Navždy svätý Gorazd

Z historických prameňov sa nedozvedáme koľko kňazov spomedzi našich predkov vysvätili bavorskí misionári pred príchodom carihradskej misie. Dve mená poznáme: Slavomír a Gorazd. Iste ich bolo viacero. Veď každá misia ku ktorémukoľvek národu – od počiatku kresťanstva až podnes okrem hlásania evanjelia hneď si aj vychováva pomocníkov pre apoštolskú prácu a spomedzi nich aj budúcich kňazov. Centrum západného (Rím) aj východného kresťanstva (Carihrad) sa pokúša stále a čo najskôr ustanoviť domácich biskupov na čelo tých cirkví.

Blahoslavený Metod veľmi dobre chápal svoje položenie na Morave. Svätopluk zlikvidoval svojho strýca Rastislava a po intrigách Frankov bol do Nitry ustanovený a konsekrovaný za biskupa Wiching – pôvodom zo Švábska. Ten neprestajne znepokojoval život arcibiskupovi Metodovi. Celá ich misia, ktorá pracovala na Morave po porážke Avarov (tesne pred rokom 800), sa cítila ako doma. Bezpochyby Rastislavovo rozhodnutie spolu so snemom Moravanov požiadať Svätú Stolicu o vlastného biskupa podriadeného Rímu nahnevalo nielen misionárov, ale aj franský kráľovský dvor. Biskupi si zaumienili nové územie podriadiť a pripojiť pod svoju jurisdikciu a svetská moc počítala s preveľkými daňami pre seba a s pomocným vojskom pre ich boje a vojny.

Je len samozrejme, že arcibiskup Metod vyhľadával súcich mužov spomedzi kňazov, ktorí by nastúpili na vedúce miesta v slovenskej cirkvi. Navyše Svätopluk rozširoval svoju krajinu o susedné kniežatstvá a v tých bolo treba ustanoviť skúsených a verných kňazov za cirkevných správcov. Pomáhali mu v tom opáti kláštorov, ktorých poveroval touto službou. Tie pokrývali svojou činnosťou mnohé územia na čele s vladykmi. Keď sa nášmu arcibiskupovi krátili dni života, muselo prísť k určeniu nástupcu z domácich, aby sa zachovala a zvyšovala harmónia v cirkvi aj v celej dŕžave. A tá bola rozsiahla. Najväčšie pripojené územie bola Zátiská Morava (Merehania, Bracta), bo končila až pri dolnom Dunaji (Železné vráta, Trajanov most). Nakoľko táto oblasť vzhľadom na svoju južnú polohu bola celá ariánska, preniesli ta aj svoju misijnú školu. Vychovávali tu nielen dorast, ale prepisovali i potrebné bohoslužobné knihy pre nové katolícke farnosti. Nečudo, že v tejto činnosti pomáhali už aj domáci pomocníci ako nastupujúca generácia po členoch carihradskej misie. Zabúda sa, že Metod bol aj legátom. Ako taký mal rozsiahle právomoci, o ktorých sa bežne v literatúre nepíše. A misijné centrum so školou bolo zo zásady v kniežacom sídle. Patrilo nielen k reprezentácii kniežacieho miesta, ale potrebovalo aj vojenskú ochranu a materiálnu pomoc.

Z diela cisára Porfyrogeneta sa dozvedáme, kde to nové a posledné misijné centrum bolo. Kde? No tam, odkiaľ celú školu rozohnali pod vedením Wichinga (Veľký Varadin – Velegrad). A tam blahoslavený arcibiskup pred smrťou povedal tie historické slová na otázku svojich najbližších spolupracovníkov, koho chce za svojho nástupcu. ”TENTO JE VAŠEJ ZEMI SLOBODNÝ MUŽ, UČENÝ DOBRE V LATINSKÝCH KNIHÁCH A PRAVOVERNÝ” (ŽM XVII).

Wiching vtedy už dlho premýšľal o likvidícii misie. Časť (mladších) predáva do otroctva Židom (hľadaný a dobre predávaný živý tovar na galeje, do mlynov a hutí) a tých, čo prišli z Carihradu i domácich z veľmožských rodov – vyháňa, pokiaľ mu neušli pred zatknutím. Treba si uvedomiť, že kláštory v tých krajoch boli na strane arcibiskupa. Tam sa nedalo právo kriviť. Tieto strediska kresťanstva od počiatku slobody cirkvi boli odporcami ”cézaropapizmu”, a to ako v Byzancii, tak aj v latinskom svete. Môžeme predpokladať, že tak ako Metod kedysi suspendoval od úradu v Nitre Wichinga a poslal na Vislu (”ad neophytam gentem”), že tak isto Wiching tam poslal Gorazda. Dosvedčuje to tradícia svätého Gorazda zachovaná v centre Vislianska – Wiślici zachovaná vo Wiślickom kalendáriu. Takto zabil ”dve muchy jednou ranou” – odstránil Gorazda z Potisia aj z obidvoch ”moravských kniežatstiev”. Ako vtedy aj dnes ironici mali na to veršík (bez ohľadu na sympatie): ...”a tak sa ho zbavili, že ho povýšili”. Tým sa zároveň získal aký-taký pokoj v nitrianskom priestore, kam siahali Gorazdove korene.

