Komparatívna historiografia posledných desaťročí dokazuje, že Poľsko, Čechy a Uhorsko v ranej fáze existencie svojich štátností vykazujú množstvo spoločných znakov. Pokiaľ však vedci z Poľska (K. Modelski, P. Urbańcyzk, B. Krzemieńska, ...), Čiech (F. Graus, D. Třeštík, J. Žemlička, ...) a Slovenska (M. Kučera, ...) intenzívne pracovali a pracujú na rozšírení našich vedomostí o tomto fakte; historikom z Maďarska (G. Győrffy, G. Kristó, ...) robilo a robí problém už i samotné jeho priznanie. V tejto súvislosti je viac ako zaujímavá širšia štúdia E. Fügedyho, ktorá sa v špecifickej téme vzniku hradov v Uhorsku, nebojí s nastolenými tézami (i keď len staršej časti spomenutej historiografie) polemizovať. Hoci má táto práca dosť ďaleko od plnej akceptácie výsledkov spomenutých historických škôl, zaujímavá je svojou otvorenosťou k nej a kritickosťou k domácej maďarskej historiografii. Štúdia vyšla pod názvom Castle and Society in Medieval Hungary (1000–1437). Studia Historica Academiae Scientiarum Hungaricae. Budapest 1986. Prinášame skrátenú a upravenú verziu jej prvej časti.

Odhliadnuc od prehistorických fortifikácií sa kastelológia stredovekého Uhorska sústreďuje na tri otázky: aké hrady našli Maďari v Karpatskej kotline, akú úlohu plnili tieto hrady v čase založenia kresťanského kráľovstva a ako sa vôbec vyvíjala ich správna, spoločenská a hospodárska funkcia? V tomto príspevku sa pokúsime odpovedať na prvú z nich. (Pod pojmom hrad pritom chápeme všetky objekty, ktoré v dobových dokumentoch boli označované latinským slovom castrum.)

V čase zaujímania vlasti kontrolovali územie neskoršieho Uhorska tri mocnosti: severozápadná časť patrila k Veľkej Morave, v západnom pohraničí vládol kedysi Pribina a Koceľ; severne od ich domény, okolo dnešného Győru žili Avari, respektíve ich zvyšky, ktoré tu usadil ešte Karol Veľký. Koceľ i Avari uznávali nadvládu Frankov. Východnú časť Poddunajska obývali slovanskí Bulhari. Ako svedčia neskoršie uhorské kroniky, ktorých spoľahlivosť bola precízne skúmaná, Karpatskej kotliny sa strarí Uhri zmocnili násilím práve cestou dobýjania miestnych hradov, ktoré držali väčší, či menší miestni vládcovia (napríklad hrad Vesprím a iné). Tradícia tiež hovorí, že náčelníci kmeňového zväzu starých Uhrov nechali sami postaviť jednotlivé hrady (napríklad Sabolč). Pravda, mnoho z kronikárskeho rozprávania Gesta Hungaroum Anonymného notára P. je len výplodom kronikárovej fantázie: napríklad hrad Vesprím nemohol mať rímsku posádku a hrad Sabolč určite nevznikal podľa návodu daného anonymným kronikárom. Mnohé hrady spomínané v byzantských, bavorských a ďalších prameňoch dnes nevieme lokalizovať. Medzi známe však patrí Pribinov Blatnohrad (Mosaburg, Zalavár) i pôvodné sídlo tohto panovníka Nitra. Priamo uprostred budúceho kráľovstva stál už roku 1002 spomínaný Višegrád (spomenutý v zakladacej listine Vesprímskeho biskupstva). No známe je aj niekdajšie sídlo avarského kagana v Győry (Ráb).

Győr však nepostavili Avari. Bolo to pôvodne rímske mesto Arrabona. Avarom poslúžilo práve tak ako Aquincum (dnešná Óbuda) v 7. storočí Gótom. Hoci doklady kontinuity rímskeho osídlenia sa zachovali len sporadicky, koncepčnosť rímskej civilizácie musela mať tiež istý vplyv na charakter budúcej uhorskej správnej štruktúry.

