Na veriaceho človeka pôsobí zdrvujúco pohľad na štatistiky európskych kresťanských krajín o viere vo večný život, prípadne vo všeobecné zmŕtvychvstanie. Táto viera mizne z roka na rok viac a viac a človek nevie, či tí, ktorí komentujú štatistiky, strácanie viery v zmŕtvychvstanie predstavujú ako fakt, alebo ako normu myslenia. Dokonca i mnohí, ktorí ešte o sebe hovoria, že sú kresťania, pokladajú posledný výdych za hranicu života. Smrťou sa vraj všetko končí. "Keď umriem, umriem celý. Dožil som, dodýchal, pochovajú ma, rozpadnem sa a je koniec na všetky veky."

Prečo ten narastajúci odpad od viery v zmŕtvychvstanie? Príčin je istotne viac, ale jednou z nich je nepochybne i neschopnosť predstaviť si návrat do života. Odtiaľ strata nádeje, ba i záujmu o zmŕtvychvstanie. Zaujímavé je však pozorovať narastanie viery v prevteľovanie duší a či reinkarnáciu, hoci je to pre zdravo rozmýšľajúceho človeka čosi absurdné. Ale je to moderné a exotické. S človekom je to už raz tak. Tak to bolo a tak to i ostane. Ale ani sami Ježišovi učeníci neboli schopní uveriť v zmŕtvychvstanie svojho popraveného Majstra, lebo si také niečo jednoducho nevedeli predstaviť. Presvedčili sa o ňom až vtedy, keď sa im po neslýchanej tragédii začala znova vracať triezva rozvaha a rozpamätali sa, ako Boh počas života ich Majstra ukázal, že je schopný i toho najnepredstaviteľnejšieho a najnepravdepodobnejšieho.

Z "toho istého dôvodu nemali strážcovia Ježišovho hrobu nijaké ťažkosti rozširovať "vysvetlenie" členov židovskej veľrady, že apoštoli Ježišovo telo ukradli, kým oni spali. Zdalo sa im to jedine správnym zdôvodnením faktu, prečo ten, ktorého v piatok večer položili do hrobu, v nedeľu ráno tam už neležal. Keby boli bývali čo len trocha bystrejší, boli by sa aspoň začudovali, že ich nepotrestali za nedbalosť, naopak, že im dali peniaze, aby o nej všade rozprávali. Pre týchto primitívov bolo však dôležité iba to, že občania Jeruzalema s celou Palestínou a židmi roztrúsenými po celom svete dali radšej prednosť svedectvu spiacich vojakov (sv. Augustín) ako apoštolov, lebo sa opovážili tvrdiť prineslýchané veci.

Ak sa to však vezme presne, nešlo tu iba o neslýchanosť správy o zmŕtvychvstaní a neschopnosť židov pochopiť, prípadne predstaviť "si oživenie popraveného človeka, ktorého smrť bola oficiálne potvrdená, ale aj o "nedostatok dôkazov zmŕtvychvstania samého. Odvalený kameň, porušená pečať, prázdny hrob, pohodené plachty a zložená šatka nie sú dôkazmi, ale iba znakmi. Nič nie je v nich pádne, nič takpovediac nenúti človeka uzatvárať, že Ježiš skutočne vstal z mŕtvych. V tomto zmysle ich mohli chápať iba tí, ktorí poznali Ježišovu predpoveď. A tí po opadnutí prívalu bolesti zo straty Ježiša pomaly pripúšťali možnosť jeho zmŕtvychvstania, aj a najmä preto, lebo verili jeho slovám a navyše sa s ním po pohnutom veľkonočnom ráne stretli a uverili, že vstal, skutočne vstal. Uverili zoči-voči živému Majstrovi.

Pripustili možnosť!" povedali sme. Lebo aj stretnutie s Ježišom ako so zmŕtvychvstalým predpokladá ochotu uveriť. Stačí si prečítať napr. epizódku o emauzských učeníkoch. Ostatným je Zmŕtvychvstalý nedostupný, skrytý. To najdôležitejšie v kresťanstve nie je teda predmetom číreho rozumového bádania a či poznávania alebo bezprostrednej skúsenosti. Podmienkou stretnutia s Ježišom bola a je iba ochota uveriť, uveriť tomu, ktorého stretli plného človeku nepochopiteľného života a - v našom prípade - uveriť tým, ktorí o ňom vydali svedectvo.

No nech by bol Zmŕtvychvstalý akokoľvek nedostupný a nedokázateľný, predsa ho nik nemôže odsunúť do ríše tieňov a číreho zdania. Dôsledky zmŕtvychvstania bolo cítiť hneď - napr. v premene apoštolov a v ich bezpodmienečnej vernosti Ježišovi až po mučenícku smrť. Peter nikdy viac nezaprel svojho Majstra a po desaťročiach ohlasovania jeho posolstva spásy zomrel ako on na kríži. To zemetrasenie, ktoré podľa evanjelia sprevádzalo zmŕtvychvstanie, pretrváva až doteraz a pociťujú ho všetci, či sú veriaci, alebo nie - lebo kresťanstvo pretvorilo svet.

Ale ani to nie je dôkaz, iba znak! Preto sú apologéti neviery na prvý pohľad vo výhode, a to tým viac, že správy evanjelistov sa na mnohých miestach navzájom citeľne líšia. Ale len na prvý pohľad. Pre tých, ktorí vychádzajú z predpokladu, že nič nie je možné, čo sa nesmie pripustiť, sú to neprekonateľné protiklady. Samozrejme, týmto apologétom uniká to podstatné, že sa totiž všetci štyria evanjelisti zhodujú v jednom, a to vtom základnom bode: umučený, zabitý Ježiš z Nazaretu vstal k večnému, definitívnemu životu a toto zmŕtvychvstanie vlastne vrhá svetlo na celý predchádzajúci Ježišov život.

