Anton Hlinka

Obeta chudobnej vdovy

Ježiš demonštruje svoju osobitnú sympatiu voči chudobným. To však neznamená, že by bol kedy zveleboval chudobu ako takú a principiálne zavrhoval majetných. Ak je to však tak, prečo potom jeho "beda vám" na adresu bohatých farizejov a prečo blahoslavenie chudobnej vdovy? Prečo? - lebo mu išlo o niečo viac ako o hmotné statky. Ježiš požadoval zmenu zmýšľania, nové životné postoje a iný druh medziľudských vzťahov. Nekarhal ich teda pre bohatstvo, ale pre to, že z nich majetky urobili pyšných, spupných, bezohľadných a egoistických pôžitkárov, ktorí nerešpektujú ani Boha ani ľudí.

Priam bohorúhavé bolo u farizejov a zákonníkov to, že pokladali svoje nie vždy spravodlivo získané bohatstvo a spoločenské mocenské úspechy za dôkaz požehnania Božieho za ich zachovávanie "odpočinku" v sobotu a za ich "modlitby" - ktorými takpovediac "presviedčali" Boha, že sú najspravodlivejší a najlepší zo všetkých izraelitov. Tí opravdiví izraeliti pod tým trpeli, ale okrem Jána Krstiteľa sa nik neodvážil povedať na ich adresu čo i len slovko kritiky.

Pre bohatých a vysoko postavených židov boli predpísané dni ofery vítanou príležitosťou ku kúpeľu v dave. Všetci mohli vidieť veľké zlaté a strieborné mince a počuť ich zvuk pri páde do chrámovej pokladnice. Tie medeniaky chudobných nemali ani cveng ani pozoruhodnejšiu hodnotu. Zámožní boli radi, keď ich masa chudobných videla - hoci ňou v srdci ako s ľuďmi bez cti opovrhovali.

Ježiš pri zakladaní nového, definitívneho Izraela, "svojej" cirkvi, dbal na to, aby sa nič z ducha farizeizmu nevplazilo do nej. Preto využíval všetky príležitosti na imunizovanie apoštolov a ich nástupcov vo vedení cirkvi proti tomuto nebezpečnému vírusu (Mt 16,18). Dôkazom toho je aj epizódka o povinnej "chrámovej dani", ktorá sa verejne platievala každý rok za prítomnosti kňazov pri urnách. Ježiš pozoroval túto "ceremóniu".

Bohatí ostentatívne hádzali veľa, chudobní málo - dajakú korunku. Ale predsa dali, hoci vedeli, že im to bude chýbať. Iste si pri tom mysleli: "Čo dávam, dávam Bohu. On mi to odplatí." Im patrili sympatie Ježiša. A naopak - počas celých troch rokov verejného účinkovania mal ťažké boje s bohatými a mocnými svejej vlasti. Ale nie pre ich bohatstvo a moc, ale pre ich spupnosť, egoizmus, bezohľadnosť voči sociálne slabým a chudobným v každom zmysle. Keď išlo o peniaze a spoločenské výhody, nerešpektovali nič a nikoho. Svoje bohatstvo a spoločensko-mocenské úspechy si vysvetľovali ako Božie požehnanie za ich vznorný a bohumilý život.

Vrchol irónie, ba rúhania sa Bohu boli ich modlitby, ktoré vyznievali ako pokus presvedčiť Boha, že sú tí najspravodlivejší v Izraeli. Okrem Jána Krstiteľa a Ježiša sa však nik neodvážil nastaviť im zrkadlo, aby videli, svoju ošklivú tvár pred Bohom.

Ale tetno postoj voči Bohu u majetných alebo po majetkoch, tituloch, spoločenskom postavení, po poctách a vyznamenaniach dychtivých ľudí nikdy nevymrel. Farizeizmus nevymrel. Straší aj medzi kresťanmi, dokonca i medzi tými, ktorí prešli tvrdou skúškou viery počas komunizmu alebo nacizmu.

Ježiš v našom vedomí je, samozrejme, advokátom chudobných. Pre nich prišiel a vždy a všade bolo vidno, že ich uprednostňoval. I keď nikdy nepovedal, že je lepšie byť chudobným. Ba ani to netvrdil, že chudoba má byť cieľom nášho každodenného úsilia. Veď predsa nemôže byť zlé to, keď sa niekomu dobre darí a ľudia si ho všímajú, najmä ak nestratí zo zreteľa, že Ježišovi a jeho oddanými nasledovníkom - išlo v prvom rade o spásu sveta. Teda opak toho, čo pozoroval a odsudzoval u vodcov Izraela.