Nanešťastie nemáme žiadne spoľahlivé písomné doklady o osude týchto lokalít v čase zaujímania krajiny starými Uhrami. Tak isto len veľmi málo vieme o spoločenskom a štátnom vývoji Uhorska v 10. storočí. Hlbšie štúdium však prezrádza, že nomádsky kmeňový systém dožíval. Naopak už od veľkokniežaťa Gejzu (zomrel 997) pozorujeme úsilie o upevnenie ústrednej moci. Táto tendencia potom vrcholí za jeho syna Štefana I. (1000–1038). Tento muž urobil z Uhorska kráľovstvo, keď obdržal korunu z Ríma a stal sa zakladateľom mnohých uhorských inštitúcií. Okrem iného sa mu pripisuje aj zásadný význam pri tvorbe miestnej správy – kráľovskej župy.

Kráľovská župa – civitas, parochia, provincia, od počiatku 13. storočia však výlučne comitatus (maď. Vármegye, zloženina maď. vár = hrad a hranica a slovan. mežda = hranica, medza) – bola administratívnou jednotkou sústredenou okolo hradu a spravovanou v mene kráľa županom (slovanské slovo, maď. ispán) nazývaným aj comes civitatis, alebo comes comitatus. Pri výkone početných povinností pomáhali županovi viacerí úradníci ako jeho poverenci – kastelán maior castri), nazývaný tiež comes curialis, ďalej kráľovský sudca, colníci a dozorcovia trhu. Zvláštnymi úlohami poveroval župan ďalších ľudí, nazývaných pristaldi (latinizované, zo slovanského pristav, znamená pomocník, druh, spoločník). Hradní vojenskí mani (jobagiones castri) boli slobodní ľudia neplatiaci dane, dedične vlastnili pôdu pridelenú od kráľa a kráľovi boli povinní len vojenskou službou. Zvyšná väčšina obyvateľstva župy mala rôzne vymedzené povinnosti v poľnohospodárstve, remeslách, alebo službe pre župný hrad (napríklad poslovia). Úlohou týchto cives alebo civiles bola údržba hradných budov a ich príslušenstva.

Podľa všeobecne prijímaného názoru bolo v krajine v čase smrti svätého Štefana 45 žúp. Takmer polovica z nich (18) bola pomenovaná podľa osôb – napríklad Hont (podľa mena rytiera Honta, ktorý patril k najužšiemu kruhu kráľa Štefana I.). V 10 názvoch žúp sa odráža ich slovanský pôvod – Csongrád = Čierny hrad, Visegrád = Vysoký hrad.

Kým väčšina historikov sa dnes zhoduje v názoroch ohľadne funkcií župného systému, nezhody panujú v názoroch na jeho pôvod. Podstatou sporu je, že staršia generácia vedcov pokladá Uhrov za kočovníkov, z ktorých stratégie automaticky vylučuje možnosť, že by stavali hrady. Podľa tohto názoru svätý Štefan prevzal model franskej župy (nem. Gau) a z latinčiny si vypožičal terminológiu. Zástancovia tohto názoru poukazujú napríklad na podobnosti úloh franského grófa (grafio) a uhorského župana. Historicky pripisujú tento systém sprievodu Gizely, manželky Štefana I. (sestra cisára Henricha II.).

