenského exilu začalo prevládať hneď po vojne, pretože už vtedy dominoval vplyv komunistov na MV a čoskoro suverénne ovládali aj bezpečnostný aparát republiky.

Už 30. 6. 1947 komunistický minister vnútra Václav Nosek, po dohode s MZV, adresoval Povereníctvu vnútra v Bratislave oznámenie, že zakázal v ČSR distribúciu a rozširovanie slovenských týždenníkov Osadné hlasy a Slovenský katolícky Sokol, vychádzajúcich v Spojených štátoch amerických./1 MV v Prahe oznámilo 2. 9. 1947 Povereníctvu informácii v Bratislave zákaz prepravy a rozširovania periodického časopisu Kanadský Slovák na celom území ČSR, pričom vykonanie tohto zákazu nariadilo Povereníctvo vnútra bezpečnostným orgánom. V snahe prerušiť kontakty so slovenským exilom a zamedziť jeho ideový vplyv, Zbor povereníkov sa na svojom zasadnutí 5. 9. 1947 zaoberal otázkou krajanskej tlače vychádzajúcej v Amerike a osobitne časopisom Jednota, ktorý venoval pozornosť osudom slovenských emigrantov. Povereník informácií, Dr. Samuel Belluš, 26. 9. 1947 dal príkaz všetkým redakciám na Slovensku, aby sa vo svojich časopisoch nezaoberali slovenskou a českou emigráciou a z amerických novín, zvlášť z Jednoty, necitovali: keďže našim národným záujmom je emigráciu obmedzovať./2 Tieto opatrenia jednotlivých povereníctiev svedčia o tom, že v období nástupu komunistickej moci zákazy šírenia tlačeného slova a zavádzanie cenzúry sa bežne využívalo na potlačenie ideových vplyvov slovenského exilu. Dalo sa teda očakávať, že komunisti sa pokúsia prerušiť aj možnosti priameho styku osôb obmedzením ich slobody pohybu. Stalo sa tak niekoľko dní po uchopení moci komunistami, vo februári 1948.

Už 3. 4. 1948 predseda Zboru povereníkov Dr. Gustáv Husák, nariadil Povereníctvu vnútra založiť do 24. 4. 1948, ústrednú kartotéku všetkých študentov, vedcov, hospodárskych expertov, ktorí odišli do zahraničia na štúdiá alebo služobnú cestu. Prikázal, že cestovné pasy môžu byť vydané len tým osobám, ktoré sú absolútne spoľahlivé a ich rodinní príslušníci v ČSR musia byť prísne sledovaní./3 Pomocou takejto kartotéky sa malo zistiť, ktoré z týchto osôb sa do ČSR nevrátili. Ďalej bol vydaný Povereníctvom vnútra výnos, podľa ktorého muselo OŠB (Odbočka štátnej bezpečnosti) vypočúvať každú osobu, ktorá sa vráti zo zahraničia.

Informácie o útekoch politických činiteľov boli zväčša utajované a mohli byť uverejnené len so súhlasom pražského MV. Napríklad uverejnenie správy o úteku Dr. Jozefa Lettricha a spol. v tlači vyvolalo nevôľu ministra vnútra Václava Noska, voči Povereníctvu vnútra v Bratislave. Povereníkovi vnútra Danielovi Okálimu v liste z mája 1948 napísal: V dnešním tisku byla uveřejněna úřední zpráva Poverenictva vnitra o úteku Lettricha a spol. s jejím obsahem plně souhlasíme, konstatujeme však, že nebyla jak dosud bylo zvykem, před uveřejněním předložena Ministerstvu vnitra k posouzení. Poněvadž zveřejnením úřední zprávy může býti a také v tomto případě je ohrožen zájem celostátní, prosíme, aby napříště byla jakákoliv úřední zpráva před uveřejnením sdělena Ministerstvu vnitra k posouzení./4 Dr. Jozef Lettrich, Dr. Fedor Hodža, Rudolf Fraštacký, Dr. Michal Zibrín a spol., boli obviňovaní z vojenskej, politickej a hospodárskej špionáže, ktorá mala byť riadená zo zahraničia./5 Akcie proti slovenskému exilu boli zväčša riadené z Prahy a tak Povereníctvo vnútra zo svojej porady 28. 6. 1948, poslušne hlásilo MV, že sa urýchlene zakladá zoznam všetkých utečencov s ich presnými nacionáliami, služobnou hodnosťou, služobnou funkciou a ich fotografiami. Po zistení pobytu emigrantov, Štb podá na nich trestné oznámenie. Podľa parag. 2 zákona na ochranu republiky bolo možné tieto osoby stíhať a konfiškovať ich majetok. Okrem toho vyšiel príkaz kontrolovať činnosť rodinných príslušníkov emigrantov. Štb ich sledovala, cenzurovala ich poštu, odpočúvala telefón atď. Povereníctvo vnútra súčasne oznamovalo, že sa zariadilo aj sledovanie duchovenstva a urýchlene sa vypracuje evidencia všetkých duchovných a kláštorov na území Slovenska./6

