Anton Hlinka

Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré slúžili na očisťovanie, ako bolo zvykom u Židov, každá na dve až tri miery. Ježiš im povedal: "Naplňte nádoby vodou!" A naplnili ich až po okraj. Potom im povedal: "Teraz načrite a zaneste starejšiemu!" A oni zaniesli. Keď starejší ochutnal vodu premenenú na víno - on nevedel, skade je, ale obsluhujúci, čo načierali vodu, to vedeli -, zavolal si ženícha a vravel mu: "Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až potom, keď si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz."

(Jn 2, 1-10)

Pred niekoľkými rokmi som sa rozprával s istým mužom, ktorý s pohnutím spomínal na najotrasnejšiu udalosť svojho života. Raz zmeškal lietadlo. Prišiel iba niekoľko minút po jeho odlete do Európy. Lietadlo tam však nikdy nepristálo a o cestujúcich sa viac nepočulo. Keď sa to dozvedel, jeho sklamanie ustúpilo veľkému prejavu vďačnosti, ale súčasne aj otázke: Prečo práve ja a prečo práve oni? Spolu s ním sa takto a podobne spytovali všetci, ktorí sa o katastrofe dozvedeli.

Aj predtým aj potom padali lietadlá, rúcali sa mosty, zrážali sa vlaky, potápali sa lode, zemetrasenia pochovávali tisíce ľudí, choroby a epidémie skosili milióny ľudských životov. Počet telesne postihnutých ustavične stúpa a v každom meste sú ústavy pre nevyliečiteľne chorých. A čo povedať o depresiách, osamelosti, množiacich sa psychických úchylkách a napokon o celosvetovom ohrození zbraňami, ktoré môžu naraz vyhasiť všetok život na zemi?

To sú otázky, ktoré si kladie každý súdny človek, a to i vtedy, keď dobre vie, že jestvujú aj svetlé stránky v živote, ba dokonca že to, čo je v ňom dobré a príjemné, často prevažuje nad tým, čo je zlé a trápne, že zmysel prevažuje nad nezmyslom, radosť nad žalosťou atď. Kým však bude jestvovať čo aké malé zlo a jeho prototyp - smrť - bude si človek vždy klásť otázku "Prečo?".

Najhoršie je, že sú to dnes práve mladí ľudia, ktorí so skepticizmom a s nedôverou pozerajú do budúcnosti. "Skeptická generácia!" Preto toľkí neuzatvárajú manželstvo a nechcú vziať na seba zodpovednosť splodiť deti do tohto sveta.

Voľakedy to boli starší ľudia, ktorí, ranení neúspechom, zlomení porážkou, stáli zoči-voči budúcnosti plní nedôvery, ba i odmietania. Dnes sú to mladí. V ich očiach možno čítať odboj, vzburu, ba i rezignáciu - podľa toho, či sa nazdávajú, že môžu odvrátiť hroziace nebezpečenstvo, alebo nie. Aj v ich živote sa rúcajú mosty. V ich vlastnom vnútri. Jedni sa bezmocne prizerajú, druhí sa búria a podaktorí pochybovačne krútia hlavou, či sa náhodou Bohu svet nevyšmykol z rúk. Žeby Boh skutočne v kritickom okamihu zasiahol - podobne ako v Káne, aby zachránil mladoženícha od hanby a všetkých od zlej nálady? Je aj v našom živote uprostred zápasov a ťažkostí každého druhu prítomný Boh, inkognito ako v Káne, hej, ale predsa len prítomný a navyše ochotný pomôcť? Má vždy tromf v rukách, aby zabránil blamáži a nešťastiu?

Kto na tieto otázky odpovie záporne - lebo Boh pre neho buď nejestvuje, alebo ho neberie vážne - ten má všetky dôvody na pesimizmus a rezignáciu. Lebo kto stratil absolútne dobro, absolútnu pravdu, absolútny zmysel, teda absolútnu mieru, nech sa nečuduje, že nemôže vo svete, vo vesmíre, ba ani v sebe objaviť zmysel, pravdu, dobro a vôbec nič pozitívne a optimistické. Nikdy nenájde riešenie svojho životného problému, ba ani problému sveta a bytia vôbec. Ozrejmime to na príklade.

