Popredný slovenský lingvista univ. prof. PhDr. Vincent Blanár, DrSc., narodil sa 1. 12. 1920 v Huli, okr. Nové Zámky. Pochádza zo skromného sociálneho prostredia. Po vychodení ľudovej školy v rodisku a zmaturovaní na novozámockom gymnáziu zapísal sa na slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Po jej absolvovaní bol stredoškolským profesorom v Trnave (1942-1943), potom asistentom a docentom na Filozofickej fakulte univerzity Komenského v Bratislave (1943-1958), potom po peripetiách nedobrovoľným odborným pracovníkom v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve (1959-1961), ďalej vedúcim vedeckým pracovníkom v jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV (1961-1990) a konečne v hlbokom dôchodkovom veku univerzitným profesorom na bratislavskej a viedenskej univerzite.

Doménou exaktného záujmu V. Blanára bola historická lexikológia, onomastika, fungovanie vlastných mien a onomastických sústav v spoločnosti, vonkajšie dejiny spisovnej slovenčiny, dialektológia, jazyková typológia, lexikológia a lexikografia, lingvodidaktika a jazykovedná bibliografia.

Predmetom trvalého odborného záujmu profesora V. Blanára bola teória slovnej zásoby opisujúca a vykladajúca lexikálne jednotky rozličných typov, ich vzťahy, triedy a čiastkové systémy. Tak v publikácii Zo slovenskej historickej lexikológie (1961) charakterizuje spoločensko-jazykové podmienky a podáva podrobný historicko-lexikálny rozbor vecných okruhov slovnej zásoby Počtových kníh zemianskeho banského súdu v Boci (1588-1607) nájdenej historikom P. Ratkošom, ktorý aj urobil diplomatický prepis jej textu a charakterizoval jej vznik, dochovanie a pravopis. Podáva v nej znaky adaptácie grafickej, fonetickej, morfologickej, slovotvornej a štylistickej charakteristike preberaných slov, ktoré sú prevažne terminologického charakteru, ich sémantickú adaptáciu a sémantický vývin, ďalej formovanie lexikálnych valentností, syntaktickú spájateľnosť slov, a ich vplyv na daný lexikálno-sémantický systém

Už r. 1955 napísal prof. V. Blanár významnú štúdiu Porovnanie slovnej zásoby v príbuzných jazykoch, ktorá je vlastne propedeutickou prípravou k monografii Porovnávanie lexiky slovanských jazykov z diachronického hľadiska (1993). V nej na konfrontačnej báze určuje limitujúce činitele historicko-porovnávacieho aspektu, odhaľuje v celkovo konvergentnom vývine slovanskej lexiky jej špecifické divergencie jednotlivých jazykov, pričom zmeny významov slov vykladá ako dôsledok pozmenenej hierarchie a počtu sém (N. I. Tolstoj). Napr. ruské družba (priateľstvo) – slovenské družba (člen svadobného sprievodu), české děvka (ľahká žena) – slovenské dievka (vyspelé dievča).

V. Blanár pokračuje v historicko-lexikologických výskumoch ako spoluautor Slovenského historického slovníka z predspisovného obdobia. Ukážkový zošit (1973), pre ktorý vypracoval teóriu ako lexikálno-semanticky rekonštruovať pri slovníkovom spracovaní z významovej stránky doložené jednoslovné a viacslovné lexikálne jednotky a lexikalizované spojenia (keď sa slovný tvar alebo slovná konštrukcia stáva prvkom slovnej zásoby): ide jednak o to, v ktorých lexikálnych jednotkách sú príznaky nielen existujúcich vecí alebo i zaniknutých reálií prehodnotené na význam rozlišujúce príznaky, a jednak o to, ktorý jediný z významových prvkov (seméma) sa viaže na danú slovnú jednotku (lexéma).

Z lexikologickej oblasti najvýznamnejšia je V. Blanárova monografia Lexikálno-sémantická rekonštrukcia (1984), v ktorej komplexne osvetľuje celý proces jazykového postihovania extralingvistických faktorov, a to od ich odzrkadlenia vo vedomí hovoriaceho po vyjadrenie významu formou slovnej jednotky. Autor na jednej strane rozlišuje rovinu univerzálnych poznávaco-logických alebo aj psychologických prvkov (noém), ktoré sú výrazom vzťahov v hĺbkovej štruktúre vecno významového systému, a na strane druhej rovinu významových prvkov (sém), t. j. noém, systémovo prehodnotených pri stvárňovaní obsahu vedomia (pojmu) a povrchovej štruktúre slovenského jazyka formou slovnej jednotky (lexémy).

