Medzinárodné trienále grafiky (MTG) v Krakove vzniklo síce až v roku 1991, ale je priamym pokračovateľom medzinárodného bienále grafiky (MBG), ktoré bolo založené ešte v roku 1966. Spoluzakladateľom tohto dnes už najvýznamnejšieho podujatia svojho druhu v Európe bol prof. Witold Skulicz, ktorý je v súčasnosti jeho spiritus rector. Už desať rokov zastáva funkciu jeho generálneho komisára a prakticky nezastupiteľného manažéra.

Tohtoročné IV. medzinárodné trienále grafiky v Krakove, na rozdiel od predošlých, trvalo iba tri týždne (7. IX. – 30. IX. 2000), čo je pre akciu takého významu trochu primálo. Hlavná súťažná výstava bola nainštalovaná ako vždy doteraz v dvoch budovách: v Galérii Bunker umenia a v Paláci umenia. Súčasťou celého podujatia bolo však okrem toho ešte ďalších 24 (!) sprievodných výstav grafiky po celom Poľsku, z ktorých uvediem aspoň tie najzaujímavejšie. Mám na mysli predovšetkým Svetovú výstavu laureátov Intergrafia v Katoviciach, 3. MTG Farba v grafike v Toruni, 4. trienále poľskej grafiky v Katoviciach, Varšavskú grafiku 1997-1999 v Paláci kultúry a umenia vo Varšave a i. Keď si okrem toho uvedomíme, že Krakov bol v roku 2000 označený za Európske mesto kultúry, nebudeme sa čudovať, že toto mesto prakticky celý september a október doslova žilo výstavami zahraničnej a poľskej grafiky. Smelo môžeme vravieť o tom, že MTG už fakticky prerástlo z grafického trienále na medzinárodný festival grafiky.

Na posledné MTG bolo zaslaných vyše desaťtisíc prác z celého sveta, čo predstavuje zhruba trojnásobok počtu prác, ktoré boli zaslané na I. MTG v roku 1991. Výberová komisia z nich vybrala na výstavu vyše 600 diel od bezmála 400 autorov z 55 štátov. Oproti predošlým bienále grafiky žiada sa pripomenúť jednu dôležitú zmenu, ktorá sa vzťahuje na všetky ročníky krakovských trienále: už roku 1991 bola totiž prijatá formula tzv. otvoreného konkurzu, čo znamená, že na výstavu sa môže prihlásiť ktokoľvek, pravda, vystavené sú potom iba tie práce, ktoré úspešne prešli sitom výberovej komisie.

Pristavme sa teraz pri dielach, ktoré boli v roku 2000 ocenené medzinárodnou porotou, pričom menej – celkom logicky – nás budú zaujímať tie, ktorým priznali zvláštne ceny niektorí poľskí primátori, niekoľkí vojvodovia, zopár inštitúcií a pod.

Veľkým prekvapením bolo udelenie Grand Prix málo známemu poľskému grafikovi Tomaszovi Strukovi za veľkoformátovú počítačovú grafiku Bez názvu (121x181 cm). Nič na veci nemení fakt, že tento autor už roku 1994 získal na MTG za vcelku nenápadnú serigrafiu čestné uznanie. Jeho tohtoročné dielo sa zato vyznačuje originálnym nápadom a značnou výrazovou silou, pričom autorov umelecký prejav nie je grafický, ale skôr fotografický. Strukova grafika je akoby vyjadrením pocitov človeka na konci XX storočia, dívajúceho sa úzkym priezorom z tmy akéhosi bunkra na modrú oblohu, ktorá je možno symbolom nádeje.

Druhá najvýznamnejšia cena – Prix d´Honneur – bola priznaná rumunskej grafičke Marii Bianke Abrudanovej za grafiku so záhadným názvom Ďalšie milénium: náboženský alebo vôbec nie – 1960 – o 3.0 Billions. Ide o zobrazenie do siete zamotaného človeka so vztýčenými rukami, pokúšajúceho sa z nej vyslobodiť. Ozvláštnením tohto ináč výberového diela je jeho čiernobiela inverzná podoba. Práve tento originálny negatívový spôsob zobrazenia vedno s humánnym obsahom (túžba po slobode), ktorý je v dnešnom umení (nielen výtvarnom) taký zriedkavý, robí toto dielo osobitým a umelecky presvedčivým. A ešte niečo. Od vzniku krakovských MBG v roku 1966 je Prix d´Honneur pre M. B. Abrudanovú najväčším úspechom rumunskej grafiky, pretože doteraz sa mohla pochváliť iba IV. cenou, ktorú tu získal ešte roku 1970 V. Ionescu.

