Žalmista hovorí, že rozpätie ľudského života je sedemdesiat rokov, osemdesiat pre tých, čo sú silní. Týmito slovami sme v októbri pozdravovali JUDr. Arvéda Gréberta zo Ženevy pri jeho 85. narodeninách. Mal za sebou už plnosť života, ale nikto z nás netušil, že koniec bol tak blízko a príde tak náhle. Cítil sa ešte celkom zdravý a pri sile. 26. marca sa vybral na svoju obvyklú prechádzku po meste, kde náhle dostal výron do mozgu, odpadol a z bezvedomia sa viac neprebral. Zomrel 27. marca o 5. hodine ráno.

Arvéd Grébert sa narodil 2. októbra 1915 v Dolnom Kubíne. Stredoškolské štúdiá začal v Trstenej a skončil na reálnom gymnáziu v Košiciach, kde zmaturoval v roku 1933. Univerzitné štúdium si absolvoval na univerzite v Bratislave, so študinými pobytmi v Paríži, Berlíne, Ríme a Ženeve (Institut Universitaire de Hautes Etudes Internationales). Doktorát právnych a štátnych vied získal v júni 1938.

Už počas štúdií bol novinársky a politicky činný. V rokoch 1937-1938 bol predsedom zahraničnej komisie Ústredia slovenského katolíckeho študentstva a predsedom Spolku východoslovenských akademikov v Košiciach.

V Košiciach ho zastihli aj pohnuté dni, keď rozhodnutím Nemecka a Talianska (tzv. Viedenskou arbitrážou 2. novembra 1938) časť južného Slovenska sa dostala pod maďarskú nadvládu. Koncom roka 1938 ho maďarská polícia zaistila (spolu s jeho otcom i bratom) pre šírenie ”protištátnej propagandy”. Po sedemtýždňovom väznení v Košiciach a Budapešti ich vo februári 1939 vymenili za maďarských väzňov na Slovensku v rámci amnestičnej medzištátnej dohody medzi Česko–Slovenskom a Maďarskom.

Na Slovensku sa aktívne zapojil do politickej činnosti. Keď vznikol samostatný Slovenský štát a Slovensko prebralo správu svojich vecí do vlastných rúk, bolo treba obsadiť nové úrady schopnými slovenskými ľuďmi. Minister zahraničia Dr. Ferdinand Ďurčanský si vybral za svojho osobného tajomníka JUDr. Gréberta. V tejto službe ostal až do 1. septembra, keď ho Ministerstvo zahraničia Slovenskej republiky požiadalo, aby vstúpil do diplomatických služieb. Na túto úlohu bol dobre pripravený nielen svojím štúdiom, ale aj znalosťou cudzích rečí a širokým európskym rozhľadom. Pracoval ako tlačový, resp. kultúrny pridelenec na slovenských vyslanectvách v Budapešti, Sofii, Ríme, Berlíne a Berne.

Počas svojho pôsobenia v Budapešti sa sústreďoval na problémy slovenskej menšiny v Maďarsku. Išlo tu o masu asi 300 000 Slovákov, ktorí sa Viedenských rozhodnutím dostali pod cudziu moc, kde ich položenie bolo veľmi ťažké. JUDr. Grébert chodil medzi nich a usilovne zbieral dokumentačný materiál o prezekúcii, ktorej boli vystavení. Táto dokumentácia bola podkladom knihy Krvácajúca hranica, ktorú pod redakciou Dr. J. Kirschbauma vydal generálny sekretariát Hlinkovej slovenskej ľudovej strany roku 1940. Grébertove príspevky (uverejňované v slovenskej tlači pod pseudonymami Dr. Jozef Kubínsky a Androkles), v ktorých odhaľoval krivdy a bezprávie páchané na Slovákoch, viedli k tomu, že roku 1940 maďarská vláda žiadala jeho odvolanie a musel z Budapešti odísť. Neskôr nastúpil miesto kultúrneho atašé v Ríme a tu sa zas dostal do sporu s vtedajším slovenským vyslancom B. Galvánkom, ktorý ho obvinil z ”protifašistického a protinemeckého postoja”.

V roku 1943 odišiel do Bernu, kam si ho vyžiadal slovenský chargé d’affaires Dr. J. M. Kirschbaum, aby v neutrálnom Švajčiarsku pomáhal obhajovať právo Slovenska na samostatnosť. Spolu vydávali informatívny bulletin Correspondance Slovaque (a jeho nemeckú verziu Slowakische Korrespondenz), ktorým informovali o slovenskej problematike nielen švajčiarske politické a novinárske kruhy a diplomatov akreditovaných vo Švajčiarskej konfederácii, ale aj vedúcich politických činiteľov na Západe.