Roku 1948 sa robili prísne bezpečnostné opatrenia v súvislosti s blížiacim sa IX. zjazdom KSS, ktorý bol však odročený a zišiel sa až v máji 1950. Povereníctvo vnútra nariadilo sprísnené stráženie štátnych hraníc, osobitne s Rakúskom. Bol prijatý zákaz vydávania akýchkoľvek pohraničných priepustiek zo Slovenska do Rakúska. Na úseku slovensko-rakúskych hraníc, Štb dostala príkaz tzv. hĺbkového sledovania. V bezpečnostných opatreniach sa uvádzalo: domáca reakcia, inšpirovaná imperialistickými spravodajskými službami pomocou agentov, najčastejšie z radov zradnej emigrácie, pokúsi sa siahnuť k diverziám a teroru./7 Aj na stránkach komunistických novín sa hromadili články démonizujúce slovenskú politickú emigráciu. Gustáv Husák vo svojom príspevku Potupný koniec slovenskej buržoázie, nezabudol zdôrazniť: Lettrich, Sidor, Hodža, Ďurčanský a všetci ostatní všetko vložili na kartu vojny, na kartu amerických vojnových štváčov. Preto sa dali bezvýhradne do ich služieb./8 Podobne aj Štefan Bašťovanský v článku KSS v boji so slovenskou reakciou útočil na politický exil. Napísal: Niet jediného úseku nášho národného života, kde by lettrichovci neboli vykonávali svoju rozkladnú, krtčiu prácu, kde by neboli otravovali atmosféru, niet jediného úseku nášho štátneho frontu, kde by neboli zrádzali./9 Ale na zasadnutí ÚV KSS v apríli 1950, označili Vladimíra Clementisa, Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského za nositeľov buržoáznonacionalistickej ideológie. Komunistická propaganda v tlači ich zaradila do spolku so ”zradnou buržoáznou emigráciou”, s ktorou vraj: majú spoločné to, že nikdy s ľudom necítili, že teraz, keď ľud vzal svoje veci do vlastných rúk, sú hlasom nenávratnej minulosti./10

V očakávaní zníženia počtu utečencov, ak sa preruší kontakt obyvateľstva s cudzími zastupiteľskými úradmi, sa policajné orgány v máji 1949úplne otvorene pokúsili o izoláciu amerického generálneho konzulátu v Bratislave. Keď americký vicekonzul Beaily upozornil Karola Šmidkého, že táto izolácia sa robí priamo pod oknami amerického generálneho konzulátu, povereník vnútra D. Okáli nariadil, aby policajné orgány presunuli lustrovanie osôb do vzdialenosti 200–300 metrov od jednotlivých konzulátov, najmä od amerického./11 Súčasne však boli zabudované permanentné odpočúvacie zariadenia v úradoch a bytoch západných diplomatov. Každú pracovnú silu, ktorú chcel zastupiteľský úrad cudzej krajiny zamestnať, musela prijať Správa služieb diplomatického zboru. Oficiálne bola súčasťou MZV, no v skutočnosti súčasťou MV.

