Ďurčanský predstavoval medzi mladými hlinkovcami a ľudákmi už za politických zápasov za autonómiu výraznú postavu. Mal totiž to, čo nejednému chybovalo: postreh, pohotovosť, rozhľad, úroveň, vzdelanie a hoci triezvy, predsa oddaný vzťah k veci. Zbežne som ho spoznal po príchode na právnickú fakultu do Bratislavy roku 1932, keď som sa zapojil bližšie do organizačných prác Ústredia slovenského katolíckeho študentstva (ďalej ÚŠKŠ). Ďurčanský ako senior ÚŠKŠ, v ktorom predtým sám aktívne pôsobil a ako tuším už vtedy univerzitný asistent, chodieval zavše medzi nás do Svoradova a tak som ho v spoločnosti Galana, Ciekera a ostatných ústredniarov poznal. Bližšie som sa s ním dostal do styku roku 1933, keď sa zakladal a založil časopis Nástup, orgán mladej slovenskej autonomistickej generácie. Vrámci spolupráce s týmto časopisom a s jeho redakčným kruhom, ktorý viedol Ďurčanský, bol vlastne medzi nami všetkými permanentný kontakt a tak i rozhovory, stretnutia a posedenia pod vieškou a pod. s Ďurčanským boli častejšie, niekedy i na fakulte, kde sme ho denne vídavali. Tento kontakt bol ešte intenzívnejší roku 1935 a 1936, keď som sa stal vedúci funkcionárom a predsedom ÚŠKŠ a keď sme si založili Klub akademikov HSĽS. Vplývanie Ďurčanského na nás bolo veľmi triezve a pozitívne. Chodil občas do Svoradova na naše izby, nosil rozličné vedecké knihy z úseku právnych a štátnych vied. Dával ich na čítanie, nabádal k vedeckej práci, prehlbovaniu sa a špecializácii, k učeniu sa cudzím rečiam, k hlbšiemu štúdiu slovenských politických otázok a niektorých dejinných úsekov, atď., atď. Žiadal od nás: rozhľad a vedecké myslenie, vzdelanú analýzu rozličných aktuálnych otázok a taktiež základných problémov slovenskej autonomistickej politiky a programu. Takto si získaval medzi nami autoritu. Bolo jeho výhodou, že aj v taktických otázkach a veciach dennej politiky najviac presviedčal jednoduchosťou, jasnosťou, bystrosťou a premyslenosťou postoja. Jeho povahovému založeniu sa priečila bezradnosť, mnohoznačnosť, neurčitosť a nečinnosť. Tak aj v rámci seminárov Klubu akademikov, redakčných porád a rôznych príležitostných besedovaní sme si viac ráz vedeckou metodikou a argumentáciou objasnili, že sústavná propaganda proti ľudákom, akoby autonómia smerovala proti štátnej celistvosti, bezpečnosti a ku rozbitiu republiky, je hlúposť a naivná propaganda. Veď koľko bolo štátov na svete, ktoré mali ešte voľnejšie štátoprávne zväzky ako nami požadovaná autonómia, a to i tá najmaximálnejšia. V radoch ľudáckych akademikov sme považovali Ďurčanského za najpodkutejšieho z mladších politikov, najrovnocennejšieho Tisovi. Istý čas mi bola nejasná jeho vnútrostranícka orientácia. Až do môjho odchodu z univerzity som napríklad nevedel, či patrí k radikálnemu krídlu – mal k nemu určité výhrady –, hoci mu bol naozaj najbližší; rovnako ako bol skeptický voči takzvanému ”vládychtivému” krídlu, čiže tým, ktorí hľadali pozitívne cesty k Prahe. Pre toto mal hádam určité výhrady aj k Tisovi. Okrem toho mal dosť rezervované stanovisko ku kňazom v strane a v politike vôbec. Ešte hádam nevýraznejší bol jeho vzťah k samému Hlinkovi.

Cez prázdniny roku 1936, po promócii, som sa zdržiaval v Bratislave kvôli organizačným veciam. Býval som istý čas u nich na Palisádach. Bývali spolu s bratom Janom, s ktorým som bol v tom čase aj na prázdninovom univerzitnom kurze v Poľsku. Ferdinand zvykol večer pracovať na knihe o medzinárodnej intervencii. Bol neobyčajne pracovitý, čo k nemu priťahovalo ľudí. Na jeseň som narukoval. Stratil som s ním kontakt až do januára 1939. Keď som sa znova vrátil do života, bol už ministrom a všestranne zaneprázdneným človekom. Vzťah s ním teda nemohol nadobudnúť bývalú intenzitu. Viac ako politike som sa venoval hospodárskym otázkam. Schvaľoval to. Veď už predtým pretláčal medzi mládežou takúto orientáciu.