Je zaujímavé, že zo štrnástich najhodnotnejších cien až polovicu tvorili počítačové grafiky (5) a fotografie (2). Ostatné boli serigrafie, litografie, drevoryty, akvatinty a grafické listy vytvorené kombinovanými technikami. Treba však povedať, že nie všetky z nich si riadne ceny (Reglementpreise) tiež zaslúžili. Z tých, ktoré boli ocenené oprávnene, prichodí spomenúť ešte pohyb vyjadrujúcu serigrafiu Japonca Masahira Kasaia Potápanie o polnoci – ten, ktorý videl rybu (je to akoby pohľad na rozostrenú a ubiehajúcu hladinu vody z nízko letiacej helikoptéry). Práce Íra Siobana Piercyho (serigrafia Vážené telo II) a Poľky Ety Zarębovej (fotografia Pevnosť umenia I) majú spoločné jedno: obe sa svojím spôsobom obracajú do dávnej minulosti. Piercyho serigrafia s pridusenou farebnosťou zobrazuje na čierno-fialovom pozadí vznášajúci sa sivobiely podstavec starogréckeho chrámu s trčiacimi stĺpmi, chrámu, ktorý je obrámovaný ako obraz-spomienka na okyptenú kolísku európskej civilizácie a kultúry. Zarębová na svojej fotografii zobrazila zasa čosi, čo pripomína reliéf a hieroglyfy kdesi v útrobách starého egyptského chrámu; táto do hneda tónovaná fotografia je ozvláštnená diagonálnym pruhom svetla, evokujúc tajuplnú atmosféru, ktorá je taká typická pre chrámovú architektúru dávnych vekov.

Vari poslednými ocenenými prácami, ktoré ma zaujali, boli počítačové grafiky Estónov Ülle Marksovej a Jüri Kassa a Slováka Vladimíra Havrilu. Farebná grafika Estóncov s názvom V ohni vyniká nielen obrovským a atypickým formátom (300x90 cm), ale aj surrealistickým sujetom. Ide o dlhé a kolmo ”postavené” tmavoryšavé ženské vlasy, ktoré vyrastajú akoby z ohňa, čo je vlastne vyjadrenie metaforické. Mňa osobne potešilo, že v kontexte MTG zapôsobilo sviežim a originálnym dojmom dielo nášho Havrilu V nálade Mondriana. Svojím akcentom na vyslovene plastické poňatie sa táto práca výrazne odlišovala napríklad od par excellence plošného chápania nadhodnotených drevorytov Belgičana Luca Etienna, či maliarsky traktovaných litografií Litovky Danuté Jonkaityté (čestné uznanie). Pokiaľ ide o Havrilovu grafiku môžeme o nej oprávnene hovoriť ako o grafike sochárskej, napokon nie div, veď autor je pôvodným vzdelaním sochár. V súvise s uvedeným dá sa povedať, že práve presedlanie z jednej výtvarnej disciplíny na druhú (hoci len príležitostné) predstavuje jednu z neodškriepiteľných možností, ako vniesť do výtvarného umenia čosi nové alebo nezvyčajné. Koniec koncov nie je tajomstvom, že sochári už dávno pred Havrilom obohatili grafický jazyk o odlišné videnie a cítenie, stačí spomenúť Nemca G. Ueckera, Kolumbijčana F. Regerosa či Slováka J. Jankoviča.

