I.

Tie slovanské kmene, ktoré už od konca 4. storočia začali pozvoľna prenikať najprv údolím Popradu – kam vlastne siahali najstaršie sídliská praslovanskej vlasti nad Karpatským oblúkom – potom aj Moravskou bránou smerom na juh do Dunajskej kotliny; počas 5. a 6. storočia obsadili priestor, ktorý sa nachádza medzi dnešnou Českomoravskou vysočinou a riekou Tisou až hlboko na juh, kde sa stretli s vetvami chorvátskych a srbských kmeňov. Časť z nich zasa prúdiac hore Dunajom prenikla až na dnešné stredné Slovensko. Bolo to územie, ktoré približne od počiatkov kresťanstva hraničilo na strednom Dunaji – limes romanus – s mohutnou Rímskou ríšou. Vtedy ho obývali a ním prechádzali rozličné germánske kmene, hlavne Markomani na jeho západnej a Kvádi na jeho východnej úrovni.

Nakoľko sa už v 2. storočí germánske kmene pokúšali preniknúť do územia Rimanov, rímski cisári opevnili túto hranicu radom vojenských táborov. Také boli na území dnešnej Viedne (Vindobona), v chotári obce Petronell (Carnutum), v dnešných Rusovciach (Gerulata), v Iži pri Komárne (Celemantia), potom v dnešnom Magyaróvári (Ad Flexum), v Brigetiu a v Budíne (Acquincum). Rímski cisári mali dobré spravodajstvo, preto čelili náporom ”barbarov” nielen vojenskou silou, ale aj politikou, zameranou na ich získanie ako spojencov. Tak už v rokoch 21–50 po Kr. zriadili na severnom brehu Dunaja kráľovstvo na čele s kvádskym vládcom Vanniom. Bol to prvý štátny útvar na území Slovenska a jeho strediskom bolo Považie a Pomoravie. Vznikol a bol pod ochranou Rímskej ríše.

Pre nás je tu zaujímavá skutočnosť, že na skok od Bratislavy, v múzeu mestečka Bad Deutsch-Altenburg sú zachované rímske náhrobné pomníky, ktoré dosvedčujú, že na tomto území roku 69 ležala cohors Italica, ktorú sem odkomandovali zo Sárie. Asi pred 40 rokmi k tejto kohorte patril totiž stotník Cornelius, ktorého poznáme zo Skutkov apoštolských (10, 17–48). Bol to ten rímsky dôstojník, ktorého si Boh vyvolil, aby zjavil Petrovi, že on nehľadí na etnickú príslušnosť osôb, ale v každom národe je mu milý každý, kto si ho uctí a žije podľa jeho zákona. Týmto Božím zjavením Peter prekonal svoju židovskú izolovanosť od pohanov, pokrstil Cornelia a všetkých jeho vojakov, ktorí sa u neho zišli počas Petrovej návštevy. A Duch svätý zostúpil na tých nových kresťanov z pohanstva celkom tak, ako predtým na apoštolov.

Možno teda predpokladať, že takýto Boží zásah práve na príslušníkov Italskej kohorty utvoril z nej živé kresťanské spoločenstvo, ktoré mohlo účinkovať aj po jej odvelení k nášmu strednému Dunaju, a tak sprostredkovať prvý kontakt kresťanstva s naším územím, navyše viazaný priamo na sv. Petra.

Časom sa však aj iní germánski spojenci vymanili spod rímskej nadvlády a začali útočiť na územie ríše. Preto cisári zosilňovali opevnenia na dunajskej hranici. Počas markomanských vojen 166–180, ktoré viedol osobne cisár-filozof Marcus Aurelius s vojskom približne 20 000 mužov, jeho légie prenikli hlboko na slovenské územie. On sám svoje Myšlienky pre seba samého začal písať iuxta Gran flumen / pros to Granoúa,

teda na brehu nášho Hrona. Predný voj jeho XII. légie Fulminata na slovenskom území od hroznej smrti smädom zachránil zázračný dážď, ktorý kresťanskí historici pripisovali modlitbám jeho kresťanských vojakov. Pluk rímskych vojakov II. pomocnej légie v počte 855 mužov, ktorému velil Marcus Valerius Maximianus, prezimoval roku 179/180 v Trenčíne (Laugaricio/Laugaristos).