Postup Ďurčanského v dňoch okolo 14. marca mi bol málo, alebo vôbec nepochopiteľný. Najmä v relácii k Sidorovi a Prahe. Mnohé sa neskôr vysvetlilo. Vtedy to však vytváralo medzi nami určitú ohradu. Preto aj naše príležitostné stretnutia diali sa len akoby z povinnej staropriateľskej zdvorilosti. Takto to bolo aj po Ďurčanského prednáške o našej zahraničnej politike na nástupistickom čaji v Zimnej záhrade. Vtedy sa mi stalo zrejmé, že Ďurčanský aj ideologicky vzal na seba dejinný údel zabezpečiť slovenský život a národné ideály v súčasnom výbuchu nemeckej európskej expanzie. Mal som na celú vec iný náhľad a tak som sa ustálil, že bude lepšie, keď s ním nebudem vyhľadávať živší kontakt. A tak som až do Salzburgu takmer vôbec nebol dlhšie na slove s ministrom Ďurčanským.

Počas autonómie, pred marcom 1939, bolo však pár príležitostí pohovoriť si v rámci stretnutí viacerých bývalých priateľov a spolupracovníkov aj o ďalšom vývoji. Ďurčanského som tu nikdy nepočul jednoznačne sa vyjadriť o zániku ČSR. Na jednej večeri u neho, na ktorej napríklad Galan a Kirschbaum podávali vznik slovenského štátu ako hotovú vec, Ďurčanský hovoril asi takto:

Inokedy zas, pamätám, keď sa teoretizovalo o možnosti slovenského štátu prišla debata aj na to, či budeme mať armádu. Ďurčanský veľmi vehementne zastával stanovisko, že v prípade samostatnosti bude musieť byť aj armáda:

Bolo teda jasné, že 14. marca u Ďurčanského rozhodovalo dobré rozpoznanie aktuálnej európskej a stredoeurópskej politickej situácie. Nápomocná tu však bola aj jeho povahová náklonnosť k rozhodnosti a činom. Pritom nie zanedbateľná bola aj jeho zásada, že politika je vtedy správna, keď smeruje k maximálnemu cieľu. Vo svojich spomienkach som nenašiel ani len stopy nejakého jeho germanofilstva. Skôr mu bolo možné prisudzovať frankofilstvo a z politických filstiev ešte hádam aj polonofilstvo. Útek do Viedne i jeho počínanie tam bolo teda dosť záhadné. Možno, že existujú aj iné okolnosti a skutočnosti mne neznáme, ktoré k tomuto kroku viedli. Natrvalo mi však ostáva presvedčenie, potvrdené aj neskoršími skúsenosťami, že vtedy musel Ďurčanský potlačiť kus samého seba. Aby zvíťazil politik-oportunista a subjektivik nad filozofom medzinárodného práva a teoretikom pracujúcim s platnosťou istých zásad a uznávaných téz.

Preto som ani nebol prekvapený, keď o ňom začali prenikať šuškané chýry o protinemeckom postoji, ako i jeho poškuľovaní na Západ a podobne. Reči a klebety vyzdvihovali hlavne všelijaké osobné záujmy, osobné škrupule voči niektorým iným našim mocipánom. Politika však nie je len taká jednoduchá vec. A Nemci nebývajú tak malicherní, aby z každej taľafatky vyvodzovali dôsledky. A tak som vedel, čo sa vykľúva na povrch aj v Ďurčanskom, aj v Kirschbaumovi. Ukázalo sa to v Salzburgu, aj potom, v tej tzv. ”tukamachiáde”, že išlo v podstate o problém: my a Nemci a až v druhom rade o problém: my a ostatný svet za vojny a po vojne. Takto charakteristicky sa zakľúčila táto etapa v Ďurčanského politickej činnosti.