Na IV. MTG bolo už tradične najsilnejšie zastúpené domáce Poľsko a Japonsko, ktoré sa tu vždy teší veľkej pozornosti, podobne, ako na medzinárodnom bienále plagátu vo Varšave. V Bunkri umenia mali Poliaci k dispozícii najväčšiu sálu. Ich výber bol síce vcelku zaujímavý a rôznorodý, ale zaostával za úrovňou ich kolekcie na 4. trienále poľskej grafiky, ktoré sa uskutočnilo v lete tohto roku v Katoviciach. O dobrý dojem z poľskej grafiky sa okrem ocenených autorov (Struk, Pyrliková, Zarębová) pričinili predovšetkým niektorí žijúci klasici, ako napríklad J. Kraupe, J. Grabowski či R. Otręba, no aj W. Skibiński a K. Lata-Wrona (fotografia). Azda najväčšiu pozornosť však vzbudil svojimi prácami nebodaj najvýraznejší talent poľskej grafiky 90-tych rokov Tadeusz Wiktor, ktorý mal v Krakove v rámci trienále navyše aj samostatnú výstavu v Galérii Piano Nobile. Pravda, nejde o grafika mladého (nar. 1946), ale ani neznámeho, pretože už roku 1978 získal na tunajšom MBG Zvláštnu cenu, roku 1984 Cenu Ex Aequo, roku 1997 opäť Cenu Ex Aequo a na tohoročnom trienále Cenu malopoľského vojvodu. Trúfam si povedať, že s takou brilantnou technikou som sa v grafike našich severných susedov nestretol už dávno, ba možno vôbec. Ak Wiktor vo svojom tvorivom nasadení nepoľaví a vydrží, neprekvapí ma, keď o tri roky získa na MTG Grand Prix.

Treba ešte pripomenúť fakt, že poľská grafika po stagnácii v druhej polovici 70-tych a v 80-tych rokov chytila neskôr druhý dych a zhruba od II. MTG ´94 sa opäť zaradila medzi popredné grafické veľmoci. Som presvedčený o tom, že veľkú zásluhu na tejto obrode tamojšej grafiky má zrejme čoraz väčšia popularita a renomé MTG doma i vo svete. Poľská grafika má teraz oveľa bohatšie zázemie ako v nedávnej minulosti, potvrdzuje svoje kvality v zahraničí (napr. výstava grafického výberu vlani v Japonsku a i.), objavujú sa nové talenty, no ak jej niečo chýba, tak sú to predovšetkým nové veľké osobnosti, ktorých ale nikdy nebýva veľa.

Ako som už spomínal, početnú a v tom najlepšom zmysle slova pestrú expozíciu mali Japonci, ktorých umelecká kultúra má v Poľsku už od 60-tych rokov vysoký kurz, na čom má najväčšiu zásluhu úspech vtedajšieho japonského filmu. S obľubou japonskej kultúry možno potom čiastočne súvisí aj skutočnosť, že v Krakove sa len málokedy stáva, aby sa Japoncom neušla nejaká cena, čo platí aj o roku 2000. Pravda je však aj to, že väčšiu pozornosť si neraz zaslúžia práce neocenené. Tentokrát mám na mysli hlavne maliarsky ponímané farebné serigrafie H. Tomitu, vyznačujúce sa silným estetickým nábojom, ďalej vyše dvojmetrovú suchú ihlu T. Yoshizumiho, ale rovnako aj plasticko-konštruktivistické grafiky svetoznámeho Toshihira Hamana, s ktorého prácami som sa po prvýkrát stretol roku 1994 práve v Krakove (vtedy tu získal Grand Prix) a o rok neskôr aj na MBG v Ľubľane. Ide o jedného z najznámejších japonských umelcov súčasnosti, ktorý nie je iba grafikom, ale aj vynikajúcim maliarom, sochárom a záhradným architektom.

V roku 2000 bola v Krakove slabo zastúpená Južná Kórea (kvalitou však upútala abstraktná kompozícia Fenomén od S. G. Chunga a mezzotinty pohľadov na veľkomesto v noci od S. Y. Kima), ba v nedávnej minulosti mali kvalitnejšie zastúpenie aj Nemecko, USA či Thajsko, ktoré však tento rok reprezentoval iba jeden (?) autor. Zo západných krajín musím spomenúť ešte Nórsko, ktoré malo vo svojich radoch laureáta Grand Prix d´Honneur spred troch rokov Hermana Heblera. Ide o grafika, ktorý sa venuje geometrickej abstrakcii, pohybujúcej sa kdesi medzi Malevičovým suprematizmom a van Doesburgovými diagonálnymi kompozíciami. Žiaľ, na IV. MTG sa spomedzi šiestich vystavujúcich Nórov zapísali do povedomia návštevníkov iba R. Aamot so svojím Tancom a Ř. Brune so svojimi dvoma Potápačmi. Bruneho Potápač II je podmanivým dielom, vytvoreným v tmavej tónine, na ktorom vidno trocha zreteľnejšie iba siluetu mladíka v sýtožltých plavkách na skokanskej doske. Je to poetika, ktorá bola kedysi obľúbená vo fotografii pod názvom low-key. Popri fotografii je tento spôsob umeleckého vyjadrovania možný iba v maľbe a grafike; je to v podstate esencia čistej výtvarnosti, ktorá je zrejme neverbalizovateľná (platí to aj o Aamotovom Tanci).

