Ten Neznámy uprostred nás

Anton Hlinka

Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok svedčiť o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba svedčiť o svetle. A hľa, aké bolo svedectvo Jána, keď Židia z Jeruzalema poslali za ním kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: "Kto si ty?" On bez vyhýbania vyznal a nič nezaprel: "Ja? Ja nie som Kristus!" "Čo teda, " pýtali sa ho, "si Eliáš?" Povedal: "Nie som." "Si prorok?" Odpovedal: "Nie." Vraveli mu teda: "Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo povieš o sebe?" Povedal: "Ja som hlas volajúceho na púšti. Pripravte cestu Pánovi, ako povedal prorok Izaiáš." Vyslaní boli aj spomedzi farizejov. A tí sa ho pýtali ďalej: "Prečo teda krstíš, keď nie si ani Kristus ani Eliáš ani prorok?" Ján im odpovedal: "Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi." To sa stalo v Betánii, na druhom brehu Jordána, kde Ján krstil.

(Jn 1, 6-8.19-28)

Ktosi prišiel na myšlienku poslať skupinu žiakov do ulíc s malým kazeťákom, aby sa opýtali dospelých, čo si myslia o Ježišovi Kristovi. Niekoľko odpovedí publikoval rakúsky mládežnícky časopis "JA" v poslednom čísle.

Muž: "Bol to istotne človek, ktorý videl trochu viac ako my" My pochádzame z dajakej hmoty, to znamená, že sme prišli z dajakej úrovne a pohybujeme sa po nej a po smrti sa začína iná rovina. Medzi nami je len malo takých, ktorí vidia nad to. A Ježiš bol jeden z tých málo, ktorí videli nad to. Tak to vidím ja." Ale žiak sa nedal a opýtal sa: "Veríte v Ježiša?" A muž odpovedal: "Samozrejme."

Žena: "Ježiš Kristus je pre mňa vrcholom viery. Tento sa však - a to je môj prípad - nemusí kryť s katolíckou Cirkvou. Ježiš je pre mňa stred."

Muž: "Na to neviem odpovedať hej. Už je to dávno, čo som chodil do školy."

Žena: "Znamená pre mňa veľmi veľa. Chodím pravidelne do kostola. A rada."

Muž: "Čo pre mňa znamená? Ak mám byť úprimný, nie veľa."

Žena: "Pre mňa znamená istotne veľa, ako i pre teba. Pre mňa sú to všetko vážne veci" Dalo by sa o tom veľa povedať."

Muž: "Čo pre mňa znamená? Ja som rímsky katolík. Verím v Boha."

Muž: "Ježiš Kristus znamená pre mňa v podstate veľmi veľa" Cirkev a Ježiš Kristus, nemyslím, že by to tvorilo jednotu, aká by mala byť."

Žena: "Ježiš je Boh. Modlíme sa k nemu a chodíme v nedeľu do kostola."

Muž: "Pre mňa do určitej miery znamená obsah života, resp. nádej na základe jeho výrokov. Osobne však pre mňa veľa neznamená."

Iný muž: "Ja som tu nestranný, a preto nemienim dať nijakú odpoveď."

Žena: "Som organistkou vo farnosti. Stačí to?"

Žena: "Myslím, že Ježiš Kristus bol človek, ale s mimoriadnymi vlastnosťami."

Žena: "Chceš počuť moju úprimnú mienku? Neznamená pre mňa veľa."

Policajt pri vypisovaní pokutového lístka: "Čo pre mňa znamená? Dosť. Stačí?" A dodal: "Keď budem mimo služby, trochu viac."

Ak mám byť úprimný, srdce sa mi zovrelo pri čítaní týchto odpovedí. Veru, Jánove slová platia aj o nás. Uprostred nás je niekto, ktorého nepoznáme. Koľkí z tých stámiliónov ľudí, ktorí prídu dnes a na Vianoce do kostola, ho skutočne poznajú? Koľkí bez rozmýšľania odpovedia: Ježiš Kristus je Boh, ktorý sa stal človekom, ktorý vzal na seba hriechy sveta, i moje, vyrovnal moje mravné účty vlastnou krvou a svojím zmŕtvychvstaním ukázal, že aj my raz vďaka Jemu vstaneme z mŕtvych, aby sme večne v Bohu žili? Iste, nemuseli by to povedať týmito slovami, ale zmysel by mal byť ten istý.