Samotná Zátiska Morava (Merehania) zostala ”nedokrstená”. Korene ariánstva neboli vytrhnuté. To ju poznačilo na storočia do budúcnosti. Sem do údolí a na náhorné poľany sedmohradských hôr utekali z okolitých krajov vzbúrenci a porazení. (Nečudo, že tu vznikol aj základ novej maďarskej viery – kalvínsko-reformačnej.) Po dve storočia (15. a 16.) tu kvitlo neoariánstvo (L. Maimbourg). Treba vedieť a učiť sa aj z našej národno-cirkevnej tragédie a prenasledovania (1948-1989), že cirkev hneď nasadzuje náhradné štruktúry po zlikvidovaní oficiálnych. Tak tu vznikla Podzemná cirkev a mala za celé obdobie len na Slovensku vyše 10 tajných biskupov. Nebolo to ani v 9. storočí inakšie, hoci vtedy ešte nesvätili nových biskupov. Vtedy neexistovala taká všemocná polícia, ako nedávno u nás. Nebolo ani dobrých ciest ani spojárskej techniky. Oblasti požívali pod svojimi vladykmi a kniežatmi veľkú slobodu. A do nej nemohol ani Wiching zasahovať. Navyše ”sedel” pri Svätoplukovi a ”merkoval si svoj flek”. Okrem toho za vyhnaných kňazov a diakonov nemal náhradu (len prebehlíci a noví nemeckí misionári). Gorazd ako vybraná ”špička” mal dosť priestoru najmä v pripojenom Vislanskom kniežatstve.

Za Mojmíra II. Rím tu obnovil hierarchiu: konsekroval za biskupov 4 vybraných a odskúšaných mužov a jedného povýšil na arcibiskupa. To je začiatok obnovenej Moravskej cirkevnej provincie: arcibiskup a jeho sufragáni. Tí podľa potreby ustanovili nových biskupov na nové miesta. Inakšie by nevznikla tradícia o prastarých biskupstvách vo východnom Poľsku (V. S. Vertogradov) na Spiši (Aeneas S. Piccolomini) a Mukačevské (Basilovič). Je len samozrejme, že doslova všetci bádatelia v tejto rovine považujú Gorazda za novomenovaného arcibiskupa. Okrem toho nijako inakšie sa nedá vysvetliť aj krakovská tradícia o arcibiskupoch gréckeho obradu. Z najstaršieho prameňa (Kroniky Gala Anonyma) vieme, že na pohrebe Boleslava Chrabrého (1025) boli prítomní dvaja poľskí arcibiskupi atď... A podľa výskumov prof. Lacku posledným biskupom gréckeho obradu v Krakove bol muž menom Tesla, ktorého na žiadosť kniežaťa pápežský legát roku 1100 odvolal a nahradil latinským. Samozrejme, že Poliaci si staré meno Tesla prerobili na Ciesław (Historický schematizmus).

Pod Krakovsko pripadalo aj celé východné Slovensko a Sedmohradsko. Sedmohradsko k Uhorsku pripojil až kráľ Štefan I. a východné Slovensko začali pripájať až za kráľa Ladislava pred rokom 1095. Tento proces sa potom ukončil až okolo roku 1200. Treba vedieť, že kráľ Štefan I. prešiel na latinský obrad a pražský Vojtech ho pobirmoval (Thietmar Merseburský a Galus Anonymus). Až on začal na starých benediktínskych opátstvach budovať latinské biskupstvá. Taká bola požiadavka Ota II pred sobášom s Teofanu. Grécke biskupstvá podriadili novým latinským biskupom prostredníctvom duchovných vikárov (buly).

V stredoveku bola taká zvyčaj, že cechy, bane, ale aj vinice, najmä tie, čo patrili ku chrámom či kláštorom zasväcovali jednotlivým svätcom či sväticiam. Cesta z Košíc, ako centrálnej osady za starých čias, viedla do Zátisia smerom na Tokaj údolím Hornádu a druhá popri hrade Slanec (priesmyk) smerom na Trebišov do obce Ložín, kde končili dve cesty zo Zátisia (Stará a Nová stráž so zásekmi). Tisu prekonávala od nepamäti prievozom v obci Trakany, kde pred reformáciou bol prastarý benediktínsky kláštor. Po zániku kláštora kostolu pripadla vinica na svahu Kráľovského Chlmca pod menom GARAZDIA. Tak to zachycuje Kan. vizitácia z roku 1732. Náhoda, zámena? Nie! Je to GARAZDIA = GORAZDIA. Na ceste do Varadína je ešte Sátmárske biskupstvo s prastarými slovenskými dedinami. Veď oporou Slovákov nielen v novoveku bola tradícia sv. bratov a medzi nimi aj sv. Gorazda. Preto ho treba v celom národe uctievať. Je MUŽOM NAŠEJ ZEME a jeho sviatok svätíme 27. júla spolu s ďalšími významnými členmi cyrilo-metodskej misie ako celok – PIATIPOČETNÍCI.

Po užhorodskej únii, ktorá bola záchranou pravoslávnych Rusínov v Uhorsku pred zánikom v reformačnom prúde za Juraja Rákociho I. a po kanonizovaní Mukačevského biskupstva (1771) latinskí biskupi v Uhorsku neradi vypúšťali spod svojej právomoci farnosti (vlastne len filiálky latinských farností) starých Metodových gréckokatolíkov (veľmi smutné histórie). Preto aj dnešní oficiálni gréckokatolíci zostali dvojakého pôvodu – starí: metodiáni (Slováci, Maďari, Valasi, Rumuni aj uhorskí Srbi) a potomkovia uniatov – dnešní Rusíni. To je historický fakt, ktorý nik nezmení. Patrónom tých prvých zostane navždy svätý Gorazd.

Anton Semeš