V enigmatických osobnostiach Gašpara, Melichera a Baltazára, ktoré ľudová tradícia od nepamäti volá kráľmi, spoznávame sami seba. Ich rozhodnutie vydať sa za akýmsi novonarodeným kráľom, ktorého príchod vraj v dávnej minulosti predpovedali proroci, istotne vyvolalo v ich známych, priateľoch a príbuzných nemalý údiv. Ktovie, azda ich všetci pokladali za rojkov, poverčivých ľudí a za každú cenu im chceli vyťať z hlavy rozhodnutie vydať sa na nebezpečnú cestu za neistým cieľom. Ale králi a či mágovia dali viac na vnútorný hlas - hviezdu - ako na reči svojho okolia.

Nikdy v dejinách nebol kresťan a vôbec náboženský človek tak tvrdo konfrontovaný s týmito otázkami ako dnes. Prišlo a prichádza k hlbokému diferencovaniu všetkých aspektov ľudského života - vedy a mravnosti, techniky a svetonázoru, kultúry a metafyziky. Celé úseky ľudskej tvorby sa snažia o autonómiu od náboženstva, od teológie. Modely ľudského správania posvätené stáročnou tradíciou a povyšované na nedotknuteľné zákony stratili - na spoločenskej úrovni - svoju platnosť. Ale dajako sa treba správať, lebo treba žiť. A tu je každý jednotlivý človek odkázaný takmer sám na seba. Iba v spoločenstve veriacich nachádza akú-takú oporu. Duch individualizmu však, ktorý dosahuje v našej k socializácii sa kloniacej spoločnosti najvyššiu intenzitu, ženie človeka i z tohto spoločenstva do súkromia, k hodnoteniu iba toho, čo vyhovuje jemu, len jemu, vraj autonómnemu jednotlivcovi.

Ak sa k tomu všetkému pridá ešte spoločenský tlak alebo i diskriminácia, prípadne až otvorené prenasledovanie, tak si možno dosť ľahko predstaviť, akými nástojčivými sa stanú otázky: Kto má pravdu? Kto klame sám seba? Kto sa oddáva ilúziám – my alebo oni?

Žijeme časy prechodu z jednej kultúrnej epochy do druhej. Dnes skutočne odbíja hodina pravdy, kedy si všetky nevyjasnené myšlienky a nedomyslené postoje vyžadujú rýchle a definitívne riešenie. Sme v situácii mudrcov z východu. Aj my stojíme pred problémom: ísť alebo neísť. Vezmeme na seba riziko vraj neistej cesty, alebo ostaneme v mäkkom pohodlí? Mudrci sa rozhodli pre to, čo sa ľuďom ich okolia zdalo najmenej pravdepodobné: Odišli, vzali na seba útrapy cesty - a našli Spasiteľa.

Je pravda, bolo by treba túto stať z exegetického hľadiska dôkladne predebatovať. Ale to necháme biblistom. Podľa nich jestvujú závažné dôvody, aby sa i naďalej trvalo na historickosti jadra tejto udalosti. Prirodzene, že nechýbajú ani dôvody pokladať túto stať za určitý v našej kultúre nie viac bežný literárny prostriedok hebrejského argumentovania, že v Kristovi sa splnili všetky proroctvá a že Boh volá všetky národy k spáse skrze Krista - čo ťažko chápali najmä zo židovstva pochádzajúci kresťania. Evanjelista tým súčasne vyslovil aj výčitku predstaviteľom židovského národa, že mali presné informácie o mieste, okolnostiach, ba aj o čase príchodu Mesiáša, ale neurobili ani krok, aby si celú vec dôkladne overili.

Či už ide o historickú udalosť a či o podobenstvo, uvedená evanjeliová stať je a bude pre nás príležitosťou k vážnej úvahe. Lebo každý človek nájde v nej akoby normu správania: veriaci, ktorí - ako kedysi mudrci - postavia všetko na jednu kartu; ľahostajní sa spoznávajú v pohodlných Betlehemčanoch a Jeruzalemčanoch, skeptici v priateľoch mudrcov, prenasledovatelia v Herodesovi. O týchto posledných treba povedať, že si o Novonarodenom urobili tragicky mylnú mienku. Vidia v ňom nepriateľa svojej politickej moci, nebezpečenstvo pre svoj vládny systém.

