Juraj Fándly sa narodil 21. 10. 1750 v Častej. Teológiu študoval v Budíne (1771–1773) a potom v seminári svätého Štefana v Trnave, kde ho roku 1776 vysvätili za kňaza. Kaplánoval v Seredi (3 a pol roka) a v Lukáčovciach (3 mesiace). Roku 1780 sa stal farárom v Naháči. Nasledujúce desaťročia, ktoré prežil v tejto malej dedinke pod Malými Karpatami, boli veľmi ťažké. Sprevádzali ich neustále hmotné ťažkosti a nedorozumenia s patrónom grófom Pálfym. A keď, ako napísal A. Baník v deviatom ročníku niekdajšej Kultúry: roku 1796 miera jeho ponižovania už prekypovala, v pustom zátiší svojej biednej, ošarpanej, zvalením hroziacej naháčskej fary, kľačiac pred Ukrižovaným, – zaplakal nad sebou. V latinskom liste, ktorý vtedy napísal svojmu cirkevnému predstavenému , trnavskému vikárovi, trpko si vtedy povzdychol nad svojím ťažkým osudom a pokorným hlasom poznamenal, že netreba ísť ani za more, ani do Indie, aby si zaslúžil za svoje utrpenie mučenícku korunu... Roku 1807 na vlastnú žiadosť odišiel do Ompitála (dnešné Doľany), no i tam neprestal pracovať. V obci, kde prežil aj svoje detské roky, sa napokon 7. 3. 1811 naplnil jeho ušľachtilý život. Naháčska fara bola vyše štvrťstoročia Fándlyho pôsobiskom. Pôsobil tu ako kazateľ, národný buditeľ, literát, šíriteľ osvety a hospodársky poradca zotročeného ľudu. Koncom osemdesiatych rokov 18. storočia sa tu dostal do styku s bernolákovcami z Generálneho seminára na Bratislavskom hrade. Prijal ich nový spisovný jazyk (bernolákovčinu) a uviedol ju do života dvoma dielmi satiricko-náučného dialógu Dúwerná Zmlúva mezi Mňíchom a Diáblom o prwních Počátkoch, o starodáwních, a aj o wčúlajších Premenách Reholňickích (Bratislava 1789). Duchom osvietenstva preniknuté dielo vyšlo v tlačiarni typografa M. Landerera. Dúwerná Zmlúva si rýchlo našla obdivovateľov i odporcov. Tí druhí dosiahli stiahnutie ďalších jej dvoch zväzkov z trnavskej tlačiarne V. Jelinka. Autorovi dokonca zakázali literárnu činnosť a cirkevný súd ho odsúdil na štrnásťdňové kláštorné väzenie. Súčasne proti nemu prebehla aj literárna kampaň. Ešte roku 1789 vyšiel anonymný pamflet Odporné smluvání mezi mníchom a sprostým ďáblem o mnichoch a rehoľníkoch složené, po ktorom nasledoval: Anti-Fándly, aneb dúverné zmlúvání medzi Thedolusem, tretího františkánuv rádu bosákem, a Jurajem Fándlym, naháckym farárem, o a proti jeho Dúvernej zmlúve mezi mnichem a ďáblem. Napadnutý autor reagoval staťou Zahanbení posmívač Anti-Fándly, ktorého jakošto falešného paškvilanta za štrnásterú vypísanú faleš zahanbilo nahácke péro. Neuzrela však tlačiarenskú čerň. Odhalil v nej autorov Anti-Fándlyho a to v chtelnickom pátrovi Tomášovi Chovančekovi, trnavskom františkánskom pátrovi Adalbertovi Šimkovi a dolnodubovskom farárovi Jozefovi Ignácovi Bajzovi. Tvorca prvého slovenského románu, sa najskôr nevedel zmieriť so skutočnosťou, že ho bernolákovci nezapojili do procesu tvorby prvého spisovného jazyka. Ako je známe, na Fándlyho obranu vystúpil aj Anton Bernolák v anonymnom spise Toto maličké písmo (1790).