Na jeseň 1948 pricestovala do Prahy pod vedením generála Alexejeva skupina dôstojníkov sovietskej politickej polície a rozviedky KGB (Komitét gosudárstvennoj bezopásnosti – Výbor štátnej bezpečnosti), aby pripravila pôdu pre oficiálne umiestnenie ”poradcov” zo ZSSR. Sovietskej žiadosti o ich pridelenie do bezpečnosti Klement Gottwald nijako neodporoval a tak sovietski poradci zorganizovali Štb podľa vzoru sovietskej KGB./12

Neskôr československá Štb, podľa vzoru sovietskej, zriadila v I. zvláštnom odbore sekciu, nazvanú karty ”U” (utečenci). Bola to evidencia všetkých osôb, ktoré bez súhlasu čs. úradov opustili po roku 1948 Československo. Na kartách boli podrobné identifikačné údaje exulanta, odkaz na zväzok, v ktorom boli podrobné materiály a odkaz na vyšetrovací zväzok, ako aj rozsudok čs. súdu. Emigranti z rokov 1948–1955, ktorí pred svojim útekom mali prístup k utajovaným skutočnostiam, alebo boli príslušníkmi armády či bezpečnosti, boli odsúdení pre velezradu a špionáž. Normy zodpovedali vtedajším ”socialistickým zákonom”, 15 rokov, doživotie, alebo aj tresty smrti. Po roku 1955 sa od tejto praxe ustúpilo a každý bol žalovaný len pre nedovolené opustenie republiky./13 Predmetom sledovania neboli však len jednotlivci, ale aj krajanské organizácie, kluby, spolky, redakcie novín a iné exilové inštitúcie.

K politický motivovaným praktikám Štb proti exilu sa zaradili aj únosy osôb zo zahraničia do Československa. Najčastejšie sa únosy exilových činiteľov uskutočňovali z Rakúska, rozdeleného do roku 1955 na americké, anglické, francúzske a sovietske pásmo. Mnohých politických utečencov sa podarilo sovietskej bezpečnostnej službe v spolupráci s čs. orgánmi prilákať do sovietskeho pásma, kde boli zatknutí a vydaní do ČSR. Medzi najznámejšie únosy s politickým pozadím možno zaradiť únos Jozefa Vicena, 2. 5. 1957 z Viedne do Prahy, uskutočnený čs. tajnými službami./14

O tom, že činnosť slovenskej emigrácie sa prísne sledovala, svedčí aj rozsiahly elaborát MV zo 17. 11. 1960 vypracovaný ako podklad pre prípravu správy o bezpečnostnej situácii na Slovensku. Je rozdelený na tri časti: 1. přehled o situaci slovenské emigrace 2. spojení na Slovensko, 3. názory o ”osvobození” Slovenska./15 V elaboráte je len zmienka o existencii Rady slobodného Československa, do ktorej patrili bývalí politici a diplomati čs. orientácie dr. Jozef Lettrich, dr. Juraj Slávik, dr. Ján Papánek, dr. Samuel Belluš, dr. Štefan Osuský, dr. Martin Kvetko a iní. Ťažisko pozornosti venovalo MV ľudáckej, tzv. ”separatistickej” emigrácii zoskupenej v Slovenskom oslobodzovacom výbore (SOV) na čele s dr. Ferdinandom Ďurčanským alebo v Slovenskej Národnej Rady v zahraničí (SNRvZ), ktorú od skončenia vojny postupne viedli Karol Sidor, dr. František Hrušovský a Jozef Cíger-Hronský. V elaboráte MV ČSSR sa venovala zvýšená pozornosť rokovaniam dr. Ferdinanda Ďurčanského s dr. Jozefom Kirschbaumom o utvorení jednotnej zahraničnej reprezentácie so zástupcov SOV a SNRvZ. Konštatuje sa, že tieto rokovania na spoločnom zhromaždení oboch exilových zoskupení v New Yorku, 29. 5. 1960 vyústilo do oficiálneho založenia spoločnej Slovenskej oslobodzovacej rady (SOR) a voľby jej orgánov.

Ďalšia časť elaborátu MV ČSSR sa zaoberá informačným prepojením emigrácie so Slovenskom, kontrolou pošty, spôsobmi pašovania exilových časopisov a literatúry a slovenským rozhlasovým vysielaním z Ríma, Madridu a z Mníchova, kde sa Imrich Kružliak, Jozef Šrámek a ďalší slovenskí emigranti podieľali na činnosti vysielača Slobodná Európa.