Po Salzburgu a po odchode z činného politického života sa Ďurčanský intenzívne venoval práci na fakulte, ako profesor medzinárodného práva. Náš seminár bol v tom istom krídle o poschodie vyššie, tak sme sa tu s Ďurčanským veľmi často po obede a večer stretávali. Zavše prišiel on za mnou do seminára, zavše ja za ním. Hovorili sme o rozličných našich i zahraničných veciach, o fakulte a vedeckej práci a pod. Vrátil sa starý priateľský duch. Boli to rozhovory o vojne, jej zámeroch a výsledkoch. Rusko-nemeckému paktu ani trochu neveril. Očakával, že skôr-neskôr sa rozpadne a títo spojenci sa dostanú do seba. Veril, že pravdepodobnejšie to bude Rusko, ktoré sa nakoniec vo vlastnom ideologickom a mocenskom záujme pustí do vojny s Nemeckom. Veril, že robí len odkladaciu a komplikovaciu taktiku, aby získavalo čas a oslabovalo bojujúce strany a vo vhodnom čase zasiahlo. Už začiatkom roku 1941 bol tiež presvedčený o tom, že Nemecko vojnu prehrá. Porovnával najmä hospodárske potenciály. Vedel zaujímavé údaje a konklúzie o americkom automobilovom a leteckom priemysle. Pamätám sa, že tiež odsudzoval naše pristúpenie k trojpaktu. Videl v ňom prejav zbytočného kurizovania Nemcom. Za príčinu tohto kroku považoval aj Tukovu snahu hrať sa na veľkého politika a pretromfnúť hlavne Maďarov v ich miešaní kariet u Nemcov.

Výsledkom týchto našich úvah bolo aj úsilie oživiť časopis Nástup, dať mu novú náplň a ducha v smere našej relácie k celej Európe. Chceli sme písať hlavne medzi riadkami. Časopis totiž vtedy (tak v polovici roku 1940) v súbehu politických udalostí a ideologicko-politických rozporov medzi mladými okolo neho akosi zastagnoval. Ba zdalo sa, že sa už ani nevzchopí na bývalú úlohu. Skupinu, do ktorej patril: Kirschbaum, Galan, ja a spol. už dávno chceli vyhadzovať z Nástupu. Hľadeli si v ňom bačovať, ako sa im páčilo. Tak sme v pomere k nemu celkom zľahostajneli. Po Kirschbaumovom politickom páde a Galanovom neurčitom a nerozhodnom lavírovaní medzi Tukom a Tisom, sa aj zvyšok skupiny spolupracovníkov rozpadol a stal politicky neplodným. Aj o tom sme hovorili s Ďurčanským. V Nástupe figuroval ešte za stara, ako vydavateľ Dr. Ján Ďurčanský. Fakticky, od Kirschbaumovho príchodu na generálne tajomníctvo, vydával Nástup generálny sekretariát Strany. Uvažujúc takto o veciach rozhodli sme sa, že Nástup oživíme. Finančno-formálne ho prevezmú Ďurčianskovci. Sondoval som so súhlasom Ďurčanského aj u Galana, aby Strana naďalej prispievala v prípade potreby, samozrejme, aby bez ohľadu nato Nástup zostal na Strane nezávislým orgánom mladých. Chceli sme mať jednu slobodnú a neoficiálnu tribúnu. Ako hlavnú programovú zásadu sme si povedali, že sa treba držať koľko sa bude dať tej našej svojskosti a živiť ju intenzívne v záplave toho nového národnosocialistického velikášstva a humbugu.

Spočiatku bolo určité porozumenie aj u Galana. Zakviroval som kruh redakčných prispievateľov a spolupracovníkov medzi vrstovníkmi a akademikmi a došli sme tak ďaleko, že pred Vianocami 1940 malo vyjsť prvé oživené číslo, ako dvojčíslo 21–22 ročníka 8, s dátumom 5. decembra 1940. Číslo sme zredigovali, zalomili a hodlali tlačiť. Odrazu sa dali vybadať intrigy. Galan a generálny sekretariát sa úplne dištancovali od veci. S Ďurčanským sme sa však rozhodli pokračovať. Samozrejme, že všetky naše úmysly sme nevešali každému na nos. Menej dôverným sme ich maskovali zdanlivou ochotou stáť hlavne v službách Strany a paláca. Číslo som osobne v kníhtlačiarni Andreji zalomil. Stretol som sa tam s ľuďmi z generálneho sekretariátu a s redaktormi zo Slováka a Slovenskej Pravdy. Keď už bolo zalomené, druhá korektúra hotová a všetko pripravené na tlač, dostal jedného krásneho dňa Dr. Ján Ďurčanský z polície výmer, že sa ďalšie vychádzanie časopisu Nástup zastavuje. Faktor mi v tlačiarni oznámil, že dostal z polície telefonický príkaz tlač čísla zastaviť. Dal som si urobiť dva kefové obťahy na pamiatku: jeden pre mňa a druhý pre Ďurčanského. Keď sa vrátil jeden exemplár z cenzúry aj s cenzorským škrtmi, odložil som si aj tento. Ďurčanský sa pajedil. Intervenoval som za odvolanie výmeru. Na polícii sa vyhovárali na vnútro. Keď som tam išiel, tí zas na generálny sekretariát, Galan tvrdil, že on nič, že to Mach a predsedníctvo vlády samé od seba. Nedozvedeli sme sa ani pravdu, ani sa nič nedocielilo. Nakoniec Ďurčanský hodil rukou:

Ustúpili sme pred skutočnosťou, že nám Nástup, ktorý si natrvalo netrúfali zakázať ani Česi, zastavil náš režim a naši vlastní ľudia.

Pokiaľ som chodil na fakultu, bol kontakt s Ďurčanským živý a pravidelný. Neskôr, keď som celkom zapadol do roľníckych organizačných prác a roľníckej politiky, styk s ním stal sa sporadickejším. Potom, ako Klub akademikov Strany a Dr. Paučo založili časopis Napred, stretli sme sa občas s Ďurčanským na príležitostne zvolávaných debatných večierkach Napredu. Ďurčanský mal dva-tri razy prednášku v tomto užšom a uzavretom kruhu a raz som pri prednáške o problematike budúceho politického vývoja v Európe, mal s ním obšírnejšiu polemiku o úlohe Ruska a slovanstva, o našej politickej ideológií, ako aj o budúcnosti socializmu. Napredistické porady bývali v Tatra hoteli. Preto párkrát pred schôdzkou vybehol Ďurčanský aj hore ku mne do úradu Združenia na rozhovor o roľníckych a iných veciach. Takto to šlo až do leta 1944.

V lete 1944, tak akosi tesne pred povstaním, Ďurčanský ma raz vyhľadal a požiadal ma, aby som si osvojil niektoré práce pre Vedeckú spoločnosť pre zahraničných Slovákov z odboru hospodárstva. Hlavne také, ktoré by smerovali k hospodárskemu opodstatneniu slovenskej samostatnosti. Práce mali byť stredného, viac brožúrovitého formátu, prehľadné a inštruktívne, avšak v podstate vedecké, aby sa mohli použiť aj v cudzine, najmä neutrálnej a za tým účelom by sa Spoločnosť bola postarala o ich vydanie aj v anglickom, francúzskom a nemeckom preklade. Takýchto prác mala byť vydaná celá séria z úseku kultúry, dejín, politiky i hospodárstva. Pre mňa prichodili do úvahy tri či štyri tézy a v zásade som prejavil ochotu sa na ne podujať. Hoci ma Ďurčanský pri každej príležitosti urgoval, k napísaniu, ba čo i len začatiu žiadnej z týchto prác som sa nedostal. V tejto súvislosti sme sa zase častejšie vídali.

Potom nasledovali rozhovory v rámci čiernej opozície (ČO). Okrem nich ešte stretnutia súvisiace s prípravou manifestu na piešťanský zjazd. Po zjazde dve alebo tri schúdzky, okrem ďalších v rámci ČO. Vtedy som si mohol pre seba objasniť aj otázky Ďurčanského metamorfózy.Mnohých prekvapila. Mnohí ju nemohli pochopiť a mnohí si ju vykladali mylne. Totiž od Ďurčanského sa očakávalo, v dôsledku jeho postoja pred Salzburgom a po Salzburgu, alebo vôbec pre jeho pomer k Nemcom, že aj keby sa nepridal k povstaniu, ostane k ďalším udalostiam rezervovaný, nanajvýš bude ticho prihliadať a očakávať ďalší vývoj. Preto bol kde-kto prekvapený, keď sa Ďurčanský práve po povstaní začal znovu angažovať. Rečnil na verejných schôdzkach akademikom, do rozhlasu, atď. Neobhajoval Nemcov a  nijako zámerne im neprihrával, ba ani náznakovito. Úprimne obhajoval vec slovenského štátu a maximalistické slovenské požiadavky pre prípad akejkoľvek budúcej konštelácie. Všeobecne však u mnohých začal panovať dojem (a mnohí to o nás šírili aj zámerne), že si ohrieva polievočku u Nemcov. Žeby zase rád aktívne zasiahnuť do politiky. Žeby sa zase rád stal veľkým pánom, ministrom, atď., atď. Nechápavo sa na tento jeho zvrat hľadelo aj na druhej strane, za frontom a za povstania v Bystrici. Nielen tam sa však zmýšľalo a hovorilo asi v tom duchu, že si to Ďurčanský zbytočne veľmi pokazil. Obhajujúc slovenský štát a naše prerogatívy na samostatnosť nemohol sa vyhnúť tomu, aby tu a tam nezabŕdol do Londýna, Beneša, Moskvy a čechoslovakizmu v povstaní a pod. Aké je teda vysvetlenie jeho metamorfózy? Z vlastnej skúsenosti som vedel, že uvažuje asi takto:

Politická filozofia i taktické úvahy a hodnotenie celkovej situácie nám prikazujú, aby sme naše národné prerogatívy hájili do dôsledkov. I keď je výsledok vojny jasný, nemusí byť ešte slovenská otázka vybavená tak, že Slovensko bude tou slabšou a preskribovanou... 1 (xxx) mená uplatňovať maximalistické požiadavky a v tomto smere pôsobiť aj na cudzinu, na slovenskú Ameriku, Vatikán, atď., atď. Keď reční za slovenský štát Tido Gašpar, alebo Dr. Kočiš, alebo x-y-z, to je všade známe a jasné, že títo inak hovoriť nemôžu. Veď sa povrávalo, že z tých Slovákov tam doma nikto nie je za štát, okrem tých, ktorí Nemcom slúžia a musia už na základe svojich funkcií takto hovoriť. Ale keď budem tak hovoriť ja, Ďurčanský, o ktorom je známe, že som si to s Nemcami pokazil, ktorého Nemci dezavovali a vytlačili z politiky, ktorý Nemcom nie som nič dlžný a ani od nich nič nečakám a ani z oficiálnosti takto rečniť nemusím, bude to iné. Každý totiž vie, že by mi bolo výhodnejšie mlčať. Keď sa však budem angažovať, musí byť zrejmé, že to nie je s tým slovenským štátom taká jednoduchá vec. Že si za tým aj stojíme, aj za cenu toho, že budeme naďalej hádzaní do jedného mecha s Nemcami. Aj za cenu, že tu a tam nebudeme prípadne môcť zabrániť dojmu, že zotrvávame po boku Nemcov, alebo že im ešte kurizujeme.

Teda žiadne pripravovanie ministerského kresla, o ktorého bezcennosti Ďurčanský nemal ani najmenších ilúzii. Ani žiadne ohrievanie si polievočky, aby bolo kam evakuovať, ako sa o ňom zlomyseľne, alebo naivne myslelo. Šlo mu o snahu postaviť do služieb slovenskej veci ten mravný kapitál, o ktorom si myslel, že je skrytý v jeho mene. Počul som raz v kruhoch memorandistov spomínať, že Nemci na toto tak aj hľadeli, lebo vraj Ludin raz vytýkal Ďurčanskému a Čulenovi, že začínajú pestovať a šíriť takú politiku, podľa ktorej Nemecko môže ísť trebárs do čerta (zum Teufel gehen) len nech slovenská vec ostane zachránená. Uvažujúc o tomto a o našich debatách v ČO i pri iných príležitostiach, robil som si ja analýzu Ďurčanského založenia.