Z Fándlyho náboženskej tvorby sú významné Príhodné a Swátečné Kázňe (Trnava 1795–1796). Svedčia o vysokej intelektuálnej úrovni ich tvorcu, ako aj o stave svätocyrilo-metodskéhu kultu na Slovensku koncom 18. storočia. Z náboženskej spisby treba spomenúť tiež zbierku pobožných pesničiek Katechizmus spovede a prijímania a Krátke vysvetlenie Desatoro božích prikázaní. Ťažisko práce J. Fándlyho však spočívalo v jeho hospodárskych spisoch, ktorými sa snažil slovenský ľud povzniesť. Dosvedčuje to najmä jeho najvýznamnejšie dielo Piľní domajší a poľní hospodár 1–4 (Trnava 1792–1800). Ďalšie štyri zväzky zostali v rukopisoch. Je to kniha encyklopedického charakteru zhrňujúca dovtedajšie poznatky o poľnohospodárstve. Čitateľov názorne, pútavo, s humorom, ba dokonca i formou náučných poviedok poúča o tom, ako správne hospodáriť. K tomuto dielu sa tematicky priraďujú: O nemocách ai o viléčeňú nezdravej ročnej lichvi (Trnava 1800), O uhoroch aj včelách rozmlúváňí mezi úradskíma a richtárom (Trnava 1801), Slovenskí včelár (Trnava 1802). Spis Zeľinkár (Trnava 1793) predstavuje praktickú zdravovedu pre ľud. Na zachovanie zdravia mu v ňom Fándly radí štyri ”lieky”: dobré svedomie, veselé srdce, miernosť v jedení a pití a prechádzku. Existujú viaceré názory o autorstve zelinkára. J. Tibenský si myslí, že Fándly napísal len úvod, zredigoval dielo a pripravil ho na vydanie. M. Eliáš pripisuje Fándlymu len zásluhy o vydanie spisu, pokiaľ autorom samým má byť neznámy bernolákovec. J. Vavrovič sa zas nazdáva, že Fándly len zhrnul zdravotné pokyny rôznych autorov, pričom mu pomáhali bohoslovci bratislavského seminára.

Najpodstatnejším znakom Fándlyho tvorby je však jeho veľká láska k slovenskému človeku: Slovenské tovarišstvo, slovenské knihy, slovenský jazyk, slovenské verše, slovenské dejiny, slovenské cirkevné pobožnosti, slovenská inteligencia, áno i slovenské noviny boli jeho najvrúcnejším želaním (I. Kotvan). Táto láska priam vyžaruje z dielka Compendiata historia gentis Slavae (Stručné dejiny slovenského národa. Trnava 1793). Kniha bola napísaná najmä na základe starších prác J. Papánka, J. B. Magina a J. Sklenára. Fándly ju určil slovenskej inteligencii. Nabádal v nej našich vzdelancov, aby, ako pripomína Belo Polla roku 1946: poučení minulosťou, nezriekali sa slovenského národa, aby sa ho s čo najväčšou láskou pridržiavali, bo i slovenský národ ako taký patrí do strednej Európy.

Juraj Fándly patril k najagilnejším propagátorom Slovenského učeného tovarišstva. Pevne veril v budúcnosť slovenského slova. Najkrajšie o tom vypovedá jeho úvod k Zelinkárovi, v ktorých sa vyznal: O niekoľko rokov uvidí svet, že slovenský jazyk a jeho literárne pero môže sa vždy s veľkou chválou vyrovnať svojimi duchovnými a svetskými knihami iným v Európe vychváleným rečiam a národom. Stalo sa.

Karol Petrovský

Juraj Fándly ako kňaz a náboženský spisovateľ

Peter Mulík

Juraj Fándly je jednou z najväčších osobností počiatkov slovenského národného obrodenia konca 18. storočia. Patril k popredným reprezentantom mohutného kultúrno-sociálneho pohybu slovenskej inteligencie realizujúcej sa ako Slovenské učené tovarišstvo. Jeho talent a schopnosť uplatniť všetky svoje poznatky v praxi ho predurčili na prácu s veľmi širokým záberom od osvety, cez politiku až po jazykovedu. Teologické vzdelanie a jeho profesia katolíckeho kňaza však najvýraznejšie ovplyvnili jeho myslenie a jeho tvorbu.