V bývalom Sovietskom zväze mali najkvalitnejšiu grafiku Estónci, o čom som sa mohol presvedčiť nielen na VIII. trienále grafiky v Talline roku 1989, ale aj v ateliéroch mnohých umelcov, ktoré som mal príležitosť navštíviť predtým i potom. V Krakove sa estónska grafika (Ü. Marksová a J. Kass) dočkala po dlhom čase opäť ocenenia (dovtedy iba Raul Meel v roku 1972 ešte v ”drese” ZSSR), hoci zaujala tiež hádam najväčšia grafika na výstave Naša koncepcia je budúcnosťou (linoryt, 327x53 cm), ktorej autorom je Peeter Allik a ktorá ako keby z oka vypadla niektorým obrazom známeho španielskeho maliara Juana Genovesa. Ďalším vystavujúcim bol nestor estónskej grafiky osemdesiatročný Avo Keerend, ktorý sa vytrvalo zúčastňuje na každom krakovskom trienále a ktorý si stále udržiava pozoruhodnú úroveň svojich farebných grafík, evokujúcich iluzívnu priestorovosť. Nepochopiteľné však je, že doteraz sa mu nikdy neušlo žiadne z významných ocenení, hoci neraz dostali ceny aj grafici, ktorí – na rozdiel od neho – nevniesli do svetovej grafiky nič nové.

Veľmi som bol zvedavý, ako napreduje bulharská grafika, ktorá mala v 80-tych rokoch prekvapujúco dobrú a vzostupnú úroveň, čo neušlo ani pozornosti zberateľov a galéristov z Holandska, Nemecka či Rakúska. Jej úspech bol postavený na sviežosti pohľadu na svet a na inakosti umeleckého zobrazenia, ktorou sa vyznačovali práce I. Bočeva, M. Božkova, L. Jordanova, F. Regerosa, G. Lečeva, S. Caneva, S. Stoilova a i. Bulharskí grafici boli však aj učenliví, viem napríklad o tom, že v Burgase ich zasväcoval do tajomstiev techniky farebnej litografie náš Vladimír Gažovič, o ktorom s uznaním vravievali ako o veľkom majstrovi (goljam majstor). Ako teda dopadli v Krakove? Žiaľ, mizerne. Na výstavu sa kvalifikovali iba dvaja autori, ktorých práce tu navyše boli viac-menej iba do počtu. V tomto smere však Bulhari neboli osamotení, pretože napríklad Rusko tiež reprezentovali iba dvaja autori, Čínu traja, Lotyšsko jeden, Maďarsko piati (z toho len traja kvalitní). Nepochybné však je, že ani väčší počet zastúpených autorov ešte automaticky nezaručuje grafickú kvalitu, čo bolo očividné na expozícii českej grafiky. Česi sa tu síce predstavili s prácami desiatich autorov, ale vari iba s výnimkou akvafort Jana Měřičku Odtlačky civilizácie nemali sa veľmi čím chváliť. Pre mňa však boli najväčším sklamaním slabé práce aj na Slovensku dobre známeho Olomoučana Ondřeja Michálka, ktoré výrazne zaostávajú za jeho dielami spred desiatich až pätnástich rokov.

O čosi lepšie dopadli slovenskí grafici, čo je predovšetkým zásluha V. Havrilu, pričom za zmienku stojí možno aj grafika Recykling IV od Ivety Bencovej a dve serigrafie štvorcového formátu od Roberta Urbáska, ktorý na MTG vystavoval svoje práce už po druhý raz. Ich záhadné a prakticky nedešifrovateľné názvy – napr. S-VII-/Z-c – sú však pre diváka skôr odrádzajúce rébusy z oblasti komputerového centra pre riadenie kozmických letov, než zmysluplné námety z oblasti umenia. A pokiaľ ide o autorovu stereotypnú geometrizujúcu dikciu, treba uviesť, že je príliš ”jednostrunná” a jej výrazové možnosti sú značne obmedzené.