Pôvodná franská zvrchovanosť nad Mosaburgom (Blatnohradom) sa tiež uvádzala ako dôkaz možnosti vplyvu na ďalší vývoj kráľovských žúp. Pribina bol vyhnaný z Nitry a kráľ Ľudovít Nemec mu udelil beneficium na rieke Zala, kde začal stavať hrad (munimen). Po dokončení opevnenia vybudoval (infra primitus – medzi prvými) kostol a salzburský arcibiskup Liupram ho osobne zasvätil Matke Božej. O niekoľko rokov neskôr bol postavený a vysvätený ďalší kostol v meste Mosaburg ako pohrebné miesto mučeníka Adriana. Ďalšou stavbou na mieste bývalého hradu bol kláštor zasvätený tomu istému mučeníkovi, ale len v maďarčine nazývaný Zalavár (hrad Zala), zatiaľčo v latinských prameňoch sa dôsledne uvádza ako monasterium Zaladiense. Je pravda, že toto stredoveké opátstvo bolo opevnené, ale až v 16. storočí. Niekoľkoročné archeologické výskumy na malom ostrove uprostred Zaly (priemer asi 500m) pod vedením Ágnes Sósovej priniesol zaujímavé výsledky. Boli tu totiž zistené dve etapy ranostredovekej stavebnej činnosti. V prvej, totožnej s Pribinovou činnosťou, bola časť ostrova obklopená zemným valom zosilneným z vonkajšej i vnútornej strany kôlmi vypletenými prútím ako ochrana proti erózii. Z tejto etapy sa našiel len malý kúsok, ale bol to ohromný začiatok. Archeologicky ním bola potvrdená existencia opevnenia približne z rokov 840–850. Nebol to však hrad z 10. storočia, hoci na prítomnosť slovanského obyvateľstva i v tomto období nasvedčovalo mnoho dôkazov. V 11. storočí, zrejme v priebehu výstavby kláštora, bol ostrov opäť obklopený valom, evidentne zemným, s kôlmi a prúteným výpletom, ale tentoraz už po celom obvode ostrova a silnejším, stupňovitým valom s brvnovou výstužou a nasucho kladenou kamennou stenou (čelom) na vonkajšej strane. Azda tieto obranné prvky boli dôvodom maďarského pomenovania - vár. Vykopávky teda skutočne dokázali Pribinov hrad, nie však jeho kontinuitu do obdobia uhorskej štátnosti. Hypotéza franského modelu župného systému tak dostala vážnu trhlinu. Celá táto teória ”závislosti” trpí ešte aj tým, že na mieste Pribinovho hradu vznikol kláštor (hrad bol postavený v Kolone, teda južnejšie). No sú aj iné dôvody (ako napríklad rozdielnosti v charaktere úradu župana a grófa), ktoré umožňujú vážne pochybovať o čistom prenose franského správneho vzoru do Uhorska.

S inou teóriou o pôvode žúp prišli nemeckí historici práva, ktorí v kráľovskej župe videli obmenu staršej slovanskej správnej jednotky, čo zdôvodňovali predovšetkým slovanským pôvodom dvoch dôležitých pojmov – ispán a megye. Ako už bolo spomenuté 10 župných sídel má slovanské názvy a iné sú odvodené od slovanských osobných mien. Ďalším argumentom je potom existencia Pribinovej a Koceľovej dŕžavy, či vôbec kontrola celého severozápadného územia budúceho Uhorska Veľkou Moravou. Akokoľvek táto teória nie je o nič viac hypotetická. Na jej dokázanie by totiž bolo potrebné preukázať, že poľsko-český systém hradných obvodov existoval už v 9. storočí na Morave a že prežil uhorský zábor Karpatskej kotliny.

Východisko pre ďalšie bádanie poskytujú dva názory predvojnových historikov. Prvý je logické tvrdenie, že na vznik 45 správnych jednotiek nemôžu postačiť ani štyri desiatky rokov vládnutia svätého Štefana. Musel teda začať vznikať už skôr. Najneskôr však za vlády jeho otca Gejzu. Druhý vychádza z analýzy starouhorskej spoločnosti, ktorá pozostávala zo 7 kmeňov (8. boli Chazari). Keď sa však kmeňový zväz skoro po príchode do Karpatskej kotliny začal rozpadať, jeho nižšie jednotky – rody začali prejavovať súdržnosť so zreteľom na majetok, obranu a kultúrnu tradíciu. Už Pauler sa odvážil vysloviť predpoklad, že územia, na ktorých sa rody usadili sa stali základnou kostrou budúcich žúp. Túto myšlienku ďalej rozvinul Győrffy. Vznik žúp vidí ako dôsledok vzrastu autority ústredného vládcu (Gejza, Štefan), ktorý v spore s rodmi a ich hradmi, silou získava dve tretiny ich pôdy a takto ich pretvára na kráľovské župy, pričom poslednú tretinu im ponechá ako alódium (pôvodné, nie získané, alebo kúpené vlastníctvo). O uhorských rodoch 9.–10. storočia však najmä zo strednej a južnej časti štátu nemáme prakticky žiadne vedomosti. Győrffyho záver teda môžeme prijať len potiaľ, že župy s najväčšou pravdepodobnosťou vznikali z rodových alódií.