Juraj Fándly (Fandl) pochádzal z chudobných pomerov. Skoro stratil otca. Matka slúžila u šaštínskych paulínov. Ak skúmame vývoj celej jeho osobnosti, nesmieme prehliadnuť túto skutočnosť, lebo aj cez tento aspekt vnímal mladý Fándly cirkev a rehoľníkov a aj to formovalo jeho budúce postoje. Navštevoval kláštornú školu u piaristov vo Svätom Jure a to ho motivovalo vstúpiť do rehole (J. Tibenský). Zažil však krízu svojho volania k rehoľnému životu, lebo niekoľkokrát absolvoval noviciát. Postupne vystriedal rehoľu piaristov, kapucínov, františkánov a petrínov. Tento neúspech mohol do značnej miery ovplyvniť jeho negatívny vzťah k reholiam a k rehoľnému životu vôbec. Nemožno to však celkom zovšeobecniť, lebo hnutie, ktorého hýbateľom bol, malo pozitívny vzťah k jezuitom. Nemohli nevidieť obrovský prínos tejto rehole k vzdelanosti a ľudovej osvete, čo bolo zároveň charizmou Slovenského učeného tovarišstva. Ako upozorňujú viacerí autori, bernolákovci sa nemohli verejne priznávať k spojeniu s bývalými jezuitmi, lebo ich zrušenie bolo štátnopoliticky zdôvodnené. Bernolákovci však napriek tomu kontinuálne nadväzovali na činnosť jezuitov, pretože to bola práve nimi uskutočňovaná rekatolizácia, ktorá sčasti podmienila, ale v každom prípade urýchlila nacionalizáciu Slovákov (J. Ch. Korec). Sú indície, že viacerí bývalí jezuiti boli tajne členmi Slovenského učeného tovarišstva.

Mladý Fándly však aj po pokusoch stať sa rehoľníkom nestratil záujem o duchovné povolanie. Bol prijatý za diecézneho bohoslovca. Ostrihomský kapitulný vikár Ján Galgóczy, sídliaci vtedy ešte v Trnave, ho roku 1771 poslal na dvojročné štúdiá filozofie do diecézneho seminára v Budíne. Georg Gerfenster, profesor tohto seminára hodnotil seminaristu veľmi pozitívne. Podľa neho počúval prednášky z logiky s takou chápavosťou a usilovnosťou, že bol príkladom pre iných. Keď skladal verejnú skúšku z metafyziky, patril medzi prvých troch najúspešnejších (Ľ. V. Prikryl). Teologické štúdiá začal roku 1772 v trnavskom Stephaneu. Ukončil ich ako diecézny seminarista roku 1776. V kanonickej vizitácii naháčskej farnosti (1782) sa okrem iného o ňom dočítame, že v treťom ročníku seminára bol prefektom asistencie. Preukazoval žiadaný prospech; vždy zachovával domáci poriadok zanechajúc po sebe dobrú povesť. Vizitátor opisuje Fándlyho pastoračné schopnosti, medzi ktoré patrí kázanie v slovenčine a nemčine, ovládanie maďarčiny a nemčiny slovom a písmom a schopnosť spovedať v nich. Svoj duchovný stav dával Fándly najavo aj na verejnosti tým, že nosil tonzúru a reverendu. Chválil ho pre jeho dobré povahové vlastnosti, skromnosť a úctu k farníkom. Oceňoval, že nefajčil, nenosil zbraň, neholdoval pijatike a poľovačkám a nemárnil cirkevný majetok. Dušpastierske povinnosti si plnil vzorne, svätú omšu slúžil každý deň. Zvlášť dbal na to, aby nikto z jeho farníkov nezomrel bez zaopatrenia sviatosťami. Pravidelná modlitba breviára mu dodávala duchovnú silu (I. Kotvan). Život ho spojil s dielom Antona Bernoláka. Hnutie bernolákovcov malo širokú spoločenskú dimenziu, avšak jeho podstatným zámerom bolo konštituovanie jednotného spisovného jazyka Slovákov. Hoci sa Fándly špeciálne nevenoval jazykovede, k propagácii slovenského písaného slova prispel rozhodujúcim spôsobom. On zostavil základnú normu (stanovy) Slovenského učeného tovarišstva pod názvom Spráwa o literném znowu wistaweném slowenském Towarišstwú, k častegšému Widaňú slowénskich Kňich. V polemike na obranu