Bol zaujímavý a typický prípad politika-človeka. Totiž v tom zmysle, že nevedel seba ako politika dosť dobre odpútať od seba ako človeka. Každý, aj akákoľvek vysoko rozvinutá osobnosť, má v sebe akési neodstrániteľné kontradikcie. Nikto nie je stopercentne vždy taký, aký je vo svojej podstate. To bol aj prípad Ďurčanského – politika. V zásade vyznával politický oportunizmus. Totiž, že v službe národa a jeho politických cieľov treba najsebeckejšie (v národnom zmysle) využiť všetky možnosti. Pritom, pokiaľ možno, zachovať aj tomuto oportunizmu určitú čestnosť. No nebol v tomto oportunizme dôsledný. Najmä pokiaľ išlo o dve veci: boľševizmus a panslavizmus. Pri týchto slovách sa dostal do citového, zvýšeného, prchkého, niekedy priam rozčerteného tónu. V oboch veciach bol ťažko prístupný argumentom, hoci aj takým, ktoré boli vytiahnuté z arzenálu toho najčírejšieho politického oportunizmu, ktorý inak sám vyznával. Dlho som si to nevedel vysvetliť. Nakoniec som to však pochopil. Bolo to na predzjazdovej porade u Maceka, kde v debate o manifeste Ďurčanský na Paučov popud vylíčil, ako roku 1936 pomocou Hlinku vpašovali do rezolúcie zjazdu Strany jeden odstavec proti boľševizmu. Bola to doba silného rozkolu v Strane. Existovala tu skupina ”prahistov”, ktorí boli za vyrovnanie s Čechmi (napríklad Tiso, Sokol, atď.) a skupina radikálov, ktorá mala vtedy výhodnú pozíciu najmä preto, že v Strane bolo určité rozčarovanie z toho, že ľudácke hlasy pomohli ku zvoleniu Beneša za prezidenta. Mnohí si totiž sľubovali od tohto určité výdobytky, a Beneš vraj aj dal určité záväzky. No keď sa nič nedialo, bolo z toho znechutenie. Mnohí vytýkali, že Strana sa dala zaviesť za nos, že takto sa nikdy k politickým úspechom nedôjde a podobne. Beneš bol vtedy aj postavou Moskvy a forsíroval spoluprácu s ňou a naši domáci komunisti spolu s pražskými centralistami viedli tuhú a nezmieriteľnú, no politicky veľmi hlúpu a krátkozrakú kampaň proti ľudákom a hádzali ich do jedného vreca s fašizmom a hungarizmom. To, tzv. ”prahistické” a umiernené krídlo, bolo ochotné podporovať Prahu aj v jej zahraničnej politike a v paktovaní s Moskvou. Rozčarovanie z Beneša a z ľavičiarskych štvaníc proti Strane, ako aj vnútrostranícky odpor viedlo k tomu, že všetkému sa mal dať výraz v protiboľševickom odseku v manifeste Strany na zjazde 1936 v Piešťanoch. Keďže sa to akosi nedalo dostať do úradne pripravenej rezolúcie, lebo aparát Strany ovládli umiernní, jednoducho to vpašovali do manifestu tak, že Ďurčanský a Sidor to podstrčili starému pánovi Hlinkovi a on to prečítal s manifestom (ako vždy bol naklonený vyhovieť radšej radikálom, ako tým druhým). Tak sa mi stalo jasným, že Ďurčanský, ktorý takto, roku 1936 prispel do rezolúcie Strany príspevkom proti boľševizmu, nemôže ani roku 1944/45 dosť dobre hovoriť iné, ako vtedy. I keď by hádam mohol pripustiť, že politický oportunizmus by kázal využiť aj boľševizmus v prospech nášho národného stanoviska. Najmä vtedy, keď nebude výsledkom vojny žiadneho iného východiska. Ďurčanský sa nemohol tváriť kladne k boľševizmu ani v rámci oportunizmu, aby sa nezdalo, že je nedôsledný a premenlivý vo svojich názoroch. Tým menej mohol tak urobiť, keď pravda, či už pod vplyvom správ a propagandy, či z vnútorného presvedčenia veril, že boľševizmus je v podstate plodom Ázie, že je produktom, stráviteľným len v Rusku, že by nás civilizačne vrhol aspoň o 100 rokov naspäť, že nás budú likvidovať a podobne. A ďalej je to vysvetliteľné, keď uvážime, že aj ako význačný muž 14. marca a ľudáctva nemohol od príchodu boľševikov pre seba nič dobré čakať. Osobne mu teda neostávalo nič iné, ako umknúť na Západ.