Győrffy však tiež tvrdí, že fenomén kráľovskej župy je výsostne uhorskou záležitosťou. Odôvodňuje to tak, že starí Uhri si jednoducho rýchlo osvojili zručnosť stavania hradov, oboznámili sa s pojmom ”hranica” a z ich pôvodnej slobodnej vojenskej zložky sa stali hradní vojenskí mani – jobagióni. Na posunutie týchto názorov z roviny hypotézy by však bolo potrebné preukázať, že jestvuje súvislosť medzi manskou vrstvou pred zaujatím vlasti a hradnými jobagiónmi. Ďalej, ak je inštitúcia hradnej župy maďarský vynález ako to, že, jej kľúčové slová – megye a ispán sú slovanského pôvodu? Veď maďarské pomenovanie pre hranicu – határ už existovalo aj v 9. storočí. Alebo inakšie – aká zmena okolností sa skrýva za zámenou maďarského slova za slovanskú výpožičku?

Ďalšia otázka je komplexnejšia. V zakladacej listine vesprímskeho biskupstva sa totiž spomínajú nielen štyri župy (nazývané civitates), ale aj hrad Úrhida (Panský, resp. Pánov most) so svojím hradným obvodom (compagus). Názov hradu napovedá, že hrad strážil most s menším územím. No takéto hrady sa nikdy nestali centrami župy. Podobná je aj situácia s hradom v Pate, ktorý preskúmal nedávny výskum. Narozdiel od Úrhidu totiž v Pate existoval aj archidiakonát. Vďaka tejto informácií môžeme prijať Győrffyho predpoklad, že v kráľovská župa pozostávala s menších jednotiek – hradných obvodov, ktoré sa buď vyvinuli na samostatný komitát, alebo časom zanikli. Existencia menších hradných obvodov teda bola pozostatkom staršieho, viac-menej náhodilého procesu, ktorý viedol k vzniku kráľovskej župy. Aj tento predpoklad by si však vyžadoval hlbšie skúmanie vzťahu medzi rodom a župou.

Maďarský historický výskum sa už dlho zaoberá otázkou vzniku kráľovskej župy. Možné západné a slovanské vplyvy sa porovnávali s prvkami, ktoré naznačujú autochtónny vývoj. Menej pozornosti sa však s maďarskej strany venovalo komparatívnemu výskumu spoločných čŕt historického vývoja v Uhorsku a okolitých štátov strednej a východnej Európy. V 10.–11. storočí sa totiž v tejto oblasti vyvinulo viacero nových kráľovstiev kniežatstiev, či vojvodstiev. Ako zdôraznil František Graus, ich základy sa ukázali omnoho stabilnejšie a trvalejšie než predchádzajúce politické útvary. Jedna z mála dostatočne známych spoločných charakteristík Uhorska, Čiech, a Poľska sa pritom týka územnej organizácie ústrednej moci založenej na sieti hradov, budovaných alebo získaných ústrednou mocou a spravovaných kráľovským úradníkom v mene panovníka. S tvrdením, že územná organizácia na základe hradských obvodov (Burgbezirk), bola spoločná prišiel už pred vyše polstoročím H. F. Schmidt. V zásade dodnes nebolo spochybnené.