Objavné sú výsledky odhalení typov vlastných mien (rodných mien a priezvísk, prezývok, mien národov, geografických názvov) v slovenčine i v jazykoch rozličných národov /onomastická typológia) a výskum ich časovej následnosti a areálovej distribúcie stratigrafia). Vo svojej knižnej publikácii Príspevok k štúdiu slovenských osobných a pomiestnych mien v Maďarsku (1950) aplikuje svoju analýzu na úradné i neúradné (tzv. živé) mena. Na základe vysoko kvalitného vlastného terénneho heuristického výskumu spracúva zozbierané osobné mená a chotárne názvy zo severného Maďarska, kde ešte v r. 1947 bývali Slováci a určuje ich miesto v štruktúre slovenského jazyka.

V spolupráci s J. Matejčíkom vydal publikácie Živé osobne mená na strednom Slovensku I. 1. Designácie osobného mena (1979) a 2. Distribúcia obsahových modelov (1983). Silnou stránkou a hlavnou devízou široko koncipovaného výskumu osobných mien v danej monografii je vedecko-metodická precíznosť a heuristická kvalita uplatňujúca prezieravú tvorivú intuíciu spojené s osobnou a kolektívnou skúsenosťou. V práci sa predkladá vlastná teória neúradných osobných mien a kvalifikácia ich obsahovej stránky. V obsahovej stránke živého pomenovania sa odzrkadľujú pomenovacie okolnosti, ktoré boli dôležité pri jeho vzniku a spoločenské hodnotenie denotátu (predmetu) i samotného pomenovania dnešným používateľom. V. Blanár sa tu zapodieva aj apelatívnou a propriálnou sémantikou, jazykovým rozborom obsahovej stránky všeobecných a vlastných podstatných mien, onomaziologickým procesom prechodu vlastných podstatných mien k všeobecným substantívam (apelativizácia proprií) a prechodom všeobecných substantív k vlastným podstatným menám (proprializácia apelatív).

V syntetizujúcej monografii Teória vlastného mena (Status, organizácia a fungovanie v spoločenskej komunikácii (1966) V. Blanár zdôrazňuje, že pri pomenovacom akte vystupujú do popredia jedinečné príznaky predmetu mimojazykovej skutočnosti (denotátu), napr. pri terénnom objekte jeho poloha, veľkosť, pri historickom hľadisku aj historický vývin objektu-predmetu a archeologické a iné údaje, ktoré sú dôležité pre identifikáciu, pri pomenúvaní osôb telesné vlastnosti, pohlavie, vek spoločenské zaradenia, bydlisko atď. Niektoré z týchto príznakov sa stávajú spoločensky záväznými a utvárajú špecifický onymický význam (designáciu) vlastného mena.

Takisto sa zapodieva typologickou zhodou a rozdielmi onomastických sústav, čo sa nezávislo vyvíjajú v rozličných jazykoch. Sústavy sú determinované celosvetovou univerzálnosťou východiskových onymických kategórií (o ktoré sa tieto opierajú), vychádzajúcich zo vzťahu človeka k vonkajšiemu prostrediu (k mimojazykovej skutočnosti) a z paralelizmu foriem myslenia a vnímania i charakter svetonázoru. Je zaujímavé zistenie, že ovplyvňovanie osobného pomenúvania niektorých afrických a ázijských národov nielen európskymi menami, ale aj pomenovacími princípmi, ktoré sa uplatňovali v antroponymickej sústave kolonizátorov, malo za následok narušenie ustáleného domáceho úzu, napr. v Dagestane záväzné pomenovanie staršieho brata a staršej sestry, dokonca podobné ešte aj v dnešnej maďarčine, kde je pomenovanie staršieho brata a staršej sestry a mladšieho brata a mladšej sestry, ale absentuje strešné zovšeobecňujúce pomenovanie brata a sestry. Pod vplyvom kolonizátorov smeruje sa k dvoj- alebo trojčlennej antroponymickej sústave so základným dedičným funkčným členom, čo je v súlade s univerzálnym celosvetovým trendom v osobnom pomenovaní. Za túto monografiu (v rámci ostatných onomastických prác) dostal autor Cenu Slovenskej akadémie vied za vedecký výskum v roku 1998. V nemeckej spolkovej republike sa pripravuje na vydanie jej nemecká verzia a okrem toho aj výber z ostatných diel.