Keď srdce apoštolov opanovala viera - a tá sa v nich udomácnila až zoslaním svetla a ohňa Ducha Svätého - všetko sa im objavilo v novom svetle, nadobudlo iný, dovtedy netušený zmysel. S úžasom zistili, prečo to zvestovanie, to narodenie v Betleheme, navyše v maštali, prečo všetky tie jednotlivé "zastávky Ježišovej životnej púte. Zmŕtvychvstanie sa stalo kľúčom k pochopeniu tajomstva jeho osoby a východiskovým bodom ohlasovania jeho posolstva spásy. Bez neho by sa bola o Ježišovi z Nazaretu sotva zachovala čo i zmienka v židovskej náboženskej tradícii. A my po skoro dvoch tisícročiach by sme o jeho živote, mene, skutkoch a učení sotva boli niečo počuli. Bez zmŕtvychvstania by neboli vznikli evanjeliá a tým, ktorí ho prišli hľadať k hrobu, ženám i učeníkom, by postavy v bielom neboli povedali, čo hľadáte živého medzi mŕtvymi, ale naopak.

Je tu však ešte aj iná analógia, a treba si ju uvedomiť. Ako Ježišovo zmŕtvychvstanie dalo zmysel celému jeho predchádzajúcemu životu, ba i Starému zákonu, tak je to i v živote jeho nasledovníkov. Zmŕtvychvstanie neodsúva ich záujmy kamsi do neurčitosti nekonečna a v ničom neznehodnocuje pozemský život. Naopak, zvyšuje jeho predtým netušený význam do takej miery, že všetko, čo človek robí, sa objavuje v novom svetle a nadobúda nepominuteľnú hodnotu. Asi v tom zmysle, ako keď človek pod vedením skúseného vodcu dosiahne cieľ. Aj on vtedy povie: Teraz už viem" My ten cieľ už poznáme, preto máme iný pojem o jednotlivých zastávkach nášho života a života vôbec. Zmŕtvychvstaním dostáva teda i náš život celkom iný zmysel a význam. Veriacemu vkladá do ruky kľúč od riešenia najpálčivejších problémov svojej a celej ľudskej existencie. Zmŕtvychvstanie je koordinačným bodom existenciálnych súradníc, bez neho sa v živote nič nedá presne určiť. Všetko sa do neho koncentricky zbieha. Vo vzťahu k nemu všetko súvisí so všetkým. Myšlienky, city, túžby, skutky, udalosti a osudy v živote človeka a národov nadobúdajú netušené súvislosti a nepredstaviteľný zmysel. Príslovečná pominuteľnosť okamihu, každého i nepatrného skutku alebo citu stráca svoj pominuteľný charakter. A človek zbadá, že sa v živote nič nestráca a že všetko, i denné banality majú svoju váhu. Veľkým alebo malým sa to alebo ono objaví až vo výťahu k " "Zmŕtvychvstalému. Viera v neho uchováva všetko, vtláča všetkému, čo jestvuje, charakter neopakovateľnosti a súčasne otvára nové perspektívy, ktoré prerastajú predstavy obmedzenej osobnosti. Ešte i bolesť a smrť strácajú svoju absurdnosť. Na Zmŕtvychvstalom veriaci totiž vidí, že zmyslom noci je ráno, deň.

Človek tak dospieva k slobode ducha, ktorá okrídli rozum, zmnohonásobí vnútorný dynamizmus, zbaví strachu a úzkosti a uschopní k skutkom, ku ktorým sa iní nikdy neodvážia. Život v blízkosti integrálnych veriacich sa stal a stáva prijateľnejším a svet ľudskejším. Všetci, dokonca i neveriaci akosi vycítia, že tu Niekto umožňuje i slabým a obmedzeným ľuďom žiť v neotrasiteľnej nádeji, že spása je na dosah ruky a že túžba po plnosti života nie je prázdnou ilúziou.

Viera v zmŕtvychvstanie prináša takto dôveru v existenciu, v dobro vo svete a v užitočnosť námah o jeho spásu. Na dôvere možno postaviť celý život. Nie však na pochybnosti a skepse. Veriaci je optimista, alebo lepšie optimistický realista. Lebo vlastní vieru v Zmŕtvychvstalého, ktorá je nádejou nehynúceho života, nového začiatku, a to i vtedy, keď človek cíti, ako za ním zapadajú závory života. Zabitý Boh nemohol nevstať a nemôžu raz nepovstať i tí, ktorí sú jeho pokrvní príbuzní a tvoria s ním jedno telo, mystické telo, predĺženie jeho historickej ľudskej osobnosti.

Viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je akýmsi dodatkom, lež súhrnom viery v Boha a v jeho všetko udržujúcu a obnovujúcu moc života. V rozhodovaní sa pre vieru v zmŕtvychvstanie alebo proti nej ide vlastne o to, či si človek myslí, že dokáže žiť z možností vlastných a z tých, ktoré núka svet, alebo či sa odváži v živote i v smrti úplne spoľahnúť na Boha, žiť z neho a pre neho. Ide teda o základné rozhodnutie, o smer a zmysel bytia vôbec, o otázku, či chceme brať vážne Božie božstvo" (Viem, komu som uveril, str. 211).