Podobne som porozumel jeho názorom na panslavizmus. Slovanskú myšlienku, spoluprácu, panslavizmus, atď. nazýval Ďurčanský zavše politickým diletantizmom, či naivizmom. Dvojnásobne to platilo o panslavizme, ktorý cez vojnu hlásala Moskva a jej ľudia, na Balkáne, v Poľsku, u nás, alebo inde vo svete. Treba to pochopiť u Ďurčanského, ktorý svoje vystúpenie v slovenskom politickom živote oprel (najmä v časoch 14. marca) o hitlerovské Nemecko, jeho európsku koncepciu a politiku, ktorá bola v podstate protislovanská. Hoci Ďurčanský nebol žiadnym germanofilom, hlásiť sa k panslavizmu a ísť pritom s Nemcami, by bol býval preňho neprekonateľný rozpor. A keď to druhé už nemohol odtajiť, tak sa aspoň nevyznával aj za to prvšie. Muselo mu byť niekedy celkom jasné, pri jeho spôsobe myslenia a rozhľade, že dobrá a pravá, čistá úprimná slovenskosť, ku ktorej aj on nepochybne patril, môže byť niekedy v súlade, či celkom totožná aj so slovanskosťou. I to musel pripúšťať, že panslavizmus sa môže stať programom a politickou realitou pre náš oportunizmus a vítanou vecou v rámci európskeho politického vývoja. Aspoň tak, ako sa bez našich zásluh a proti zásadnej našej dejinnej zákonitosti a tradíciám stal politickou realitou a mocenským podkladom našej štátnej samostatnosti nemecký imperializmus. Ďurčanský sa nevedel nikdy celkom priznať k tomu, že toto všetko sám v sebe pravdepodobne pripúšťal.

Istú výraznejšiu zmenu v jeho zmýšľaní som vybadal po zjazde, vo februári a v marci. Bolo to po ruskej ofenzíve v Poľsku a po správach, ktoré sa cez Švajčiarsko dostali k nám o výsledkoch londýnskych rokovaní povstaleckej delegácie. Tváril sa prijateľnejšie vo smere na Východ a pripúšťal potrebu politickej kombinácie s predstaviteľmi komunizmu. Mali sme o tom obsiahlejší rozhovor pri našom poslednom stretnutí, niekedy v polovici marca 1945. Došlo k nemu takto: Keď som sa pevne rozhodol ostať tu a neodchádzať do nijakej emigrácie, zariaďoval som si svoje osobné a rodinné veci podľa toho. Jeden čas sme začali s Jožom Staškom uvažovať o možnosti prechodu na druhú stranu frontu, keby sa ukázala potreba. Lebo sa hovorilo o tom, že Nemci budú odvážať ľudí z Bratislavy, najmä politickí exponovaných, že majú zoznam vyše 600 rukojemníkov, atď. Nejaké akcie sa dali čakať aj zo strany niektorých našich chytrákov, ktorí chceli za každú cenu mať čím početnejšiu emigráciu a chceli v Nemecku organizovať dokonca slovenskú armádu. Vec sa stala dosť akútna najmä po zaistení Dr. Galana Nemcami. Nevedeli sme, čo za vecou stojí. S Galanom som bol najmä ja dobrý priateľ a netajil som sa mu nikdy so svojími názormi. Nuž boli sme pripravení aj nato, že po ňom v súvise s jeho eventuálnymi výpoveďami môže prísť na rad aj niekto z nás. Staško Ďurčanského o tom informoval a tak ma raz Ďurčanský zavolal, že by sa chcel obšírnejšie so mnou porozprávať. Došiel po mňa poobede do úradu autom. Šli sme do jeho kancelárie. Najprv bola reč o mojom osobnom pláne. Potom sa rozhovoril Ďurčanský, že by mi vedel zariadiť prechod, podobne ako Staškovi. V takom prípade by som musel prevziať aj určité politické poslanie, ktoré by mi až potom povedal. Nato mi prečítal úryvky z najnovšieho Kirschbaumovho listu, ktorý znel asi tak, že medzinárodne je vývoj už jednoznačne rozhodnutý. Treba hľadať možnosti zapojenia sa na Východ, aby sme i na tejto strane zachránili, čo sa dá a nenechali celý vplyv benešovcom. Potom sme sa rozhovorili o situácii a eventuálnych výhľadoch do budúcnosti a potrebe určitej aktivity tých, ktorí tu ostanú. Ďurčanský analyzoval výslednú politickú problematiku pre nás asi takto:

Rozišli sme sa s tým že sa ešte prihlásim, ak by som mal nejaké novšie dispozície, alebo správy o situácii a že pred odchodom na Veľkú noc každopádne ešte prídem.

Jozef Kosorín

Obrázok

1) Ďurčanský, ako prvý slovenský minister zahraničných vecí, s Dinu Hiottom, rumunským charge d’ affairs v Bratislave