Slovenská inteligencia konca 18. storočia si s veľkou naliehavosťou uvedomovala potrebu apologeticky obhájiť historický pôvod nášho národa. Za rozvinutie povedomia etnickej a jazykovej autochtónnosti Slovákov vďačíme najmä slovenskému katolíckemu duchovenstvu a inteligencii obdobia osvietenstva. V historickom diele Compendiata historia gentis Slavae propaguje nový spisovný jazyk, upozorňuje na jeho starobylosť, kultivovanosť, čo sa odrazilo v tom, že Maďari z neho prevzali mnohé slová. Spis bol vydaný po latinsky, aby bol prístupný celej odbornej verejnosti. V spise Na opravdivé vlastenecké upozornenie adresovanom uhorskému snemu ako prvý zo slovenských buditeľov vystúpil s požiadavkou, aby sa Slovákom zákonom zabezpečilo používanie slovenčiny a aby sa odstránila diskriminácia Slovákov na úradoch a v cechoch. Táto národnoapologetická tendencia sa prejavuje zreteľne aj vo Fándlyho náboženskej tvorbe, zvlášť v kázňach.

Fándlyho vzťah k cirkvi a k náboženskej viere bol dynamický a odrážal nielen jeho letoru, ale najmä ducha osvietenstva, ktorému bola cudzia skostnatená scholastika. Aj do teológie sa usiloval vniesť bádateľské, induktívne metódy. Kritický postoj k reholiam a niektorým formám náboženskej praxe zaujal predovšetkým v štvordielnom diele Dúwerná Zmlúva mezi Mňíchom a Diáblom o prwních Počátkoch, o starodáwních, a aj o wčúlajších Premenách Reholňickích (I. a II. diel 448 osmorkových strán). Hneď v titule sa upozorňuje, že túto publikáciu autor napísal: we štirech Stránkach pre mladích Prešporskích Kňazov a že je vytlačená ich nákladom. Kniha prešla štátnou (cisársko-kráľovskou) cenzúrou a to bolo v titule výslovne uvedené. Nemožno však celkom vylúčiť, že hoci bola inšpirovaná vzormi z rakúskeho prostredia, v slovenčine ju publikoval na objednávku určitých kruhov na cisárskom dvore. ”Dôverný rozhovor” totiž predstavuje pomerne ucelenú apológiu tereziánsko-jozefínskych reformných zásahov do vnútorných záležitosti katolíckej cirkvi, ktoré sa u nás začali praktizovať najmä od zrušenia jezuitskej rehole roku 1773. Osvietenský absolutizmus cisára Jozefa II. bol však natoľko proticirkevný, že podpora jeho opatrení zo strany katolíckej kňaza vyznievala rozporne. Cisár sa usiloval úplne podriadiť cirkev štátu. Na všetky pápežské, ale aj biskupské zverejňované dokumenty, zaviedol svoje placetum (J. Špirko). Zrušil cirkevné súdy, zakázal biskupom priamy styk s rímskou kúriou. Nedovoleným spôsobom vstúpil do cirkevného práva upravujúceho manželstvo. Právnym zásahom štátu zrušil kontemplatívne a niektoré žobravé rehole. (Celkovo asi 600 kláštorov.) Tento právny precedens sa nám stal osudným o 170 rokov neskôr. Cirkev, rehole a kláštory ustanovené cirkevným právom nemožno totiž zrušiť rozhodnutím štátneho práva, možno im iba prerušiť činnosť a odňať majetok získaný od štátu, respektíve panovníka.