No nestačí mať iba presné vedomosti z katechizmu alebo vierouky či teológie. Poznanie je jedna vec a skutočný vzťah k Ježišovi druhá. Tu treba identifikáciu hlavy so srdcom. Na to mierila i otázka žiakov: "Čo pre vás znamená Ježiš Kristus?" Niektorí, ako sme videli, vylovili čosi z pamäti, ale ich srdce bolo od Ježiša ďaleko.

Myslíte, že to platí len o Rakúsku? Čo sa to deje s kresťanmi v kresťanskej Európe? Človeku sa pri tomto konštatovaní spontánne vyderie zo srdca modlitba: Pane Ježišu Kriste, nemaj nám to za zlé. Ostaň napriek všetkému medzi nami. Otvor nám oči, daj sa nám spoznať, zohrej nám srdce, vráť tejto spoločnosti svojho Ducha, lebo ináč sa premení na svorku vlkov.

Ale Jánove slová sa dajú chápať aj v inom zmysle. Upozorňujú naň najmä mystici, ktorí vidia všade, vo všetkých veciach a udalostiach, nech by boli alebo sa zdali byť akékoľvek profánne a všedné, Božie znaky alebo až stopy prítomného Boha. Tento druh mystiky je prepotrebný každému skutočnému kresťanovi. Ukážu nám to známe evanjeliové príbehy.

Raz, keď sa apoštoli plavili po Genezaretskom jazere, veľmi sa naľakali akejsi mátohy, ktorá sa k nim blížila po hladine (pozri Mt 14, 24 a nasl.). Utíšili sa, až keď Ježiš na nich zavolal: "Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!" Zaujímavé, žili s ním, a predsa neboli schopní spoznať ho, kým ich neoslovil. Ich správanie je dôkazom toho, aký ťarbavý je človek a aký krátkozraký, keď ide o Boha, ktorý sa k nemu blíži, ktorý chce milosrdne zasiahnuť do jeho života. "Ach, čo Boh!" - povie. Mátoha, zhoda okolností, náhoda! "A "keď zažije niečo príjemné, "povie: " Mal "som šťastie."

Apoštolom trvalo, kým sa naučili poznávať blížiaceho sa Boha. Najučenlivejší z nich bol Ján, učeník, ktorý mal hlboký láskyplný vzťah k Ježišovi. Prezrádza to príbeh, ktorý on sám opisuje (21, 1-13). Učeníci šli na rybolov, ale nechytili nič. "Keď sa rozodnilo, stál Ježiš na brehu; ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš." A nespoznali ho ani po hlase, keď sa ich pýtal, či majú "niečo na jedenie". Až keď navzdory všetkej nádeji - za bieleho dňa - chytili "množstvo rýb", povedal Ján - len Ján: "To je Pán." A my sa nevieme prenačudovať, ako mohli byť takí slepí. Až keď pozrieme na seba a uvedomíme si, že sme podobne ako oni ťarbaví a krátkozrakí, chápeme ich a ospravedlníme.

Len svätci majú mimoriadne vyvinutý zmysel pre Boha. Dakedy sa zdá, ako keby takmer inštinktívne čerpali z toho pokoj, odvahu, neohrozenosť, radosť, až veselosť, iniciatívnosť v dobrom ap. Z často potvrdenej skúsenosti vedia, aká úžasná vec je cítiť, že Boh je stále blízo, s nimi a v nich. Ale čo my, často povrchní vo viere, alebo tí skoro neveriaci, prípadne neverci, ktorí sa spontánne utvrdzujú v istote, že je všetko v poriadku, lebo sú zdraví, majú perspektívy do budúcnosti, pozitívnu bilanciu v podnikaní, úspech v umení, vede, politike atď?

Aj ich sa Boh usiluje osloviť. Volí na to rozličné formy a znaky. On sám vie, aké a prečo. Raz sú to ľudia alebo počasie, náhodné stretnutia s priateľmi alebo noviny, televízna správa alebo uponíženie, odmena alebo nehoda, nezaslúžená výčitka alebo pochvala, krivda alebo úspech, choroba alebo dobrácke gesto neznámeho. Všetko toto používa Boh na oslovenie človeka, aby ho vyburcoval zo spánku, ťarbavosti, letargie alebo aby mu otvoril oči pre skutočnú realitu, uši pre posolstvo spásy.

