”Problém” s písaním historických osobných mien v slovenčine vznikol vtedy, keď sa po pracovných poradách a diskusiách slovenských odborníkov (jazykovedcov a historikov, medzi ktorými boli aj pracovníci archívov a Matice slovenskej, kde sa už pracovalo na Slovenskom biografickom slovníku) v rokoch 1977 a 1978 zjednotilo písanie týchto mien, používaných dovtedy v  rozmanitých pravopisných podobách, na základe slovenskej grafiky. Nevôľu oponentov tohto písania vyvolalo nerešpektovanie maďarskej grafiky, ktorá pravdaže prešla aj v tejto oblasti svojím, treba povedať aj celkom novodobým vývinom. Treba tiež povedať, že sme boli poslední spomedzi nástupníckych štátov monarchie, ktorí si usporiadali písanie historických osobných mien.

Odporcovia slovenskej grafiky v písaní historických osobných mien nikdy priamo nevysvetlili, prečo sa má pri zjednocovaní písania týchto mien v slovenskom jazyku používať maďarský a nie slovenský pravopis (v danej súvislosti sa pravopisom rozumie spôsob grafického zaznačovania hlások). S veľkou vehemenciou poukazovali na nehistorickosť, protiprávnosť, ba až neetickosť takého zásahu, aký slovenská grafika v danom prípade vraj predstavuje. Je zaujímavé, že ani najzúrivejší maďarskí ”vlastenci” v 19. storočí neprotestovali proti rovnakému počínaniu slovenských vzdelancov, ktorí tie isté mená písali takým (nemaďarským) pravopisom, aký používali v celom ostatnom texte, do ktorého boli tie mená začlenené (Zyči, Berčei, Naď, Vešelini, Ilešházi a pod.).

Výčitka či priam obvinenie, že takéto zjednotenie písania mien je nehistorické, neobstojí preto, že rovnakú historickú hodnotu má každý z celého radu pravopisných variantov priezvisk doložených v písomnostiach príslušného šľachtického rodu (rozličné pravopisné varianty svojho mena často používala aj tá istá osoba). Rovnakú argumentačnú silu má v tejto súvislosti aj výčitka o neetickosti takej úpravy (adresovaná pravdaže len slovenským previnilcom), ktorá zasahuje do osobných práv nositeľa mena v istej pravopisnej podobe, lebo sa daná osoba vraj s touto podobou identifikuje. Lenže príslušní maďarskí horlivci a ich prisluhovači nevedia povedať, ktorá je to tá z viacerých podôb, s ktorou sa daná osoba identifikuje. Nemôžu to povedať, ani vedieť, lebo tá daná osoba sa rovnako právoplatne identifikovala s ktoroukoľvek z doložených podôb. Teda aj výčitka z neetickosti stráca opodstatnenie. A rovnakú argumentačnú hodnotu má aj výčitka o protiprávnosti písania historických osobných mien slovenskou grafikou. Úprava písania týchto mien sa totiž vzťahuje na obdobie pred rokom 1918 (do zániku monarchie). Ako vieme, vo svojom poslednom štádiu (po roku 1867) to bolo obdobie bezuzdného svojvoľného úradno-mocenského pomaďarčovania, ktoré naplno zasiahlo aj osobné mená. Naši maďarskí a maďarónski horlivci neradi o tomto období hovoria. Dnes si každý píše svoje meno, resp. píšu mu jeho meno tak, ako ho má zapísané v úradných dokladoch. Ako vieme, tento právny stav sa u nás prísne dodržiava (podnes si mnohí Slováci píšu priezvisko maďarskou grafikou alebo aj v maďarskej jazykovej podobe tak, ako ho ich predkom po roku 1867 svojvoľne zapísali do matriky ”vlasteneckí” kňazi).

