V poviedke Vladimíra Soloviova Antikrist diabol inkarnovaný do osoby cisára, ktorý výbojmi a politikou zjednotil pod svoju nadvládu celý svet, pýta sa kresťanov: Povedzte, vy čudáci, opustení väčšinou vašich bratov a vodcov, čo vás ešte drží v tom vašom kresťanstve, čo vám je na ňom také drahé? Tu vstal starec Ján a pohnutým hlasom povedal: ”Veľký vládca! To najdrahšie, čo máme v kresťanstve, je Kristus sám. On sám je všetkým, On je tým, čo dáva... všetkým, čo od neho prichádza, lebo ako vieme, v ňom telesne prebýva plnosť Božstva.”

Túto skutočnosť si denne v radosti a žiali s vďačnosťou uvedomme. Na našom náboženstve je cenná na prvom mieste nie vznešená náuka, mravný systém, filozofia, umenie a kultúra kresťanstva, ale Ježiš Kristus, Bohočlovek v našom strede. Nikde nie je vzťah k Bohu spontánnejší a užší, intímnejší a bezprostrednejší ako v kresťanstve. Mojžiš napísal v knihe Deuteronomium o prvom vyvolenom národe: ”Veď ktorý veľký národ má bohov tak blízko, ako je nám blízko Pán, náš Boh, kedykoľvek ho vzývame” (4,7). V neporovnateľne väčšej miere to platí o kresťanoch.

Veru, náš svet sa bude pomaly podobať obrovskej hale bez okien a dverí. Po stenách sú obrazovky, magické oká, ďalekohľady, mikroskopy atď. Čo však človek v nich alebo cez ne vidí, pozoruje, je iba on sám, jeho svet, jeho dielo, jeho perspektívy. Všade sa zrkadlí iba tvár človeka. Začas je to iste zaujímavé, ale sú chvíle, keď ho to napĺňa nepokojom a frustráciou. Pocit, že je vydaný napospas človeku a len človeku, je nielen prameňom existenciálnej úzkosti, ale aj rebélie proti človeku, spoločnosti a jej inštitúciám.

Kafka tento stav názorne vykreslil v románe Proces.

Obžalovaný nemá ani tušenia, kto sa zaoberá jeho prípadom. Začne sa po ňom vypytovať. Nič sa však nedozvie, stretáva len pisárikov, zahrabaných za kopou spisov. Blúdi po chodbách justičného paláca a nie a nie sa niečo dozvedieť. Iba jednu vec po čase začuje: že ho odsúdili. Nevie kto, prečo, či je možné odvolať sa a u koho. Človek-lopta, kopaná neznámymi hráčmi podľa neznámych pravidiel. Preháňam? Rozprávajte sa už pomaly s postkomunistickou generáciou!

Cítite, že je to prípad každého človeka, ktorému rodičia a učitelia nesprostredkovali to najdôležitejšie v živote – osobný vzťah k Ježišovi a skrze neho k Bohu, jeho Otcovi? Kde rodičia nemali kedy, aby naučili deti Otče náš a Zdravas, Verím v Boha a Desatoro, pre televíziu nemali čas, aby si večer sadli k postieľke dieťaťa a dali mu to najdrahšie – Boha, Ježiša Krista rozprávaním biblických príbehov? Nečudo, že tieto deti robia dojem duchovných okyptencov a stávajú sa korisťou prvého zvodcu, s ktorým sa stretnú.

Zoči-voči takejto perspektíve mnohí pripustia, že veru to náboženstvo má svoj význam a že každý by dajaké mal mať. Dajaké? Hocijaké? Nové náboženské formy, predovšetkým z Ázie, sa objavujú ako exotické plody. Moderný človek, napr. i tu, taký nemilosrdne kritický, naraz stratí zmysel pre kritiku, správnu kritiku, a vydá sa napospas ”mystickému orientu”. Biskup Kamphausen v jednej kázni týchto svojich krajanov takto charakterizoval: ”Nič proti Ježišovi – ale iba on? Trochu budhizmu, trochu hinduizmu, trochu mohamedánskeho sufizmu, ezoteriky, astrológie... Pardon, nezabudnúť na reinkarnáciu, sťahovanie duší.” Ale je to správne? Zodpovedá to skutočnosti? Aj tu treba na prvé miesto dať pravdu. A čo je pravda? Na túto otázku odpovedá sv. Pavol v Liste Hebrejom: ”Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi...” (1, 1-2).

Čo to znamená? Že všetko, čo bolo predtým, všetky intuície omilostených ľudí, jednoduchých a učených, filozofov a jasnovidcov, prorokov a svätcov boli iba dočasné, predzvesť toho, ktorý bol sľúbený hneď na prahu ľudských dejín. On nie je jeden z prorokov, svätcov, jasnovidcov, jeden z toľkých. On je plnosť všetkého. ”On je odblesk Božej slávy a obraz jeho podstaty... Veď kedy (Boh) komu z anjelov (prorokovi, filozofovi...) povedal: ,Ty si môj syn...‘? Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli!‘ (Hebr 1, 3-6).