V záverečnej časti elaborátu sa konštatuje, že cieľom slovenských separatistov je demokratická SR budovaná na kresťanských základoch pre rovnoprávny slovenský národ. Uvádza sa, že s týmto zámerom sa usilujú slovenskí separatisti docieliť, aby vláda USA verejne uznala právo Slovákov na samostatný štát, ale najväčšiu nádej vkladajú do zmeny pomerov doma, pričom dúfajú, že vďaka silnému katolicizmu sa na Slovensku marx-leninizmus nezakorení. V súvislosti s prípravou kňazského dorastu pre oslobodené Slovensko a založením Cyrilometodejského ústavu v Ríme, sa v elaboráte spomína aj mladý slovenský kňaz Jozef Tomko, ktorý získal dobré postavenie vo Vatikáne a často cestuje do USA, kde zahájil zbierku pre spomínané účely. Úplne na záver elaborát MV ČSSR charakterizuje nádeje politických emigrantov slovami: Jejích krédem je, že vňejší tlak na země socialistického tábora a rozdmychávání vnitřních potíží povede k svržení socialistického zřízení a k dosažení jejích cílů./16 S odstupom času sa žiada len dodať, že tieto očakávania sa o tri desaťročia naplnili doslova.

I keď politický vývoj neskôr potvrdil ciele a očakávania slovenského exilu, jeho predstaviteľov sa československá rozviedka snažila diskreditovať všetkými možnými prostriedkami, vrátane využitia našich diplomatických zastupiteľstiev, kultúrnych a náboženských organizácií a tlače doma i v cudzine. Tak napríklad z tajného listu námestníka MZV námestníkovi MV sa dozvedáme: ...v prvé polovině r. 1962 zahájili jsme (čs. zastupiteľské úrady v Kanade – poznámka A. M.) prostřednictvím Rady židovských náboženských obcí v Praze, tiskovou kampaň proti čelnému funkcionáři ”Slovenského štátu” Kirschbaumovi, který toho času žije v Kanadě. Ke kampani se připojili také pokrokové krajanské noviny ”Ľudové zvesti” a stranícky orgán ”Canadian Tribune”. Nositelem a iniciátorem kampaně v Kanadě byl židovský časopis ”Canadian Jewish News,” J. Kirschbaum sa bránil a podal žaloby na časopisy, ktoré ho napádali. V liste námestníka MZ ČSSR sa ďalej uvádza: Výsledkem toho bylo, že v červnu 1963 odvolal nositel a iniciátor kampaně proti Kirschbaumovi, ”Canadian Jewish News”, své články a Kirschbaumovi se veřejne omluvil. Napriek konštatovaniu tejto skutočnosti MZV sa pripravovalo na pokračovanie diskreditačnej kampane voči Kirschbaumovi, a preto žiadalo poskytnutie všetkých materiálov o jeho činnosti z Archívni správy MV i Studijního ústavu ministerstva vnitra. V závere listu sa píše: Současně bude třeba, aby Archivní správa ministerstva vnitra dala pokyn Státnímu archívu v Bratislavě v témže smyslu. Vzhledem k tomu, že jsme požádali předsedníctvo SAV v Bratislavě, aby všechny materialy vhodně spracoval pro úspěšné provedení naši kampaně Dr. Lipták, doporučuji, aby prozkoumané materialy složek ministerstva vnitra byly zaslány přímo do Bratislavy k rukám zpracovatele./17

Je príznačné že predstavitelia MV a MZV považovali za celkom prirodzené, že im pri démonizacii slovenského exilu budú pomáhať aj pracoviská SAV a vedecký pracovníci. A našli sa medzi nimi aj takí, ktorí neváhali vo svojich publikáciách označovať činnosť Svetového kongresu Slovákov za protinárodnú a nazývať predstaviteľov slovenského exilu falošnými prorokmi, farizejmi, kupčíkmi, judášmi, vlkmi v barančom rúchu a pod. Politických emigrantov označovali za spojencov temných síl, ktorým nejde o národné záujmy, ale o prestíž, slávu a najmä o vlastný prospech, o doláre, marky a libry, skrátka o mamon./18 Slovenská klerikálna emigrácia bola zase obviňovaná, že vždy slúžila a slúži silám medzinárodnej kontrarevolúcie, USA a Vatikánu, ktoré sa v očiach občanov už dávno skompromitovali./19

