Ježiš Kristus

Neodvážil si človek otvoriť v predstavách

Syna Božieho,

čo by bol prišiel žiť s ním, trpieť, slúžiť a

umrieť pre neho.

Nemohol vysnovať sa z mysle človeka

jak niť z osnovy,

nezvykol človek svojim bohom určovať

osud krížový.

Nemohol narodiť sa z ľudských úmyslov

Ježiš, Boží syn,

ťarchu dávnych vín.

I. Pilátov ortieľ

I PODROBIL SA BOH ĽUDSKÉMU ORTIEĽU,

čo zlostne vyvrel z jedovatých pier

prišiel svet zbaviť Adamovho údelu

a človekovi zjednať s nebom zmier.

Pririekol Stvoriteľ mu rozum človečí,

Zmysel si človek, že ním Krista usvedčí,

keď opľutý tam pred Pilátom stál.

pozemský prášok vedľa velehôr,

myšlienka plytká v mori Božích dúm

a popri Bohu slabý ľudský tvor.

To preňho Ježiš drámu spásy začína

s krížom, keď udrela už Jeho hodina.

II. Na ceste s krížom

S KRÍŽOM, KEĎ UDRELA UŽ JEHO HODINA

ženú Ho ľudia na krvavú púť;

Jak ľahko z Mesiáša spraviť zlosyna

a svedomie si v duši prepočuť!

On ale hriech bol prišiel z tohto sveta sňať,

pretrhnúť prišiel dávnu nepriepustnú hať,

nech raj zas voľne k ľuďom priteká.

Nuž zobral hriechy sveta na ten hrubý trám,

s ním niesol na Golgotu ťarchu ľudských vín,

na ňom sa dobrovoľne obetoval sám,

aby sa mohol vrátiť márnotratný syn

a sláviť s Otcom veľkonočnú nedeľu.

Po ľudských pádoch vyberá sa ku cieľu.

PO ĽUDSKÝCH PÁDOCH VYBERÁ SA KU CIEĽU.

Aj Krista ťahá dolu zemská tiaž

zdvojená ťarchou Judášovho pocelu,

- naň dodnes v pekle pijú oldomáš.

oň rozbíja si Ježiš kolená

na strmú cestu dal sa s krížom bez výhrad,

dostal ju v onom sľube do vena,

čo Stvoriteľ dal ešte v raji človeku,

Zo zeme vstáva Ježiš prvý raz

a s krížom dvíha ľudskú nádej odvekú:

jej stopou pôjde všetok ďalší čas,

O zlosť a nenávisť sa cestou potkýna.

O ZLOSŤ A NENÁVISŤ SA CESTOU POTKÝNA,

kde ešte včera volali Mu na slávu.

Viac ako vlastná bolí bolesť matkina,

keď zrie jej tryskať z očí slzu boľavú.

beznádej ľudskú, čo si vlečie na duši,

On vie, že prenikne ju bolesť skrz-naskrz,

kým ráno nedeľné jej oči osuší.

Je ešte veľmi dlhá Ježišova púť

a vzdialený je ešte jej krvavý cieľ;

nedovolia Mu chvíľku s matkou pobudnúť,

Nemôže Kristus postáť, nabrať trochu síl.

NEMÔŽE ZASTAVIŤ SA, NABRAŤ TROCHU SÍL,

zavčasu musí Ježiš na Golgotu dôjsť,

vrie nedočkavou túžbou ZABIŤ ľudská zlosť.

(slabí vždy mali veľmi blízko k súcitu),

od vekov určený bol na ten veľký čin.

Spočiatku ešte oči klopí tu i tu,

keď zbadá mnoho známych navôkol;

skoro však vkročí do Kristových stupají

už iba Krista vidí v ľudskom hurhaji,

už svoju službu cíti ako hrdú česť.

S bremenom kríža stúpa najpríkrejšou z ciest.

S BREMENOM KRÍŽA STÚPA NAJPRÍKREJŠOU Z CIEST,

miesto sŕdc bije vôkol iba tvrdá päsť

a tú o súcit prosiť vždycky márne je.

ochotných strieť Mu z čela bolesť krvavú,

keď nenávisť už čnela nebo po oblúk

a veľzločinu volalo sa na slávu.

Nemohol Ježiš svoj vďak vložiť do slova,

rev ľudských vášní aj hlas Boží prebije;

v šatke si Veronika vďaku uchová,

kam Ježiš na okamih tvár si ukryje,

keď prchá Mu už s krvou zvyšná sila z žíl.

Za obetu si v svete len kríž vyslúži.

ZA SI V SVETE KRÍŽ LEN VYSLÚŽIL:

ten Krista opäť k zemi ťarchou pritlačí.

Prečo On vlastne medzi ľuďmi život žil?

Aby bol človek o poznanie bohatší,

že treba prekonať vždy každý nový pád,

že človek má svoj kríž vždy trpezlivo niesť,

ak chce ísť vedľa Krista ako Jeho brat,

a v kríži nosiť všetkým ľuďom dobrú zvesť:

Kristovu pravdu, ťažko ako drahý kov;

veď On sám pod ňou musel padnúť druhý raz,

tú pravdu živých činov, a nie hluchých slov,

čo bude strieť sa dejinami ponad čas

a bude naveky už mať čo ľuďom riecť

Aj pre nás dnešných musel Ježiš ten kríž vliecť.