Aký je stav súčasnej svetovej grafiky, videný cez prizmu jedného z najuznávanejších svetových grafických trienále? V 80-tych rokoch, t. j. v období jej stagnácie začali sa už objavovať hlasy o postupnej dezaktualizácii voľnej grafiky, usporadúvanie nákladných medzinárodných výstav mnohí považovali za anachronizmus, ba neboli zriedkavé ani hlasy o jej labutej piesni. Tieto pesimistické názory sa však nepotvrdili, naopak, na začiatku 90-tych rokov bolo badať oživenie tejto výtvarnej disciplíny, ktoré sa neskôr ešte zintenzívnilo. Záujem o veľké výstavy a súťaže sa odvtedy neustále zväčšuje, o čom svedčí aj vznik desiatok nových bienále a trienále na celom svete.

Ak sme v 70-tych rokoch boli svedkami ovplyvnenia grafiky fotografiou (nesporný vplyv hyperrealizmu a fotorealizmu), v 80-tych rokoch zasa obľuby a masového rozšírenia techniky serigrafie, potom v 90-tych rokoch sme sa stali svedkami inovovania grafiky o počítačovú grafiku a o obrovské formáty (dosahujúce niekedy takmer štvormetrové rozmery!), hoci s jedným i druhým sa sporadicky bolo možné stretnúť už oveľa skôr. Okrem uvedeného došlo však ešte k jednému nezvyčajnému javu: je ním nástup veľkoformátovej fotografie, ktorá začala byť v 90-tych rokoch vystavovaná ako grafická technika! Je to podobný paradox, ako keby na výstavy umeleckej fotografie boli prijímané aj práce grafické. Musím však pripomenúť, že fotografiu ako takú na MTG po prvýkrát vystavili už roku 1991 lublinskému výtvarníkovi M. Smoczyńskému (rozmery 106x126 cm/, čo možno považovať za precedens. O tri roky neskôr Japonec A. M. Komota získal za farebnú fotografiu rozmerov 70x90 cm riadnu cenu poroty a na MTG 2000 diváci už videli fotografie od šestnástich autorov, z ktorých dve boli dokonca ocenené. Pritom je zaujímavé, že technika týchto prác je síce fotografická, ale umelecký výraz je paradoxne oveľa bližší grafickému prejavu. A teda nie grafika sa pripodobňuje k fotografii, ale naopak. Názory na tento experiment s fotografiou sa síce rôznia, zdá sa však, že do nového storočia fotografia vkročí ako právoplatná a definitívna súčasť grafických výstav a súťaží.

Nazdávam sa, že svetová grafika pozvoľna podlieha ”globalizácii výrazu”, čo iba potvrdzuje pravdivosť starej myšlienky Marshalla McLuhana o tom, že svet sa stáva ”globálnou dedinou”. Pravdou je však to, že napriek globalizácii grafiky je ešte stále veľa autorov, ktorých práce odrážajú osobitý kolorit svojej krajiny, pričom neslobodno zabúdať ani na to, že na mape svetovej grafiky ešte stále chýba takmer celá Afrika, mnohé štáty v Ázii a v Amerike

Záverom podčiarknime fakt, že Medzinárodné trienále grafiky v Krakove získava čoraz väčšiu popularitu a uznanie, o čom svedčia nielen zahraničné ohlasy a rapídne sa zvyšujúci počet prihlásených autorov z celého sveta, ale svojím spôsobom aj veľmi dobrá návštevnosť, hoci lístok na výstavu stojí v prepočte 60 korún. Zdá sa, že spomedzi tradičných disciplín výtvarného umenia sa dnes najlepšie darí práve grafike, za čo vďačí hlavne tomu, že aj napriek všetkým vplyvom a metamorfózam súčasného výtvarného umenia zostáva stále grafikou, čo ju na prelome storočí s najväčšou pravdepodobnosťou po prvýkrát v dejinách umenia vysúva na čelo voľných výtvarných druhov.