V súvislosti s pertraktovanou onomastickou a onomaziologickou problematikou treba vyzdvihnúť skutočnosť, že V. Blanár je jedným z tímu vyše 250 vedcov zo 45 štátov, ktorý vypracoval významnú medzinárodnú trojzväzkovú a trojjazyčnú encyklopedickú príručku o vlastných menách Namenforschung. Ein internationales Handbuch zur Onomastik, Name Studies. An International Handbook of Onomastics. Les noms propres. Manuel international d´onomastique (1986, 1995. 1996); zostavil E. Eichler a kol. V tejto encyklopedickej príručke V. Blanár spracoval heslá Onomastika v Slovenskej republike (1. zv./ I, č. 27, s. 226-227), Antroponymický systém a jeho fungovanie (2. zv./ XI, č. 178, s. 1179-1182) a Morfológia. Tvorenie najstarších slovanských osobných mien (2. zv./ XI, č. 181, s. 1193-1198).

Veľmi dôležitá pre školskú vyučovaciu prax je práca o vonkajších dejinách spisovnej slovenčiny a o periodizácii dejín spisovnej slovenčiny a o spisovnej slovenčine v matičných rokoch (Dejiny spisovnej slovenčiny II. od V. Blanára a kol. 1974). Ide o ekumenický postoj rozhodujúcich kultúrnych činiteľov v tomto najkomplikovanejšom a zlomovom období vo vývine

spisovnej slovenčiny, keď o víťazstve Štúrovej slovenčiny rozhodla veľmi podstatná okolnosť, že významní katolícky kultúrni a politickí pracovníci (A. Radlinským J. Palárik a J. Viktorin) sa odvrátili od češtiny a priklonili k štúrovskej slovenčine, čo malo rozhodujúci význam, pretože proti nej najráznejšie sa postavili vedúci evanjelickí predstavitelia Ján Kollár a Pavel J. Šafárik svojím kolektívnym dielom Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (Praha1846)

V. Blanár ako významný člen BLK (Bratislavského lingvistického krúžku) je aj jedným zo spoluautorov citátových výkladových slovníkových hesiel a lexikológii a morfematickej štruktúre slova podľa funkcie morfémy a o vlastných a všeobecných menách v slovníku Lingvisti česki i slovár Pražskoj školy (1964), ktorý vyšiel r. 1960 po francúzsky, neskôr po španielsky, nemecky a anglicky (len nie po slovensky alebo po česky). Je tiež autorom onomaziologických hesiel (napríklad o náuke o pomenovaní) a o proprializácii apelatív (prechod všeobecných substantív do kategórie vlastných mien) v jedinečnej Encyklopédii jazykovedy (1993, zostaviteľ nebohý univ. prof. J. Mistrík, DrSc).

Vysoko treba vyzdvihnúť jeho priekopnícke práce Vplyv bulharčiny na jazyk Slovákov a Čechov v Bulharsku (1951) a Vývin jazyka slovenskej a českej menšiny v Bulharsku (1953) V. Blanár sledovaním procesu zániku pádového systému podstatných a prídavných mien, zámen a čísloviek v podmienkach špecifického bilingvizmu prispel k riešeniu najzložitejšej problematiky histórie bulharského jazyka na základe exaktnej analýzy medzijazykových kontaktov flektívnych slovenských a českých nárečí v Bulharsku, ktoré tvoria gramatické tvary pomocou gramatém (gramatické prípony, koncovky) a analytickej bulharčiny tvoriacej menné gramatické tvary predkladaním samostatných sloviek (morfém).