Nám dnes nepôjde o to, aby sme typizovali toho alebo oného, ale aby sme sa opýtali sami seba, prečo sme ešte neprenikli k jadru tej pravdy, ku ktorej sa hlásime , prečo ostávame na polceste a nepokračujeme ako mudrci v hľadaní Boha. Oni kráčali vedení vonkajším znakom, my zasa kráčame vedení vnútorným hlasom. Oni kráčali, aby ho našli v krajine Jakubových potomkov, my zasa, aby sme ho našli v Eucharistii, v Biblii, v núdznych blížnych. Oni kráčali nohami, my srdcom.

Hovorím srdcom, nielen rozumom. Štúdiom a vedeckou diskusiou sa dá vyjasniť tá alebo oná pochybnosť, ale k Bohu sa prenikne len srdcom, teda, keď sa do toho zaangažuje celá naša osobnosť v plnom sústredení. Dosvedčuje to i najväčší filozof kresťanských dejín Tomáš Akvinský, ktorý vraj raz ukázal na kríž so slovami: Toto je kniha, z ktorej som sa - modlitbou - o Bohu najviac dozvedel. Všetko ostatné sa dá prirovnať k slame. Tomáš by istotne nebol splnil svoju prozreteľnú úlohu v Cirkvi, keby nebol na vedeckom poli vykonal to, čo Boh od neho žiadal. Ale aj on mal skúsiť, že k hlbokému objavu Boha sa príde iba na úrovni srdca - modlitbou.

Boh je bytosťou nedostupnou. Je pravda, že človek môže rozumom spoznať ten alebo onen nepochybný dôvod jeho jestvovania alebo dajako vytušiť ten alebo onen spôsob jeho existencie, ale aby mohol z toho "Boha filozofov" žiť a vybudovať si k nemu pevný a záväzný systém vzťahov - náboženstvo - na to treba čosi viac, zjavenie. Boh je bytosťou zjavujúcou sa. Človek mu však na to musí dať príležitosť, musí sa otvoriť, započúvať sa do ticha, do ktorého sa halí, sústreďovať sa na znaky, ktoré dáva. Slovom, vyhľadávať Božiu prítomnosť, zotrvávať v aktívnom vyčkávaní, byť ochotný počúvať ho. Treba sa vydať na ďalekú a namáhavú cestu do nášho vnútra a - pozor! - vziať si na to čas. Je isté, že Boh môže v duši človeka urobiť v jednom jedinom okamihu neslýchané prevraty (Claudel, Frossard a toľkí iní), ale to sú výnimky. On rešpektuje ľudský spôsob činnosti.

Podčiarknime oné dve podmienky - ticho a čas. Len sa rozpamätajme na - azda nočné - chvíle modlitby, do ktorej sme sa púšťali možno s nechuťou a po dvoch-troch minútach by sme boli najradšej všetko nechali. A keď sme po polhodinke alebo hodinke modlitby vstali, čosi sa v nás pohlo, zosunulo a odoberali sme sa na odpočinok iní. Priam živelne sme pocítili, ako sme sa vnútorne obnovili. Azda to na druhý deň pocítili aj iní a videli na nás zmenu, iný postoj k našim denným starostiam a iný vzťah k práci, k ľuďom, aj k tým, ktorí nemajú ľahký charakter. A my sami sme mali dakedy dojem, ako keby sa nám bolo všetko lepšie darilo. Ale najdôležitejšie je, že každý skutočne vytrvalo sa modliaci má zavše dojem, ako keby Boh pri týchto tichých stretnutiach poodhalil nepreniknuteľný závoj svojej dobroty, aby mu dovolil zachytiť niečo zo svojho nevysloviteľného tajomstva. Všetci, ktorí to skúsili, dosvedčia pravdivosť týchto slov.

Veru, Boh je Bohom zjavujúcim sa, je bytosťou, ktorú človek hlboko precíti, iba ak sa mu zjaví. Ide o hlbokú vnútornú udalosť, ktorá sa nedá opísať ľudskými slovami. Omilostený však má neotrasiteľné presvedčenie, že sa mu niekto zjavuje, vyjavuje, daruje, dáva spoznať, a že tento zjavujúci sa je bytosť, ktorú v našej ľudskej reči nazývame Bohom. Nikto si to nemôže zaslúžiť; jediná vec, ktorú človek môže častejšie urobiť, je to, čo urobili mudrci: vydať sa na cestu do tichých priestorov svojho vnútra, obetujúc tú alebo onú nie celkom potrebnú záľubu, činnosť a čas.