Treba tu pripomenúť, že v Slovenskom biografickom slovníku (vydala Matica slovenská v šiestich zväzkoch v rokoch 1986-1994) i vo vedeckých publikáciách na Slovensku sa neobchádzajú doložené pravopisné varianty osobných mien, ale uvádzajú sa vždy, keď to vedecká presnosť v nejakej súvislosti vyžaduje (v Slovenskom biografickom slovníku sa v každej heslovej stati uvádzajú všetky písomne doložené varianty). No v maďarskej literatúre, aj v takej, čo si robí nárok na vedeckú solídnosť, sa podobná historická objektívnosť nepestuje. Uvedieme náhodne vybratý príklad. V roku 1993 vydalo vydavateľstvo Magyar nyelvtudományi társaság v Budapešti (Maďarská jazykovedná spoločnosť) 1172-stránkovú knihu Régi magyar családnevek szótára XIV-XVII. század (Slovník starých maďarských rodových mien 14.-17. storočia), ktorej autorom je Kázmér Miklós. Darmo by sme v tejto hrubej ”vedeckej” knihe hľadali čo len jednu jedinú slovenskú podobu šľachtického mena, hoci sa tam naoko dôkladne a presne uvádzajú doklady na príslušné zápisy mien. Tie zápisy sú starostlivo ”vedecky” vybraté tak, že sa nenašiel napríklad ani jeden doklad na meno Harhowsky (je len Görgei vo viacerých hláskových variantoch; utvorené, ako sa uvádza, od miestneho názvu GörgÞ [župa Szepes a Torna]; nijaký Harhov alebo Hrhov sa, pravdaže, nespomína), ani na meno Palucky/Paluczky (je len Palugyai vo viacerých variantoch, utvorené od miestneho názvu Palugya [Liptó megye]; nijaká Paludza sa, pravdaže, nespomína), ani na meno Kubínsky/Kubinsky (je len Kubínyi vo viacerých variantoch, utvorené od miestneho názvu Kubín [Árva megye]) atď. atď., hoci aj v písomnostiach uložených v Maďarskom štátnom archíve v Budapešti sa nájdu desiatky dokladov zo ”spracúvaného” obdobia so zápismi slovenských podôb historických mien (Harhowsky, Paluczky, Kubinsky, Svetojansky atď.).

Protesty proti zjednoteniu písania historických osobných mien na základe slovenskej grafiky i uvedené falšovanie obrazu historického vývinu zamlčovaním slovenských podôb spomínaných mien majú spoločný dôvod. Vždy totiž ide o presadzovanie falošnej nevedeckej predstavy o uhorských dejinách ako maďarských. A keďže sú to maďarské dejiny, majú sa aj na maďarský spôsob maľovať. Preto tak prekáža slovenská grafika nota bene – aj v slovenskom jazyku.

Rovnaký obraz sa nám ukáže aj pri používaní miestnych názvov z územia Slovenska. Ako je známe, dostala po roku 1867 každá lokalita na Slovensku úradný maďarský názov, ktorý sa stal jediným oficiálnym názvom (v čase horthyovskej okupácie južného Slovenska sa v smere ”zdokonalenia” miestnych názvov na tomto území ešte mnohé ”napravilo”). Aby tieto názvy neupadli do zabudnutia, vydali v roku 1990 v Maďarsku ich súpis pod názvom Magyar neve? Határokon túli helységnév-szótár, z ktorého sa dozvieme, že Dubové v Turci sa nazýva Turóctölgyes, Dubnica v Šariši Tarcadobó, Hliník nad Váhom je Vágagyagos, Hrabovec nad Laborcom je Izbugyarabóc, Hrabovka v okrese Trencsén sa zas volá Szúcsgyertyános, Hrabušice na Spiši (Szepes) majú názov Káposztafalva, Omšenie (Trencsén) je Nagysziklás atď. Autori maďarskej odbornej literatúry tieto názvy statočne zachovávajú a používajú. Veď Felvidék je stále súčasťou Veľkého Maďarska, patrí do maďarských dejín, no a v nich sa musí všetko po maďarsky maľovať, t. j. nazývať. Trianon je veľká nepríjemnosť, treba ho aj takto prekonávať, všemožne živiť, pestovať predtrianonskú kontinuitu, nadväznosť a väzbu. Preto spomínané predtrianonské názvy používa maďarský vlastenecký autor (vedec aj nevedec) nielen v maďarčine, ale v akomkoľvek jazyku, v ktorom svoj text publikuje. Preto sa v štúdii takého autora uverejnenej v ruštine dôsledne píše len o ?o?итaтe Пoжoнь a пalšie stolice majú názvy Zo?oм (rozumej Zvolen), Aрвa, Липтo, Сeпeш, Шaрoш, Турoц atп. Pнše sa tam napr.: ?e?aщий нa грaницe кoмитaтoв Пoжoнь и Нитрa сeльскoхoзяйствeнный гoрoд Дeйтe, kde sa nбzvom Дeйтe oznaиujъ Dechtice. Ten istý autor I. Udvari vo svojom texte písanom v jeho variante rusínčiny píše: Elementa ... ?e?aтaлa ся у КoлoжвaрÎ буквaми, дoвeзeнымa из Нoдьсoмбaту. Teda I. Udvarimu je slovenskй mesto Trnava aj po rusínsky ?o?ьсoмбaт. Je, pravdaћe, samozrejmй, že v paralelnom maďarskom texte sa píše: Az Elementát a Nagyszombatból Kolozsvárra vitt betø készlettel nyomtatták ki. Preto je pre maďarského vedca samozrejmé, že dôsledne používa nielen maďarské názvy slovenských stolíc a väčších i menších miest (Bártfa, Eperjes, Kisszeben, Besztercebánya, Késmárk, Töketerebes, Sóvár, Palocsa, Sztropkó atď.), ale aj názvy rozličných malých obcí na Slovensku, kde nikdy maďarské obyvateľstvo nežilo (Pétervágás, Sóbánya, Ábrányfalva, Vörösvágás, ErdÞ cske, Kakasfalva a množstvo iných názvov).