Z historických prameňov bezpečne vieme, že dlhšia prítomnosť rímskych vojakov všade ovplyvňovala miestne obyvateľstvo. Šírila rímsky spôsob života, ale aj rímske právo a rímsku kultúru. Veď aj značná časť vyvoleného židovského národa podľahla ich vplyvu a prijímala helenistickú kultúru. Je pravda, že v prvých troch-štyroch storočiach nemáme zatiaľ priame dôkazy o prítomnosti slovanských kmeňov na našom dnešnom území. Ale rímsky historik Ammianus Marcellinus zaznamenal, že roku 376 po celom území Markomanov a Kvádov – teda aj na dnešnom Slovensku – sa popri Dunaji túlajú barbarské davy neznámych kmeňov, presilou vytlačených zo svojich sídel. Išlo iste o Slovanov, korí utekali pre záplavou divokých Hunov. Nie je teda vylúčené, že už aj v 4. storočí mohli byť na našom území prvé slovanské kmene. A rímske vojská ešte tu stále ležali. Roku 308 sa v Carnute stretli obaja rímski cisári a tu sa Licinius spojil s Konštantínom Veľkým. Druhá polovica 4. storočia sa začala bojmi Konštantína II. s Kvádmi a Sarmatmi. Rímske légie prenikli na Slovensko a kvádsky princ Vitrodor (syn kráľa Viduara) odprisahal vernosť Rímu. Následne Rimania začali budovať svoje trvalé stavby napríklad v Cíferi-Páci, v Milanovciach a inde. Ale už roku 372 cisár Valentinián I. musel opäť odrážať útoky Kvádov a Sarmatov. Prišiel osobne kontrolovať výstavbu pevností a celé tri mesiace pobudol v Carnute. Umrel 17. novembra 375 počas vyjednávaní s Kvádmi v Brigetiu (Komárno). To však už Rímske impérium vstúpilo do konečnej fázy svojho rozkladu. Nápor ”barbarov” zo všetkých strán oslaboval ríšu, až mu táto v polovici 5. storočia úplne podľahla.

Keď však uvážime, že priamy kontakt nášho územia s rímskou mocou a kultúrou trval asi 400 rokov, môžeme predpokladať, že aj časť jeho obyvateľstva, ktorá sa neodsťahovala pred rozličnými prúdmi germánskych a v 5. storočí ázijských ”barbarov”, zostala ovplyvnená rímskou civilizáciou. Jej vzmáhajúcim sa prvkom bolo najmä v 4. storočí práve kresťanstvo. Máme tu aj dôležité svedectvo Paulina, blízkeho spolupracovníka a životopiscu milánskeho metropolitu sv. Ambróza o tom, že koncom 4. storočia sa naň posolstvom obrátila kráľovná Markomanov Frigitil, aby ju poučil o kresťanskej viere. Ambróz jej poslal obsažný list na spôsob katechizmu a Frigitil sa rozhodla osobne navštíviť slávneho učiteľa Cirkvi. Došla však do Milána krátko po jeho smrti (umrel 4. apríla 397). Nakoľko je historicky zistené, že sa biskup Ambróz často zdržiaval aj v Akvileji, ktorá bola v tom čase bránou Rímskej ríše smerom na východ, táto správa sa môže považovať za vierohodnú a možno ju vysvetľovať v tom zmysle, že aj medzi Markomanov a Kvádov prenikol kultúrny vplyv rímskeho impéria. V tom istom roku 397 zomrel aj sv. Martin, rímsky dôstojník narodený v panónskej Sabarii. Bol horlivý kresťan a neskorší biskup v Tours. Podľa náhrobného nápisu, ktorý mu dal zhotoviť okolo polovice 6. storočia arcibiskup z portugalskej Bragy, tiež menom Martin, šíril kresťanstvo aj medzi Slovanmi.