Podobne je to aj s Bohom. Nik nezostaví svet do jeho krásnej jednoty - zmysel gréckeho slova kozmos - ak nevezme do ohľadu toho, ktorý je za ním, pod ním, nad ním - podobne ako postava na druhej strane mapy. Ale len podobne. Nik nepozliepa svet, ktorý sa rozletel na kusy, kde údajne jedno k druhému nepasuje. To sa podarí len veriacim. Len oni vedia, čo si počať so svetom a so svojím osudom; lebo aj keď nie do všetkých podrobností, predsa len v hlavných rysoch tušia Toho, ktorý stojí za svetom. Ani oni nevidia tú druhú stranu, celkový Boží plán a Božiu osobnosť, ktorá ho vytvorila, ale zjavenie im dáva kľúč aj od tých naoko najabsurdnejších, ľudskému rozumu a srdcu najneprijateľnejších ziel tohto sveta. Preto má veriaci človek k životu na svete a vôbec k životu iný postoj ako neveriaci.

Tento postoj možno azda najprimeranejšie vyjadriť slovom dôvera - dôvera v Boha, a tým dôvera v poriadok v bytí, v plán pôvodcu sveta a v život, so všetkým, čo prináša, dôvera aj vtedy, keď Boh nepremení biedu našej ľudskosti na víno radosti. A dôvera rodí nádej, ktorá nie je prázdnym utešovaním sa, lebo veriaci cíti v sebe Božieho Ducha, ktorý ho osvecuje, aby vedel rozuzliť klbko zmyslu a nezmyslu, radosti a zármutku, poriadku a chaosu, objavov nových možností, ale i katastrof, šťastia i nešťastia. Veriaci cíti, že si nič nenahovára, že sa neznásilňuje sebaklamom a balamútením, že nestavia vzdušné zámky, ale že je realistom. No v tom zmysle, ktorý neverec nevie pochopiť. Lebo nepozná a neuznáva za reálnu jednu z dimenzií ľudského života, tú najdôležitejšiu, večnú. Pritom sa honosí, že je múdry, že všetko pozná, že je prezieravý, skrátka, že vie, ako sa veci majú. A predsa je v podstate primitívnejší ako černoch z afrického pralesa, ktorý - na svoj spôsob síce, ale veľmi presne - spoznal chod tohto sveta.

Biely otec odpovedal náčelníkovi: "Už si zabudol, že blaženosť príde až potom? Až na druhom svete budete žať. Ten, kto dobrými skutkami sial radosť, bude žať radosť, kto bolesť, zožne bolesť. Videl si už, aby niekto v tom istom čase sial i žal? Keď sadíte sladké zemiaky, musíte ohýbať chrbty, ale nemôžete ich hneď jesť. Necháte ich v zemi a čakáte. Dovtedy vám asi bude v bruškách škŕkať od hladu. Príde však čas zberu a najete sa dosýta. Len blázon by chcel pri siatí aj žať. A tento život je časom sejby. Žať sa bude až po smrti. Vaše výčitky sú teda nerozumné."

Na to náčelník povedal: "Biely otec, vidím, že môj mozog je malý a moje ústa veľké. Máš pravdu. Čas sejby je ťažkým časom. Chápem aj to, prečo Boh nezaplašil krokodíly, keď sa prikrádali ku kravám." Je to podivuhodná lekcia a inšpiruje nás k tomuto uzáveru.

Mierou ľudskej činnosti je mravný zákon, nie sloboda, svojvôľa. Podrobenie sa zákonu plodí slobodu, kým svojvôľa vedie k nastoleniu krutovlády, kde sa uzákoní vrtoch silnejšieho.

A konečne, mierou spokojnosti je dôvera, pochádzajúca z viery a živená láskou. Jej opakom je zúfalstvo, a to aj tam, kde je hojnosť všetkých hmotných statkov a pôžitkov. Darmo je, človek potrebuje Boha: on je jeho pôvodcom a cieľom. Len v ňom všetko nadobúda zmysel, farbu a hodnotu, a to aj pre toho - ako to bolo v prípade Bonhoeffera - ktorý už vidí, ako mu stavajú šibenicu. Pred smrťou napísal: "Podivuhodne chránení dobrými silami, očakávame s potechou, čokoľvek sa môže prihodiť. Boh je s nami večer a ráno a istotne každý nový deň. (Von guten Mächten wunderbar geborgen, erwarten wir getrost, was kommen mag. Gott ist mit uns am Abend und am Morgen, und ganz gewiss an jedem neuen Tag").