V júni 1944 urobil JUDr. Grébert odvážny a kontroverzný krok, ktorý mu mnohí rodáci zazlievali, ba i vyčítali: vzdal sa funkcie tlačového atašé a požiadal švajčiarsku vládu o azyl. Toto jeho gesto svojho času zaznamenal aj moskovský denník Izvestija. Začal spolupracovať s Petrom Prídavkom, ktorý v tom čase viedol Slovenskú národnú radu v Londýne s programom samostatného Slovenska. Týmto si natrvalo zatvoril cestu domov. V obnovenom Česko-Slovensku, či ho už ovládali z centralistickej alebo komunistickej Prahy, bolo pre ľudí jeho typu miesto iba v žalári.

Jeho exil začal v lete 1944 a bol trvalý: posledných 57 rokov svojho života prežil v cudzine. Roku 1948 odišiel zo Švajčiarska do Argentíny, kde po boku Dr. F. Ďurčanského pracoval v Slovenskom oslobodzovacom výbore ako zástupca generálneho tajomníka. Bol členom redakčnej rady mesačníka Slovenská republika a redaktorom anglicko-francúzsko-španielskeho bulletinu Slovak Information Service. V rokoch 1950-1953 redigoval mesačník Slovenského kultúrneho spolku v Buenos Aires Juhoamerický Slovák.

Roku 1960 sa vrátil do Švajčiarska a pracoval pre Európsky úrad Organizácie spojených národov v Ženeve. Roku 1962, keď mal dostať trvalé miesto tajomníka sekcie, protestoval proti jeho prítomnosti česko-slovenský delegát pri OSN a pracovnú zmluvu mu zrušili. Potom si našiel súkromné zamestnanie a popri ňom pracoval ako voľný dopisovateľ (”free-lance correspondent”) mníchovskej redakcie rozhlasovej stanice Slobodná Európa.

Roku 1966 nastúpil na miesto redaktora slovenského vysielania londýnskej BBC. Toto bolo jedno z najplodnejších období: pripravoval prednášky, rozhlasové relácie a bežné spravodajstvo. Roku 1968 sa musel vrátiť do Švajčiarska, lebo jeho manželke spôsobovalo londýnske počasie zdravotné ťažkosti. Tu si našiel skromné úradnícke miesto dokumentaristu v Société générale pour l‘industrie, ktorému sa potom venoval, kým neodišiel do dôchodku. Usilovne prispieval do slovenských a inorečových novín i časopisov v Spojených štátoch, Kanade, Nemecku, Taliansku, Švajčiarsku. Najživšiu spoluprácu udržiaval s časopismi Slovák v Amerike, Kanadský Slovák, Slobodné Slovensko, Slowakei a Bulletin Svetového kongresu Slovákov.

JUDr. Arvéd Grébert je autorom mnohých novinárskych článkov i vedeckých štúdií nielen v slovenčine, ale aj v štyroch svetových jazykoch: nemčine, francúzštine, angličtine a španielčine. Spomedzi nich osobitnú zmienku si zasluhuje monografia Die Slowaken und das Grossmährische Reich. Beitrag zum ethnischen Charakter Grossmährens (Slováci a Veľkomoravská ríša. Príspevok k etnickému charakteru Veľkej Moravy) Mníchov 1965, ktorá vyšla aj po anglicky vo vedeckej ročenske Slovenského ústavu Slovak Studies (zv. III, Rím 1963); Martin Kukučin, écrivain et exilé slovaque (Martin Kukučín, slovenský spisovateľ-exulant), ktorý vyšiel v tlačovom orgáne Exilového PEN-clubu Arena, (Londýn 1963); Die Idee der slowakischen Selbstständigkeit in Vergangenheit und Gegenwart (Myšlienka slovenskej štátnej samostatnosti v minulosti a prítomnosti), ktorú uverejnila na pokračovanie v Mníchove vychádzajúca kultúrno-vedecká revue Slowakei v rokoch 1968-69); Slovak-Swiss Cultural Relations – Basel, Geneva and Slovakia in the 16^th to 18^th centuries (Toronto 1978); Slovensko ako medzinárdný problém v cudzojazyčnej spisbe (bibliografia registrujúca vyše 800 kníh, brožúr a štúdií o slovenskej problematike v cudzích rečiach); atď.

František Vnuk

Jozef M. Rydlo