Tento kultúrny vplyv rímskej ríše na obyvateľov nášho etnického územia naznačuje aj archeologicky dokumentovaná prítomnosť rímskych a kresťanských artefaktov a mincí, ktoré sa našli najmä na juhozápadnej časti Slovenska (Iža pri Komárne, Rusovce, Cífer-Pác a inde).

II.

Kresťanstvo však vo svojej podstate je životný štýl konkrétnych ľudí, orientovaný podľa novozákonného zjavenia. Musí nás teda zaujímať hlavne obdobie, odkedy sa už na území Slovenska definitívne usadili slovanské kmene, ktoré dali základ nášmu slovenskému národu.

Nemáme žiadne presvedčivé dokumenty o tom, či prvé mohutnejšie osídľovanie Slovenska našimi najstaršími predkami prišlo do styku s pravdepodobnými dedičmi rímskych kresťanov. Ale v Panónii v polovici 4. storočia bolo aj biskupstvo. A veteráni rímskych légií sa neraz po skončení svojej vojenskej služby natrvalo usadili v obsadených krajinách. Je však isté, že vlny barbarských bojovníkov vždy vyplienili a často aj so zemou zrovnali kresťanské chrámy a zničili cirkevnú organizáciu. Sú aj náznaky, že hlavne v niekdajšej Panónii na okolí Blatenského jazera prví Slovania prišli do styku s kresťanstvom a začali pochovávať svojich mŕtvych. Ale o účinnej kristianizácii našich dávnych predkov môžeme hovoriť iba po doznievaní sťahovania národov, keď už zaniknutú západnú Rímsku ríšu začala nahradzovať vojensko-politická moc Frankov.

Podobne je to s neskoršou správou (okolo roku 630) o misii sv. Amanda, neskoršieho biskupa v Maastrichte, ktorý sa venoval pokresťančeniu Slovanov. Podľa niektorých autorov mohol účinkovať aj na území Samovej ríše, ale tá bola veľmi rozsiahla a on iste nedosiahol výraznejšie úspechy, nakoľko vieme, že kráľ Samo žil a umrel podľa pohanských mravov. Aj o benediktínskom mníchovi sv. Emerámovi, ktorý umrel roku 690 a ako misijný biskup došiel až do Regensburgu, aby zvestoval Krista Slovanom, nevieme nič presnejšieho. Medzi ktorými Slovanmi potom účinkoval? V každom prípade bol to pokus krátkeho trvania a bez pozoruhodných výsledkov.

Kľúčovým momentom pre dejiny kresťanstva na Slovensku teda ostáva víťazstvo vojsk franského kráľa Karola Veľkého nad Avarmi, ktoré dosiahol jeho syn, taliansky kráľ Pipin, roku 796 na území medzi Dunajom a Tisou. Určite tu vtedy natrvalo bývali aj naši slovanskí predkovia. Karol Veľký sa pri všetkých svojich ľudských slabostiach považoval za prvého služobníka Kristovej Cirkvi, a preto spájal so svojimi víťaznými vojnami aj rozširovanie kresťanstva medzi pohanmi. Už v tom istom roku dal zvolať synodu bavorských biskupov ad ripas Danubii – nevieme presne, kde to bolo, ale pravdepodobne niekde na starej rímskej jantárovej ceste Savaria-Scrabantia-Carnutum, teda v blízkosti Bratislavy, nakoľko na synodu bol pozvaný aj akvilejský patriarcha Paulinus, ktorý mal už určité skúsenosti s hlásaním evanjelia u južných Slovanov, a cez ktorého sídlo viedla tá rímska cesta. Na priebeh synody mal veľký vplyv opát Alcuin z Yorku, ktorý ako hlavný poradca Karola Veľkého odporúčal biskupom, aby sa pri vysielaní misionárov riadili dielom sv. Augustína De catechizandis rudibus, aby sa totiž chránili každého násilia, ba i slovných hrozieb, ale ohlasovali slovo Božie s veľkou trpezlivosťou a láskou k novým katechumenom. Mali sa naučiť aspoň základy ich jazyka, aby im mohli sprostredkovať hlavné modlitebné formuly a články viery.