Za zmienku stojí, že zásahy Jozefa II. do cirkevných záležitostí súviseli s uplatňovaním patronátneho práva uhorských kráľov, ktoré teoreticky zdôvodnil Slovák Adam František Kollár vo svojej práci De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa sacra Apostolicorum Regum Hungariae (Viedeň 1764). Proti týmto opatreniam sa otvorene postavili arcibiskupi z Viedne, Ostrihomu, Záhrebu a Gorice. Väčšina biskupov mlčala, ale viacerí biskupi podporovali panovníka. Kňazi boli podobne rozdelení na zástancov štátnych zásahov do cirkevných záležitostí a na ich odporcov.

Nie je žiadnym tajomstvom, že Fándly sa stáva apologétom štátnych zásahov do cirkevných záležitostí. Obhajuje a zdôvodňuje však najmä opatrenia proti kontemplatívnym a žobravým reholiam. V dejinách cirkvi sa opakovane vyskytovala ich kritika, lebo mnohokrát vážne ohrozovali a ochromovali farskú pastoráciu. Cirkev zohľadňovala klady aj zápory pôsobenia reholí, ale videla skôr ich prínos, pretože pomáhali preklenúť rozpor medzi tradíciou mestskej pastorácie Stredomoria a zaalpským karolínskym farským dušpastierstvom. Isteže, vyskytovali sa aj v reholiach mnohé neresti a ako Fándly správne uvádza, už roku 1493 uhorský snem v článku o rehoľníkoch prikázal opátom, priorom, prepoštom a archidiakonom sprísniť dozor nad pôsobením niektorých reholí. (J. Tibenský) Avšak majúc možnosť sledovať ďalší vývoj v retrospektíve, nemôžeme dať za pravdu Fándlymu, ktorému jeho protirehoľnú orientáciu zazlievali aj niektorí členovia Slovenského učeného tovarištsva (napríklad Vojtech Šimko). Predovšetkým vývoj totiž potvrdil, že rehole mali veľkú zásluhu na uchovávaní tradícií slovenského ľudového katolicizmu. Fándlym ostro pranierované náboženské púte sa stávali najmä v 19. storočí takmer jedinými miestami, kde sa udržiavali ľudové pobožnosti v slovenčine, kde sa šírilo slovenské písané slovo. Dnes je nesporné, že rehole, najmä jezuiti a františkáni zohrali na našom území významnú úlohu pri zachovávaní a rozvíjaní slovenského národného povedomia. V neposlednom rade treba pripomenúť význam pútí pri zrode slovenskej ľudovej strany na počiatku 20. storočia a ich psychologicko-sociologický význam v čase komunistickej totality.

Fándly bol zástancom vnútornej reformy náboženského života, nestotožňoval sa však s meštiackym západoeurópskym materializmom ani s voltairovským deizmom. Bol prototypom slovenského osvietenského kňaza. Hoci týchto osvietencov zaraďujeme do širšieho rámca katolíckych racionalistov, iba máloktorí sa oddali proticirkevnému racionalizmu, väčšinou však na masy nemali vplyv. Väčšina duchovných, hoci si osvojila ducha doby, pridržiavala sa učiteľského úradu cirkvi a nadprirodzeného náboženstva.

Za základnú teologickú prácu Fándlyho treba však považovať v dvoch zväzkoch spracované Príhodné a Swátečné Kázňe (Trnava 1795–1796). Táto zbierka homílií obsahuje medzi príležitostnými kázňami viacero veľmi praktických príhovorov. Ide o príležitosť znovuuvedenia farára do úradu, povinnosti farára voči farníkom a ich povinnosti voči farárovi, poďakovanie svetskému patrónovi fary a kostola, poďakovanie duchovnej vrchnosti za pridelenie farnosti, oslovenie nových farníkov, primičnú svätú omšu a zdôvodnenie príchodu nového farára. Ďalšie Fándlyho témy kázní sa viažu na jednotlivé liturgické obdobia roka: Nový rok, fašiangy, pôst, Veľká noc, krížové dni. Zvláštnu skupinu kázní tvoria poučné homílie o procesiách, o výchove detí, o výučbe katechizmu; príležitostné kázne za šťastie vo vojne, v žalostných a strašných časoch vojny, pri príležitosti kostolnej slávnosti, prísahy richtára a pri prijímaní sluhov.