Slovenský exil démonizovali horlivé rozviedky, zastupiteľské úrady, vyšetrovatelia Štb, prokurátori, sudcovia, ale aj vedeckí pracovníci a žurnalisti poplatní komunistickej moci. Ba aj samotný predseda Matice slovenskej, národný umelec Vladimír Mináč, v liste predsedov Svetového kongresu Slovákov (SKS), Štefanovi B. Romanovi, 7. septembra 1987 napísal: Zo všetkého, čo vieme o vašej organizácii (t. j. o Svetovom kongrese Slovákov – pozn. A. M.) jasne vyplýva, že je to militantná politická organizácia s ideovo-politickým jadrom separatisticko-ľudáckým. Preto aj Vašu žiadosť o uskutočnenie festivalu slovenskej diasporickej mládeže na území Slovenskej socialistickej republiky posudzujeme ako nekorektne hodenú politickú udičku s priotrávenou návnadou./20

Štefan B. Roman vo svojej odpovedi upozornil Vladimíra Mináča, že si sám protirečí, keď píše, že nemôže súhlasiť aby SKS zabezpečoval účasť mládeže na oslavách 125. výročia založenia MS roku 1988 a súčasne pozýva všetku slovenskú mládež žijúcu za hranicami vlasti, bez ohľadu na jej politickú a ideovú orientáciu. Upozorňuje, že mládež, ktorej účasť na matičných slávnostiach V. Mináč odmietal, je orientovaná podľa krajín, v ktorých žije – teda demokraticky, humanitne a tolerantne. Na konci svojho listu Š. B. Roman zdôraznil: Svetový kongres Slovákov jasne formuloval svoje ciele na základe všeobecných zásad ľudskosti a demokracie. Chceme. aby slovenský národ mohol slobodne rozhodnúť o svojom osude na základe samourčovacieho práva až do odtrhnutia. V tom sa dokonca zhodujeme s ústavou, ktorá by mala platiť aj na dnešnom Slovensku./21

Žiaľ, komunistická propaganda na Slovensku predstavovala SKS až do pádu totality, len v krajne negatívnom svetle, lebo jeho poslaním bola obhajoba práva Slovákov na štátnu samostatnosť a oslobodenie od komunizmu. Takéto zameranie však bolo v ČSSR považované za protištátne a vlastizradné. Rozpad komunistického systému v roku 1989 priniesol aj zmenu postojov štátu k politickej emigrácii a obnovenie samostatnosti Slovenska dalo historicky úplne za pravdu tým krajanským organizáciám a exilovým pracovníkom, ktorí vo svete živili ideu slovenskej štátnosti od skončenia 2. svetovej vojny. Tieto politické zmeny priniesli však aj koniec slovenského exilu, a tak to chápali jeho obetaví dlhoroční predstavitelia./22 V súčasnosti sa z exulantov stali obyčajní zahraniční Slováci. Patrí im však naša vďaka, pretože väčšina z nich pre našu národnú slobodu a štátnu samostatnosť veľa obetovala a veľa vykonala. Túto oddanú a zanietenú prácu slovenského exilu charakterizoval významný slovenský spisovateľ a mysliteľ Ján Okáľ slovami: Exil pracoval zadarmo, ale nie nadarmo./23

Poznámky

1/ SNA Bratislava, fond Povereníctvo informácií, kartón č. 63.

5/ Pozri bližšie, Pravda, roč. V., č.117, 22. 5. 1948.

13/ Frolik J., c. d., s. 251–252.

22/ Pozri bližšie, Polakovič Š., Vznik, život a zánik exilu, s. 255, In: Slovenský povojnový exil, MS Martin 1988.

Anna Magdolenová

Obrázky:

1. Osudy tisícov ľudí na Slovensku sa po prechode frontu ocitli v rukách dvoch mužov – Dr. E. Beneša (vpredu) a generalissima J. V. Stalina (obraz v pozadí)
2. Predseda SKS Štefan Bohuš Roman s predsedom kanadskej vlády Pierom Trudeauom