Zo zachovaných dokumentov tejto synody vyplýva , že už aj predtým bavorskí biskupi vysielali svojich kňazov medzi Slovanov a Avarov. Veď už roku 795 avarský tudun prejavil ochotu prijať kresťanstvo a uznať zvrchovanosť Franskej ríše. Synoda pri Dunaji sa tým zaoberala a vyhlásila za neplatný krst, ktorý tam vykonávali niektorí misionári iba ponorením do vody bez súčasného vyslovenia krstnej formuly. Ďalším dôležitým rozhodnutím synody bolo vymedzenie teritoriálnej kompetencie jednotlivých biskupstiev. Južné kraje až po rieku Drávu zostali v kompetencii akvilejského patriarchátu. Územie na sever od Drávy až po Blatenské jazero a rieku Rábu mal spravovať salzburský biskup, ktorého cisár dal následne povýšiť na metropolitného arcibiskupa a podriadil mu pasovské biskupstvo, pod ktorého kompetenciu patrili kraje na severozápad od rieky Ráby, teda aj naše Slovensko. Arcibiskup Arno sa aj osobne zaujímal o tieto misie, navštívil novozískané krajiny, vysluhoval sviatosti, staral sa o stavbu kostolov a kontroloval činnosť svojich misionárov.

(Nakoľko v tejto súvislosti prichádzajú po prvý raz názvy Morava a Moravania, pokladám za potrebné pripomenúť, že tieto názvy, odvodené od rieky Moravy – ktorá už na najstarších predslovanských mapách je označovaná ako Marus – sú názvy čisto geografickej povahy a označujú slovanských obyvateľov územia, ohraničeného Karpatským oblúkom, Českomoravskou vysočinou, riekou Tisou a stredným Dunajom, teda v etnologickom zmysle predkov dnešných Slovákov, ktorých treba označovať už v stredoveku tak, ako to robia všetky ostatné národy: starí, alebo stredovekí Slováci. Všetky ostatné pomenovania sú výplodom politického znásilňovania vedy zo strany voči slovenskému národu nevraživých susedov a stáročiami infikovaného komplexu menejcennosti u mnohých našich vedeckých pracovníkov.)

III.