Preto treba pokladať za urážku Boha a jeho Syna, ak sa niekto na základe vlastného odhadu rozhodne urobiť zmes budhizmu, islamu, jogizmu, new age atď. a predloží ju ako náboženstvo, cestu človeka k Bohu. Takéto názory sú možné len tam, kde ľudia nemajú o Ježišovi biblický pojem, ale predstavu, akú im o ňom sprostredkoval dajaký obrázkový časopis. Pre nás, ktorí sme presvedčení, že v Ježišovi Kristovi Boh sám oslovil ľudské pokolenie, je logické, že by sa mali vydať na cestu – ako pastieri na betlehemských vŕškoch – aby sa presvedčili, či to bol naozaj Boh, čo prehovoril, či sa to On viditeľne zjavil v Bohočloveku Ježišovi Kristovi.

Kresťania sú ľudia, ktorí sa rozhodli v noci, keď na nebi svieti milión hviezd, ísť iba za jednou, za tou, ktorá ukazuje na Betlehem. Iní sa azda poberú za inými hviezdami a súhvezdiami, za náboženstvami, ktoré sú vraj syntézou intuícií všetkých národov o Bohu. Zo skúsenosti vieme, že náboženstvá, ktoré vytvorili ľudia, človeku síce vždy neublížia, nevedú však k spáse. To, čo dá kresťanstvo, blízkosť Boha k človeku skrze Bohočloveka, jeho solidarita s ľudskými bratmi, jeho príklad ideálnej ľudskosti, prostriedky milosti na jej aspoň čiastočné dosiahnutie, nemá obdoby v nijakom inom náboženstve. Preto nesmierne veľa stráca človek, spoločnosť a národ, keď opúšťa alebo stráca Krista a kresťanstvo.

Ježiš nemá nič spoločné so Soloviovovým Antikristom, kniežaťom tohto sveta. Neprišiel na svet ako princ a neskvel sa na tróne ako cisár. Jeho ľudský príbeh sa podobá životnému osudu väčšiny ľudí. Preto ak povie niečo o človeku, nehovorí abstraktne, ponad hlavy ľudí. Vie, ako sa človek cíti, keď mu zabuchnú dvere pred nosom. Vie, čo je to maštaľ, život s volom a oslom, a pozná i slamu, ktorú mlátia naše ústa. A pozná aj pánov tohto sveta. Pred Herodesom musel ujsť z vlasti a osud azylanta zakúsil na vlastnej koži. Začal tam, kde my a vzal na seba – z vlastného rozhodnutia – všetko, čo človeka na tejto zemi môže postihnúť – tak drobného, ako spoločensky angažovaného. Preto má sympatie všetkých ľudí, aj tých, ktorí ešte nespoznali jeho osobné tajomstvo.

Solidárnosť je však iba jeden aspekt. To je iba začiatok, akési captatio benevolentiae, preddavok. Po ňom príde celý ten nesmierny dar spásy – so všetkými jej blahodarnými účinkami pre večný, ale i časný život. Bolesť už smrteľník nemusí viac znášať so zaťatými zubami, má sa komu posťažovať, má niekoho, o koho sa môže oprieť. Úzkosť ho viac nemučí, lebo tu niekto je, čo mu môže položiť ruku na hlavu. Vinu už nemusí viac popierať, zakrývať a v sebe potláčať, lebo je tu niekto, kto ju môže anulovať, obrátiť jednoducho v nič. A kafkovský človek začne rozumieť svetu, spoznávať Toho, ktorý je zodpovedný za jeho prípad. Možno nepochopí všetko a vždy a rýchle, azda sa mu dakedy aj zazdá, že ho Boh opustil, vždy ho však pred zúfalstvom zachráni základná pravda kresťanského života: Boh tak miloval ľudí, že sa stal človekom – aby bol každému svojmu ľudskému bratovi a sestre blízo, na dosah ruky. A ku každému sa blíži tak, ako to práve potrebuje.

”On je naša láska, hovoria milujúci.

On je náš zrak, hovoria slepí.

On je náš chlieb, hovoria hladujúci.

On nás našiel, hovoria stratení.

Trpí s nami, hovoria prenasledovaní.

Ukazuje nám, že nič nevieme, hovoria múdri.

Je jeden z nás a my patríme k nemu, hovoria chudobní.

Soloviovov starec dal Antikristovi tú najsprávnejšiu odpoveď: To najväčšie, najvznešenejšie, čo máme, je Ježiš sám, celý Ježiš, v tele a Božstve, historický a mystický v Cirkvi a v každom človeku. Pripomínajme si to znova a znova, najmä pri pozdvihovaní a prijímaní, ale i cez deň - v srdci i nahlas. A pripomínajme si to, keď ideme domov a medzi ľudí, v šťastí i v nešťastí, v pohode a chorobe a nájdeme pokoj, ktorý svet nemôže dať, ale ani vziať.