Bližšie si všimnime kázne k mariánskym sviatkom. Nájdeme medzi nimi kázeň k sviatku Nanebovzatia Panny Márie (dogma vyhlásená 1950), k sviatku Narodenia a Mena Panny Márie a k sviatku Počatia Panny Márie. V názve tohto sviatku sa používa termín ”počatie” bez adjektíva ”nepoškvrnené”. Dá sa to vysvetliť tým, že dogma o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie bola vyhlásená až roku 1854. Je zvláštne, že medzi mariánskymi kázňami chýba kázeň k Sedembolestnej Panne Márii, ktorej uctievanie osobitne Slovákom dovolil pápež Benedikt XIII. už roku 1727. Rehoľa paulínov za výdatnej pomoci panovníčky ukončila už roku 1764 stavbu monumentálneho chrámu v Šaštíne, kde bola na hlavný oltár 11. augusta v tom istom roku prenesená milostivá socha Sedembolestnej (E. Frická-Vávrová). To znamená, že v čase Fándlyho kňazského pôsobenia bola táto úcta a toto pútnické miesto dobré známe. Na druhej strane jednoznačne národnobuditeľský charakter má kázeň na sviatok sv. Cyrila a Metoda, ktorý sa v celej cirkvi do roku 1777 slávil 14. februára, v deň smrti sv. Cyrila. Okrem toho sú tu kázne k sviatkom svätých, sv. Petra a Pavla, sv. Jána Nepomuckého, sv. Mikuláša, sv. Martina, sv. Michala Archanjela, sv. Anjelov strážcov a ďalšie. Kázeň k sviatku sv. Cyrila a Metoda je najrozsiahlejšia a najzaujímavejšia. V úvode sa zdôrazňuje, že sa na týchto svätých bratov neoprávnene zabúdalo a že Slováci im musia byť vďační za dar viery. Hoci historicky nesprávne a v rozpore so starším prácami, ktoré mohol poznať, napr. Juraja Papánka (Historia gentis Slavae...), predpokladá, že naši predkovia prijali krst iba po príchode Konštantína a Metoda. Treba však obdivovať Fándlyho, s akou jednoznačnosťou hovorí o ”pohanských Slovákoch”, resp. o Slovákoch v čase svätocyrilo-metodskej misie, pretože pre mnohých slovenských archeológov a historikov je ustálenie etnonyma vlastného národa (Slovien, Sloven a pod.) neriešiteľnou terminologickou otázkou dodnes. Fándly v tejto kázni ani trocha nezapochyboval, že svätocyrilo-metodský krst bol pre našich predkov dňom našej spasiteľnej katolíckej viery. Nepozná, respektíve nespomína, zrážku západnej a východnej kresťanskej tradície, ktorá sa u nás vtedy odohrala.

Veľmi zaujímavý je jeho názor na rozsah nášho prvého štátneho útvaru. Nazdáva sa, že: veľká moravská krajina, z Bulgárie od potoka Morava, až po Hron a od toho budúcne až do včilajšej Moravy, až do Čiech bola víťazne rozšírená. Nie je však originálny, lebo tento názor preberá pravdepodobne z práce J. Sklenára Vetustissimus Magne Moraviae situs (Bratislava 1784), čo môže svedčiť aj o tom, že si osvojil jeho argumentáciu aj pri odmietaní podmaniteľskej teórie o vzniku uhorského štátu. Dvakrát v texte ďakuje panovníčke Márii Terézii, že: spolu s dovolením Svätej rímskej stolice na tento deň sviatok ...zachovávať poručila. Doslova píše: ...aj nebohá najjasnejšia kráľovná uhorská Mária Terézia preukázala svoju pobožnosť k týmto našim svätým apoštolom, preukázala svoju materinskú náchylnosť a lásku k nášmu slovenskému národu, keď roku 1777 vyžiadala od Svätej rímskej stolice pre nás toto duchovné a sväté potešenie, aby sa po všetkých jej krajinách, vo všetkých kostoloch, sväté omše slúžili o týchto dvoch svätých, aby sa zjavné pobožnosti odbavovali 14. dňa mesiaca marca. Svätým Cyrilovi a Metodovi Fándly dáva titul ”najväčší slovenskí apoštoli”. Označuje ich za ”svätých patrónov, ktorým sme my Slováci po Bohu najviac poďakovať povinní. Sú to veľmi výstižné teologické výklady, ktoré nie sú vôbec až také smelé, akoby sa zdalo súčasným slovenským kazateľom, trpiacim komplexom menejcennosti vo vzťahu k univerzálnosti katolicizmu. Fándly pritom nemyslel na to, že Solúnski bratia sú apoštolmi Slovanov, ale výslovne myslel na Slovákov, lebo uvádza ďalších 16 apoštolov-patrónov jednotlivých národov. Východná cirkev aj dnes bežne používa termín ” slovanskí apoštoli” na označenie svätých bratov Cyrila a Metoda. Žiaľ, v rímskokatolíckej cirkvi, ani v jej miestnej cirkvi na Slovensku, sa termín ” slovenskí apoštoli” nevyskytuje vôbec.