Prvou celkom bezpečnou historickou správou o kresťanstve na Slovensku je známy záznam dokumentu onversio Bagoariorum et Carantanorum o tom, že salzburský arcibiskup Adalrám roku 827 vysvätil murovaný kostol slovenskému kniežaťu Pribinovi na jeho majetku v Nitre. Dokument vznikol v salzburskom arcibiskupstve a predstavuje veľmi podrobnú kroniku najmä misijnej činnosti tejto metropoly medzi Slovanmi. Vyplýva z nej, že kresťanstvo v Nitre už muselo mať dlhšie trvanie a značnú silu, keď knieža Pribina prikročil ku stavbe murovaného kostola. No tiež i to, že Pribina musel mať dobrú povesť vo franskom Bavorsku, keď sa sám arcibiskup z ďalekého Salzburgu unúval až do Nitry, aby mu ten kostol vysvätil. Tu sa musíme dotknúť známeho problému okolo Pribinovho krstu. Napriek tomu, že ten istý prameň tvrdí, že po vyhnaní Pribinu Mojmírom z Nitry a jeho prijatí ako kniežaťa zo strany kráľa Ľudovíta, tento ho dal vyučiť vo viere a pokrstiť v kostole sv. Martina na mieste zvanom Traismauer, veľmi ťažko je prijať toto tvrdenie. Z jeho prijatia autori boli nútení vymýšľať hypotézu o bavorskej manželke ešte pohanského Pribinu, pre ktorú by bol dal postaviť kostol. Ale v tom čase bolo pravidlom, že pokrstený kráľ alebo knieža mohol dať svoju dcéru za manželku pohanskému kolegovi iba za podmienky, že sa dá najprv pokrstiť. Išlo to tak ďaleko, že aj pri čisto politických stretnutiach vyššie postavený vládca nepripustil k svojmu stolu nepokrstených vyslancov, ba aj samé kniežatá, ale ich nechal jesť na dvore so psami. Pramene zaznamenali viac takýchto prípadov. Preto by som úplne vylúčil hypotézu bavorskej manželky Pribinu bez toho, že by sa bol dal Pribina najprv pokrstiť. Ak Pribina na svojom majetku dal postaviť kostol, musel byť už pokrsteným kresťanom. Záznam o jeho pokrstení v Traismaueri dal by sa však vysvetliť tým, že Pribina mohol prijať krst ešte od prvých neorganizovaných misionárov pred rokom 800, a to spôsobom, ktorý biskupská synoda pri Dunaji vyhlásila za neplatný. Kým bol pánom vo svojom kniežatstve, v Bavorsku to nemuselo byť známe. Keď sa však dostal do priamej závislosti franského kráľa a jeho teológov, tí mohli vec presne zistiť a nariadiť opätovný krst aspoň podmieňujúcim spôsobom. Toto by sa mi zdalo najprijateľnejším vysvetlením zdanlivo protirečivých záznamov citovaného prameňa. A z toho, čo vieme o ďalšom pôsobení Pribinu pri Blatenskom jazere, kde dal postaviť celý rad kostolov, ale prvý z nich dal zasvätiť na česť svätej Márie Bohorodičky, môžeme predpokladať, že aj jeho najprvší kostol v Nitre bol zasvätený Panne Márii. Táto úcta k Matke Božej sa teda viaže na samé počiatky kresťanstva u našich dávnych predkov a podnes ostáva jedným z najvýraznejších znakov náboženského cítenia a jeho prejavov v slovenskom národe.

IV.

O postupe misionárskej činnosti medzi vtedajšími Slovákmi v prvej polovici 9. storočia máme málo spoľahlivých správ. Nevieme, kedy bol pokrstený Mojmír, ale môžeme predpokladať, že kniežatá slovenskej Moravy, nakoľko spočiatku uznávali zvrchovanosť Franskej ríše, boli postupne pokrstení a podľa vtedajších zvyklostí posielali svojich synov na vzdelanie do kláštorných škôl v Bavorsku. Ináč sotva by bol kráľ Ľudovít Nemec po zosadení Mojmíra roku 846 zveril kniežatstvo Slovákov jeho synovcovi Rasticovi. Tento musel mu byť známym a mať jeho dôveru. A podobne aj Rastic, keď si zorganizoval náležitú vojenskú silu a vynikajúco opevnil svoje sídlo natoľko, že sa mohol postaviť na odpor samému kráľovi, ťažko by mohol prísť na myšlienku požiadať pápeža o zriadenie vlastnej slovenskej cirkevnej provincie, keby nebol mal k tomu potrebné vzdelanie a široký politický rozhľad, ktorý mohol získať iba v najlepších bavorských školách. Ovocím tejto geniálnej idey kniežaťa, neskôr kráľa Rastica, bol príchod byzantských učiteľov Konštantína a Metoda medzi jeho Slovákov. S ich pomocou dosiahol nadviazanie diplomatických stykov na najvyššej úrovni medzi Moravským kráľovstvom a Pápežským stolcom. Úspešne v nich pokračoval aj jeho nástupca kráľ Svätopluk Veľký, nielen zriadením vlastnej cirkevnej provincie, ale aj uvedením slovenského jazyka medzi privilegované liturgické jazyky katolíckej Cirkvi. Tak aj na cirkevnom a teda kultúrnom poli vtedajší Slováci mohli upevniť svoje kresťanstvo celkom výnimočným spôsobom a časovo v tom predísť svojich slovanských susedov o viac než jedno storočie.