Spomedzi tých, ktorí prišli splatiť svoju "podlžnosť Bohu a chrámu", zaujala Ježišovu pozornosť predovšetkým akási starena (Mk, 12, 41. Lk 21,1-4). Svojou živou a pokornou vierou upútala Jeho pozornosť. Okrem Neho si ju sotva niekto všimol. Ježiš zrejme vedel, že je to vdova. Také ženy predstavovali vtedy najúbohejšiu súčasť národa. Nemilované žili z "milosti" - stále na demarkačnej línii medzi životom a smrťou od hladu, smädu, horúčavy alebo zimy.

Len On, Ježiš, mohol vedieť, že táto vdova dala síce smiešne málo - dva peniažteky - ale že to dala z nezištnej lásky. Pri páde do pokladnice ich iste nebolo ani počuť. Pred Bohom dala najviac, lebo sa z lásky k Nemu zriekla toho posledného. A nik okrem Ježiša to nemohol vedieť.

Ak nešlo o psychicky narušenú ženu - a nešlo! -, tak sa naozaj právom každý pýta, prečo to urobila. Zjavne nemala strach pred budúcnosťou. Práve ona, príslušníčka klasických anavim-chudobných. Veď predsa ako vdova patrila do najopustenejšej, najnešťastnejšej vrstvy obyvateľstva - bez akéhokoľvek dôchodku. Bieda, hlad, horúčavy, respektíve zima boli u nej každodennými "hosťami".

Kto pozorne číta evanjelium, vie, s akou ústou a láskou sa Ježiš správa k týmto "maličkým". Dokonca im dáva prednosť pred inými. Svet si ich nevšímal, ale pred Bohom mali títo popredné miesta.

Iba Ježiš mohol vedieť, že s tými dvoma peniažtekmi dala Bohu všetko, čo mala - a zo srdca. Reakcia Ježiša je dôkazom toho, že dávajúce ruky sú vždy aj prijímajúce a že milujúce srdcia sú vždy aj milované. Ľudia, ktorí nehľadia na svoj prospech, zriedka zažijú pozornosť iných. O to viac však zažijú pozornosť Božiu - ak majú čistý úmysel. Bez príkladov takýchto ľudí by svet mrzol v ľadovej noci sebeckosti.

Ježiš pozoroval túto starenu. Iba On však mohol poznať motiváciu jej daru a veľkodušnosť jej srdca. Okrem toho z vlastnej skúsenosti poznal, čo je to bieda. Veď strávil tridsať rokov ako tesár v malej dedinke, kde tej tesárskej práce bolo biedne málo a tým aj zárobkov. Ak chceli žiť, museli sa uskromniť. A robili to.

Tri roky verejného účinkovania však boli ešte ťažšie!! Raz ich - podľa Matúša (8,12) - takto charakterizoval: "Líšky majú svoje skrýše a vtáctvo nebeské hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by hlavu sklonil." A dodajme: "nemá, čo dať do úst". Lebo pre seba zázraky nerobil. Preto sa vždy mohol hodiť do náručia Otca ako vo všetkom poslušný syn. Tento nesmierne dôverný vzťah k Bohu mu bol takou všestrannou oporou, takže sa mohol naplno venovať tým, ktorí ho obkolesovali. Na ňom bolo najjasnejšie vidno, že o toho, kto sa úplne oddá Bohu, prevezme starostlivosť Boh sám.

Ježišov vzťah k chudobným bol pre apoštolov účinným príkladom, ako zmeniť svoj postoj k peniazom a vôbec majetku. On sa v ich predstave stále viac javil ako advokát chudobných. Voči farizejom a zákonníkom bol pre ich mamonárstvo veľmi prísny. Často sa modlili v chráme a zachovávali sobotňajší odpočinok. Na uliciach sa odlišovali od iných odevom, pyšným postojom a opovrhovaním chudobnými, chorými - v presvedčení, že nezaslúžia, aby si ich Boh alebo ľudia všímali.

Tá vdova, o ktorej bola reč, nečakala, že si ju niekto všimne alebo pochváli. A za čo? Za tie haliere? Za jej veľkodušnosťou sa neskrýva nijaká vypočítavosť ani prosba. Nemyslela na seba, ale iba na Boha. A veľmi pravdepodobne jej ani na um neprišlo, že robí niečo mimoriadne - hoci dala Bohu posledné, čo mala.

Nikto nevedel lepšie oceniť toto jej gesto ako Ježiš sám. Videl, ako ju premohla túžba dať Bohu aj to posledné. Správala sa ako dieťa, ktoré chce urobiť mame či ockovi radosť. Nezáležalo jej na ničom, okrem toho dať v tých peniažtekoch seba. A bola to práve táto veľkodušnosť, ktorá jej zaslúžila Ježišovu lásku. Dala Bohu viac ako všetci dokopy. Oni videli iba povrch vecí. Ona vie dať Bohu čosi viac ako peniaze - seba samú. Takto získala vnútornú slobodu od peňazí, starostí a úsudku iných. To ju urobilo bohatšou ako tých, čo hádzali do pokladnice zlaté mince - zo svojho prebytku.