Zrejme v súlade s veľmi starou tradíciou, živou aj na Morave, Fándly pokladá oboch bratov za: ”našich najväčších a prvých biskupov”. Táto mienka je v historiografii doteraz sporná a väčšina odborníkov sa prikláňa k názoru, že iba Metod bol biskup. Existujú však veľmi staré ikonografické pamiatky zobrazujúce oboch bratov ako biskupov. Fándly v tejto kázni prezentuje aj názor: pokiaľ sv. Cyril našich Slovákov, Moravcov a Čechov na kresťanskú vieru obracal, zatiaľ jeho brat sv. Metod v bulharskej a chorvátskej krajine...vyučoval. Z toho mu potom vyplýva: (Svätopluk) bol od sv. Cyrila poučený a pokrstený v našom katolíckom náboženstve. Ako aj to, že svätý Cyril: velehradské biskupstvo zbudoval a české, ešte pohanské, knieža menom Borivoj... sv. Cyril...okrstil.

Z hľadiska jazykovedného upútava v celej kázni pozornosť striedanie adjektív ”slovenský” a ”slovácky”. Hovorí napríklad o: velikej slováckej krajine, v ktorej: čnostný slovácky národ... prebýval ešte pred narodením vteleného Spasiteľa, národ, na ktorého tvári, ako na čiernej rude zlaté žily, bolo vidieť priateľskú prívetivosť, ostrý dôvtip, umný rozum, k veľkým predsavzatiam veľkú smelosť veľkého ducha. Z uvedenéj pasáže môžu svedčiť nielen o osobnom názore Fándlyho, ale môžu zachytávať tradovanú mienku o autochtónnosti Slovákov v tomto priestore. Niekedy pri čítaní však zapochybujeme, čo Fándly chápal pod pojmom ”slovácky”, lebo používa aj termín ”moravskoslovácka krajina” a tvrdí, že: našich slováckych krajanov už mnohých cirkev svätá za svätých uznala. Dôkazom toho, že Fándly nepoznal hagiografiu Solúnskych bratov je názor, že: sv. Metod po mnohých cestách a prácach ukonaný sväto odpočíval... ako včil odpočíva po smrti vedľa brata svojho sv. Cyrila v rímskom kostole sv. Klementa. Kázeň svedčí o veľkom zápale za svätocyrilo-metodskú myšlienku, ktorú vtedy katolícku slovenskú inteligenciu ovládal a zároveň svedčí o tom, ako úzko chápali bernolákovci prepojenie katolicizmu a slovenského nacionalizmu.

Juraj Fándly bol teda všestrannou osobnosťou žijúcou v období veľkých politických a spoločenských zmien. Vnímavo na ne reagoval a do ich rámca zahŕňal problém národnej a sociálnej emancipácie Slovákov. Ako katolícky kňaz a bernolákovec bol v marxistickej historiografii nedoceňovaný. Na druhej strane sa však jednostranne z jeho diela vyzdvihovali tie časti jeho diela, ktoré sa dali proticirkevne, respektíve protinábožensky zneužiť. Tento talentovaný praktik si zaslúži pozornosť a úctu slovenskej verejnosti.