Zaujímavé, že človek akosi ľahšie usudzuje na zásah Boha z nepríjemných, bolestných a vôbec záporných udalostí. Odtiaľ i výraz "Božie navštívenie". Keď ide o šťastné momenty, úspechy alebo zárobky, tam je človek skôr egoistický, prípadne to všetko pripíše svojej šikovnosti, vytrvalosti a rozvahe. Koľko príkladov zo života alebo z literatúry by sme vedeli citovať.

Francúzsky románopisec René Bazin v istej súvislosti napísal: "Boh je pastier. Bolesť je pes. Niekedy sa ti zahryzne do tela, ale vždy len pre tvoje dobro" - jedno, či je to bolesť fyzická alebo psychická. Dag Hammarskjöld, generálny tajomník OSN v šesťdesiatych rokoch, raz na svoju osamotenosť takto reagoval: "Dostal si ma, Bože, do tejto samoty, aby som ti mohol ľahšie dať všetko, čo mám a čím som." Tento vynikajúci politik, ktorý svojou poctivosťou a čestnosťou stál mnohým intrigánom v ceste (a jeho smrť bola sotva nehodou), prekvapoval všetkých hlbokou vierou, ktorá mu stále väčšmi zostrovala zrak, aby v ľuďoch, udalostiach, životných okolnostiach každého druhu spoznával neviditeľného Boha.

Čo vlastne človeku ostrí duchovný zrak, aby vedel objaviť toho "nepoznaného" uprostred tisícich starostí každodenného života?

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že stačí cvičiť sa v Božej prítomnosti. Áno i nie. Je isté, že stále pripomínanie si prítomnosti Božej je nesmierne užitočná a dôležitá vec v kresťanskom živote a je nevyhnutnou podmienkou duchovného rastu a dozrievania človeka.

No ak to uvážime dôkladne, nestačí to, aby sme boli schopní poznávať Božie znaky, Boha, ktorý sa nám prihovára, a nestali sa pritom poverčivými ľuďmi, ktorí za každou nepatrnou vecou vidia čosi mimoriadne, Boží zámer, Božie volanie. Hej, Boh je tu, vždy tu a oslovuje človeka vo všetkých životných formách a situáciách a všetkými možnými spôsobmi, ale je nesmierne ťažké rozoznať znak od znaku, hlas od hlasu. Na to treba čosi viac ako strelná modlitba, ktorou si človek sprítomní Boha. Toho je schopný iba ten, kto s láskou číta a srdcom rozjíma knihy Božieho zjavenia, Sv. písmo. Takto stále hlbšie spoznáva, ako Boh zmýšľa, ako reaguje, ako sa správa, čo je jeho cieľ s človekom, aký je jeho štýl, o čo mu ide ap. Tam a len tam sa človek dozvie, aké znaky používa, ako ľudí skúša, čo všetko na nich dopúšťa, aby ich priviedol k sebe a pripravil na mimoriadne úlohy.

Písmo cibrí nadprirodzené zmysly a človek nadobúda skoro akýsi nadprirodzený inštinkt vycítiť v danej situácii zásah Boha. Familiárnosť s Božím zjavením ho vycvičí v rozoznávaní medzi "znakmi" a znakmi. Človek takto z daného príbehu, udalosti, nehody, úspechu, ponuky, choroby, nedorozumenia atď. atď. vyčíta to a len to, čo mu Boh chce povedať, a nevysvetľuje si ich pochabo alebo poverčivo. Čím hlbšie človek rozumom a srdcom prenikne knihy Božieho zjavenia, tým väčšie šance má spoznať vždy a všade toho stále prítomného neznámeho a, samozrejme, i to, čo v danej situácii od človeka chce.

Okrem toho je veľmi dôležité pozorne čítať spisy svätcov a ich životopisy (ak skutočne odrážajú ich život, a nie iba bohatú fantáziu spisovateľa), lebo svätci sú najautentickejšími svedkami Krista a živým evanjeliom. Božie zjavenie bolo súčasťou ich všedného dňa ako čosi samozrejmé. Kto prejde školou svätcov, ale nadovšetko školou zjaveného Božieho slova, objaví toho nepoznaného všade, kde a aký sa zjavuje, spozná pravý obsah znakov a správne chápe, čo mu Boh chcel dať spoznať. Človek takto vždy a v pravý čas dostáva smernice, aby myslel, hovoril a konal správne i vtedy, keď iní upadajú do zmätku, nepokoja, hnevu, zúrivosti a zlosti, alebo kde si počínajú sebavedome, hrdia sa svojou domnelou duchaplnosťou a bravúrou. A navyše bude neporovnateľne schopnejší vyznať sa v zamotaných problémoch, ktoré zavše prinesie niektorý okamih alebo niektoré životné obdobie.