VIII. Súcit žien

AJ PRE NÁS DNEŠNÝCH MUSEL JEŽIŠ TEN KRÍŽ VLIECŤ,

svoj údel zemský v ťažkom dreve skrížený.

I pristaví sa slovom-dvoma dobroriecť,

keď zazrie súcit padnúť z jednej podsteny,

čo preplnil bol pohľad zopár vľúdnych žien;

v nich začala tiecť matkám slabosť do kolien:

čo keby šiel tam niektorý zo synov ich?

Nemajú nariekať vraj, nad ním slzu liať,

On plní iba údel, čo mu Otec dal;

na synov, dcéry že ma myslieť každá mať,

čo v hrudiach namiesto sŕdc nosia hŕbu skál.

Aj pre nich tomu údelu sa neprieči,

aby ním splatil Otcovi dlh človečí.

BY SPLATIL NA GOLGOTE NÁŠ DLH ČLOVEČÍ,

padá, no ešte vstane. Tesne pred cieľom

sa poddať ani človekovi nesvedčí!

A hore, tam už s Pilátovým ortieľom

čakajú farizeji; už ich náhli čas,

by neznesvätil židom svätú sobotu

Ježišov smrtný veľkonočný hodokvas,

On musí dovliecť na vrch Golgotu

ten ťažký, hrboľatý, skrvavený stôl,

ku ktorému sa hrnie luza pažravá.

so zbytkom ľudskej vôle s krížom povstáva,

akokoľvek Ho bolí ten najťažší pád.

Hore už chystajú sa zvliecť Mu vetchý šat.

DOVOLÍ POSTŔHAŤ SI Z TELA VETCHÝ ŠAT,

do ľudskej hanby odiať Božiu nahotu

a vystaviť ju chlípnym zrakom ľudských stád...

V nezmysel vústil vzťah človeka k životu,

keď želá druhému smrť a jej bolesti.

Skrátil sa Ježišovi už pozemský čas,

už sa Mu do pár časných hodín pomestí,

Doviedol človek Boha k ľudskej poprave,

A Kristus? Svoju pravdu činom dosvedčí:

na smrtné lôžko kríža ľahne bez rečí.

XI. Ukrižovanie

NA SMRTNÉ LÔŽKO KRÍŽA LÍHA BEZ REČÍ,

na dušu vzal si človek zločin najväčší,

katovu ruku keď zodvihol na Boha.

Nepojal nikto v náruč viacej bolesti

jak Ježiš v svoje rozopäté ramená,

do nich sa toľko tiarch a bôľov pomestí,

že schvie sa pod nimi i hora kamenná,

Pije zem smädná dúškom Ježišovu krv,

rinie sa Božia milosť prúdom do duší,

by človek smel sa vrátiť, kde žil najsamprv...

Dáva sa Ježiš v obeť ľuďom preto rád

a poodpúšťa všetkým ako rodný brat.

XII. Smrť

Vie, že tá ťarcha, čo Mu trhá krátky dych,

ten oheň, čo Mu páli pery, hrdlo, hruď,

je súčasť dávnych prisľúbení Otcových,

na kríži že má skončiť Jeho zemská púť.

Nastal čas dielo lásky smrťou dokonať,

by človek smel zrieť Boha z očí do očí;

zanechá pozostalým svoju vlastnú mať,

kým v smrtnom kŕči tela prah dvier prekročí

vo svet, kde vykonať má ešte jeden čin:

MÁ EŠTE Z MŔTVYCH ZOSŇAŤ ŤARCHU HRIEŠNYCH VÍN;

duch Kristov pozbavený ľudskej príťaže

zostúpi k dušiam do zamknutých hlbočín

a brány neba pre ne odvrieť prikáže.

A keď už zemou nelomcuje čierny strach

a zloba zľahostajnie ľuďom na perách,

mŕtveho syna zložia v lono Márie:

matkino srdce meč bolesti preniká...

(Hľa, živý obraz stále úcty pre ľudí

kým telo tri dni nechal mŕtve Boží syn.

KÝM TELO TRI DNI NECHÁ MŔTVE BOŽÍ SYN,

Bol On vôbec Boh? Či len ľudský podivín?

Tma pochýb z hrobu ľuďom zuby vycerí.

tri roky počúvali Jeho prísľuby...

Zatiaľ On ako každý: ľahol v hrobný rov,

Nemala ešte viera v človeku dosť síl,

musela ešte smrť Kristovi z cesty ustúpiť;

Synovstvo Božie živým hrobom dosvedčil,

by človek s vierou v Neho mohol v žití žiť,

kým raz po pádoch nedorazí ku cieľu,

by podrobil sa tam on Jeho ortieľu.

I podrobil sa Boh ľudskému ortieľu,

s krížom, keď udrela už jeho hodina,

po ľudských pádoch vyberá sa ku cieľu,

Nemôže zastaviť sa, nabrať trochu síl,

s Bremenom kríža stúpa najpríkrejšou z ciest.

Za obetu si v svete kríž len vyslúžil;

aj pre nás dnešných musel Ježiš ten kríž vliecť,

By splatil na Golgote náš dlh človečí,

na Smrtné lôžko kríža líha bez rečí

a poodpúšťa ľuďom ako rodný brat.

Má ešte z mŕtvych zosňať ťarchu hriešnych vín,

kým telo tri dni nechá mŕtve Boží Syn.