S uvedeným spôsobom používania názvov slovenských miest a obcí, ktorý často hrubo ignoruje živé slovenské názvy a s pozoruhodnou tvrdošijnosťou sa pridržiava zatuchnutých umelých maďarizátorských podôb, ktoré Slovákom pripomínajú kruté časy surového útlaku, korešponduje úsilie politických predstaviteľov maďarskej národnostnej menšiny uplatňovať ako úradné maďarské názvy práve také označenia obcí, ktoré pochádzajú z čias najzúrivejšej maďarizácie po roku 1867 alebo z čias horthyovskej okupácie južného Slovenska. Ide často o také umelé označenia, ktoré bez rozumného dôvodu odstraňujú prirodzenú paralelnosť maďarských označení so slovenskými miestnymi názvami. Takéto označenia sa dostali aj do zákona o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín. Veď aký iný zmysel ako odstrániť paralelnosť so slovenským názvom má napríklad označenie Felsszell (označenie z rokov 1907-1913 a 1938-1945) ako ekvivalent slovenského názvu Veľké Zlievce? Prečo tu oproti označeniu veľké musí byť označenie s významom ”horné”. Podobne oproti názvu Veľký Biel je maďarské označenie Magyarbél. Zavádzajú sa umelé maďarské označenia k novodobým názvom, ktoré dosiaľ nemali maďarskú paralelu, ako napr. Nagymagyar ako ekvivalent názvu Zlaté Klasy alebo Dunaújfalu k názvu Nová Dedinka. Do maďarských označení sa umelo pridávajú maďarské názvy slovenských riek, ako napr. k slovenskému názvu Hosťovce je v prílohe k spomínanému zákonu maďarské označenie Bodvavendégi (označenie pochádza z rokov 1900-1913 a 1938-1945), k názvu Bielovce je maďarské označenie Ipolybél (z rokov 1913 a 1938-1945), oproti slovenskému názvu Kráľ je maďarské označenie Sajószentkirály (z rokov 1938-1945) atď., v uvádzaní príkladov by sme mohli pokračovať.

Aj tu, tak ako v celej politickej činnosti predstaviteľov maďarskej národnostnej menšiny sa prejavuje ich známa izolacionistická politika, úsilie zhoršiť, čo najviac skomplikovať možnosti pokojného spolunažívania dvoch etník. Všemožné úsilie politických predstaviteľov maďarskej národnostnej menšiny označiť aj takýmto spôsobom územie obývané Maďarmi vyvoláva oprávnené podozrenie, že takto vyznačené územie (s vyznačkovanou severnou hranicou ”maďarského” južného Slovenska) sa bude prezentovať, najmä smerom do neinformovaného alebo veľmi účelovo informovaného zahraničia, ako maďarské etnické územie, hoci, ako vieme, žije tam celkovo viac Slovákov ako Maďarov.

Ustupovanie dnešnej politickej moci neuspokojiteľnému deštrukčnému tlaku politických predstaviteľov maďarskej národnostnej menšiny, ktorí sa môžu spoliehať na významnú zahraničnú podporu, neveští pre Slovákov nijakú ružovú budúcnosť. Je najvyšší, posledný čas na spamätanie sa, na prekonanie hrozivej letargie. Nemožno už nechávať bez odpovede nijaký útok, nijakú zákernosť. Hľadajme možnosti účinných opatrení, účinných reakcií.