Takých ľudí nič na dlhšie nezlomí, neoberie o dôveru v Boha - ani nehoda ani bankrot ani strata drahých ani nevernosť priateľov alebo príbuzných. Naopak, všetko, úspechy i neúspechy, šťastie i životné skúšky vnútorne zvládnu takým spôsobom, že to posilní ich vieru a spätosť s Bohom. Stávajú sa takto stále zrelší, skúsenejší, prezieravejší, pevnejší, pokojnejší, oddanejší, vďačnejší atď., lebo vedia, že Božia ruka ich vedie a vždy ich povedie. A tým, ktorí ich nechápu alebo nechcú pochopiť v ich počínaní alebo reči, v ich citoch a rozhodovaní, povedia s Jóbom: "Pán dal, Pán vzal, "nech je Pánovo meno zvelebené!" (Jób 1, 21). Nemám prijať z Božích rúk všetko, čo mi posiela? Nemám mu ďakovať i za to, čo je nepríjemné, ak som mu ďakoval za veci príjemné? Oni vedia, že Boh dopúšťa na človeka mnohoraké zlá, aby ho pozdvihol o stupienok vyššie, a že ho skúša, prv než mu zverí dôležité úlohy.

Akú dokonalosť môže dosiahnuť človek z oddanosti tomu, ktorý je stále tu ako prozreteľný Boh a brat, vynikajúcim spôsobom ukazuje legendárny príklad, pripisovaný slávnemu kazateľovi Taulerovi, žiakovi veľkého nemeckého mystika Eckarta. Stáročia sa opakúva z kazateľníc a vždy je aktuálny - ako Písmo, ktorého je ozvenou.

Istý učenec, rozprával Tauler, prosil Boha, aby mu ukázal cestu pravdy. Raz počul hlas: "Choď na schodište kostola a nájdeš tam človeka, ktorý ti ukáže cestu pravdy a radosti."

Išiel a našiel žobráka. Bol bosý a nohy mal pokryté ranami. Oblečený bol do starých handier. Učenec ho pozdravil:

- Daj, Bože, dobrý deň!

Žobrák odpovedal:

- Nepamätám sa, kedy som mal zlý deň.

- Nech ťa Boh urobí šťastným, - dodal učenec.

- Nikdy som nebol nešťastný, - odpovedal žobrák.

- Buď taký láskavý a hovor trochu jasnejšie. Neviem, čo si mám o tvojich odpovediach myslieť.

- Želali ste mi dobrý deň. Nuž odpovedal som vám, že som nikdy nemal zlý. Lebo keď mám hlad, chválim Boha. Keď mnou niekto opovrhne, opovrhnutia, chválim Boha. Keď sneží alebo padajú krúpy a je mi zima, chválim Boha. A tak nemám nikdy zlý deň. Čokoľvek sa mi prihodí, prijímam to z jeho rúk, ako i to, čím ma počastujú ľudia: priazňou alebo uponížením, dobrým slovom alebo tvrdým. Všetko pokladám za dar a prijímam to z ruky Božej. A tak som nikdy nebol nešťastný.

- A čo by si povedal, - nadhodil učenec, - keby ťa Boh hodil na dno priepasti?

- Keby si to želal, tak mocne by som sa k nemu privinul, že by sme museli ísť obaja. Dal by som prednosť peklu s ním ako nebu bez neho.

- Odkiaľ prichádzaš?

- Od Boha, - odvetil žobrák.

- Kde si ho našiel?

- Tam, kde som sa zriekol všetkého okrem Stvoriteľa.

- A kde prebýva Stvoriteľ? - pýtal sa učenec.

- V čistých srdciach a v ľuďoch dobrej vôle.

- A kto si ty?

- Som kráľ.

- A kde je tvoje kráľovstvo?

- V mojej duši.

Učenec - práve preto, že bol učenec - pochopil, že obdivuhodná vyrovnanosť žobráka nie je plodom ani stoickej apatie, ani odsúdeniahodného kvietizmu, ani dajakého orientálneho fatalizmu, ale zrelým ovocím dokonalej oddanosti do Božej vôle a že je preto bohatší ako králi a šťastnejší ako všetci ostatní ľudia.