Pritom môžeme zostať a venovať sa ďalej otázke vzniku samotných hradov. Pred istým časom sa totiž naše poznatky o ranostredovekých hradoch, založené na vykopávkach zo 16 lokalít pokúsil sumarizovať Nováki. Predovšetkým zistil, že uhorské hradné staviteľstvo začína okolo polovice, či skôr v druhej polovici 10. storočia. Ďalej, v súlade s Győrffym pripúšťa, že starí Uhri sa zoznámili so známosťou výstavby hradov ešte pre zaujatím vlasti. Taktiež však tvrdí (v rozpore so správami Anonyma), že niet dokladov o existencii franských, alebo slovanských hradov s výnimkou Zaláváru v čase ich príchodu. Aj Zalavár však zanikol ešte pred príchodom Uhrov. Podľa Novákiho tiež archeologicky nemožno (ani na základe analýzy keramiky) určiť podiel domáceho obyvateľstva slovanského pôvodu na stavbe prvých hradov. Neskorý vznik hradov pritom vykladá skutočnosťou, že až prehra na Lechu (955) prinútila Uhrov uvažovať o obrane krajiny a preto ihneď začali stavať menšie, strategicky dôležité pohraničné pevnosti... namiesto veľkého počtu skorších typov rozsiahlych zemných hradísk poskytujúcich útočisko veľkému počtu ľudí.

Sumarizujme však, čo o vzniku hradov naozaj vieme a môžeme to aj zdôvodniť. Predovšetkým, v čase založenia kráľovstva už v Uhorsku hrady boli. Vzhľadom na ich rozloženie v krajine však možno tvrdiť, že v ochrane krajiny hrali len minimálnu úlohu. Jediná pravidelnosť vyplýva z ich funkcie strážcov hlavných ciest – hradských. Napokon je isté, že všetky tieto hrady boli postavené z hliny a nie kameňa. Ich opevnenia pozostávali, až na veľmi málo výnimiek, z valov obkolesených priekopou. Všetko ostatné je neisté (napríklad Anonymova informácia o existencii hradov pred príchodom Uhrov a iné). Jazykovedci dokazujú, že niektoré z župných centier boli slovanského pôvodu, Oproti tomu (maďarskí pozn. red.) historici a archeológovia spochybňujú, alebo odmietajú slovanský pôvod uhorských hradov. Potom by ale Csongrád a Visegrád zostali prinajmenšom neriešiteľnou záhadou. Výsledky vykopávok v Zalaváre zasa vylučujú domnienku, že starí Uhri si jednoducho ”privlastnili” existujúce hrady. Avšak, keď vezmeme do úvahy, že viaceré ranostredoveké hrady využili aj staršie relikty, nemožno vylúčiť ani možnosť ”adaptovania” slovanských hradísk. Anonymove Gesta spoľahlivo dokazujú existenciu hradov často zabudnutých (Pata), rovnako ako existujúcich tisíc rokov (Sabolč). Výnimky ako Úrhida, ale tiež Pata nás upozorňujú, že proces vzniku týchto hradov vonkoncom neprebiehal podľa nejakých abstraktných pravidiel. Pravdepodobne do neho vstupovali aj miestne rody. Dokonca aj územná organizácia je nápadne nerovnomerná: niektoré župné sídla spravujú neporovnateľne väčšie územia, ako iné. Archidiakonát v Pate mohol byť navyše pozostatkom župy, ktorá sa jednoducho nerozvinula.

Koniec 12. storočia, presnejšie vláda Bela III. (1170–1196), znamená aj koniec jednej etapy v dejinách hradov v Uhorsku. V nasledujúcich dvoch storočiach sa uhorskí králi vyznačovali značnou mocou – v očiach západných pozorovateľov takmer despotického rázu. Zdroje hospodárskych príjmov krajiny boli výlučne v rukách panovníka. Samozrejme, že aj všetky hrady boli kráľovským majetkom. Zaujímavé je, že pramene nespomínajú ani jeden hrad v súkromných rukách. Prekvapuje to aj preto, lebo cirkevné vlastníctvo už v tomto čase nadobudlo značný rozsah a veľmi intenzívne sa začali rozvíjať i svetské domínia.