Zastavíme sa ešte pri tvorbe jazykových slovníkov pre školskú a všeobecnú prax. Ak v slovenskej tvorbe slovníkov dlhé stáročia praktická lexikografia zapodievajúca sa opisom a výkladom rozličných aspektov lexikálnych jednotiek vzhľadom na užívateľov slovníka predbiehala teóriu lexikografie, tak to neplatí o V. Blanárovi, ktorý vo svojej lexikografickej praxi spolu s I. Lekovom zredigoval veľký Slovensko-bulharský slovník (1970). Odzrkadlilo sa to i v dvoch slovníkoch Deutsch-slowakisches Wörterbuch (1960) a Taschenbuch Deutsch-Slowakisch

(1973). V slovníkoch sa prizerá i na lexikálno-štylistickú a frazeologickú stránku so zreteľom na špecifické ciele slovenských alebo nemeckých a bulharských používateľov týchto slovníkov. Ešte ako pracovník Slovenského pedagogického nakladateľstva v Bratislave vypracoval pracovnú koncepciu pre sériu malých prekladových slovníkov.

Okrem toho V. Blanár ako spoluautor štandardného modelového slovenského textu konverzačnej príručky a paralelným českým textom spracoval príručku Rozprávate po bulharsky (1961), podľa ktorej boli spracované konverzačné príručky ruštiny (196l) , poľštiny (1963), ukrajinčiny (1963), rumunčiny (1961), španielčiny (1962), taliančiny (1963), francúzštiny (1962),

angličtiny (1968), nemčiny (1963) a maďarčiny (1963). Autor sa netradične ako prvý pokúsil aplikovať sociolingvistiku, vedu pojednávajúcu o tom ako adekvátne využiť jazykové prostriedky v komunikačnom akte, teda ako v praktickej životnej situácii rozvíjať najvyšší stupeň komunikatívnej kompetencie (zvládnutie jazyka používateľmi) v základných spoločenských interpersonálnych zručnostiach a ako rešpektovať základné transakčné štandardné rečové situácie. Tým položil aj základy komunikatívneho vyučovania slovenského jazyka ako jazyka cudzieho.

V. Blanár ako prvý napísal slovenskú anotovanú Bibliografiu jazykovedy na Slovensku v rokoch 1938-1947 (1950), ucelený to súpis slovenskej knižnej a časopiseckej produkcie, systémovo zoskupenej podľa jednotlivých jazykových rovín a lingvistických odborov, a v rámci nich v časovej následnosti, takže možno sa podľa toho orientovať a operatívne ich využívať. Bibliografické jednotky sú vecné a vedecky výstižne anotované a obsahujú optimálne informatické maximum. Preto V. Blanárovu bibliografiu, ktorá je dynamicky otvorená, radíme medzi práce s trvalou hodnotou, čo šíria výsledky slovenskej jazykovedy doma i za hranicami.

V. Blanár písal štúdie do domácich i zahraničných zborníkov, časopisov a monografií. Okrem toho je hlavným redaktorom časopisu Slavica Slovaca. Je členom predsedníctva Slovenskej onomastickej komisie, Medzinárodnej komisie slovanskej onomastiky pri Medzinárodnom komitéte slavistov a Medzinárodného onomastického komitétu ICOS) v Holandsku v Leuwene.

Intenzifikácia vedeckého vývinu V. Blanára je determinovaná optimalizáciou vedeckých problémov, čo bolo možné vďaka interdisciplinárnemu metodologickému systémovo-štruktúrnemu prístupu vychodiacemu z konvergentnosti problémov spoločenských náuk. Tieto interdisciplinárne prístupy sú imanentným aktivizačným nástrojom rozhodovacích onomaziologických procesov, čo nielen podmieňuje a utvára možnosť využívať poznatky o vzájomných medzivedných vzťahoch a väzbách, ale aj eo ipso determinuje použiteľnosť výsledkov jeho exaktnej práce doma i v zahraničí.

V. Blanárovi je cudzia blahobytná funkcionárska, nomenklatúrna frazeológia. Naopak jeho exaktná akríbia vplýva na jeho noblesnú dikciu, v ktorej ”každé slovo predralo sa mu cez srdce” (V. Mihálik). Úspešné existencionalistické prekonávanie životných peripetií boli mu modelom pre riešenie exaktných problémov.

Eduard Gašinec