Ktosi prišiel na myšlienku poslať skupinu žiakov do ulíc s malým kazeťákom, aby sa opýtali dospelých, čo si myslia o Ježišovi Kristovi. Niekoľko odpovedí publikoval rakúsky mládežnícky časopis "JA" v poslednom čísle.

Muž: "Bol to istotne človek, ktorý videl trochu viac ako my" My pochádzame z dajakej hmoty, to znamená, že sme prišli z dajakej úrovne a pohybujeme sa po nej a po smrti sa začína iná rovina. Medzi nami je len malo takých, ktorí vidia nad to. A Ježiš bol jeden z tých málo, ktorí videli nad to. Tak to vidím ja." Ale žiak sa nedal a opýtal sa: "Veríte v Ježiša?" A muž odpovedal: "Samozrejme."

Žena: "Ježiš Kristus je pre mňa vrcholom viery. Tento sa však - a to je môj prípad - nemusí kryť s katolíckou Cirkvou. Ježiš je pre mňa stred."

Muž: "Na to neviem odpovedať hej. Už je to dávno, čo som chodil do školy."

Žena: "Znamená pre mňa veľmi veľa. Chodím pravidelne do kostola. A rada."

Muž: "Čo pre mňa znamená? Ak mám byť úprimný, nie veľa."

Žena: "Pre mňa znamená istotne veľa, ako i pre teba. Pre mňa sú to všetko vážne veci" Dalo by sa o tom veľa povedať."

Muž: "Čo pre mňa znamená? Ja som rímsky katolík. Verím v Boha."

Muž: "Ježiš Kristus znamená pre mňa v podstate veľmi veľa" Cirkev a Ježiš Kristus, nemyslím, že by to tvorilo jednotu, aká by mala byť."

Žena: "Ježiš je Boh. Modlíme sa k nemu a chodíme v nedeľu do kostola."

Muž: "Pre mňa do určitej miery znamená obsah života, resp. nádej na základe jeho výrokov. Osobne však pre mňa veľa neznamená."

Iný muž: "Ja som tu nestranný, a preto nemienim dať nijakú odpoveď."

Žena: "Som organistkou vo farnosti. Stačí to?"

Žena: "Myslím, že Ježiš Kristus bol človek, ale s mimoriadnymi vlastnosťami."

Žena: "Chceš počuť moju úprimnú mienku? Neznamená pre mňa veľa."

Ak mám byť úprimný, srdce sa mi zovrelo pri čítaní týchto odpovedí. Veru, Jánove slová platia aj o nás. Uprostred nás je niekto, ktorého nepoznáme. Koľkí z tých stámiliónov ľudí, ktorí prídu dnes a na Vianoce do kostola, ho skutočne poznajú? Koľkí bez rozmýšľania odpovedia: Ježiš Kristus je Boh, ktorý sa stal človekom, ktorý vzal na seba hriechy sveta, i moje, vyrovnal moje mravné účty vlastnou krvou a svojím zmŕtvychvstaním ukázal, že aj my raz vďaka Jemu vstaneme z mŕtvych, aby sme večne v Bohu žili? Iste, nemuseli by to povedať týmito slovami, ale zmysel by mal byť ten istý.

No nestačí mať iba presné vedomosti z katechizmu alebo vierouky či teológie. Poznanie je jedna vec a skutočný vzťah k Ježišovi druhá. Tu treba identifikáciu hlavy so srdcom. Na to mierila i otázka žiakov: "Čo pre vás znamená Ježiš Kristus?" Niektorí, ako sme videli, vylovili čosi z pamäti, ale ich srdce bolo od Ježiša ďaleko.

Myslíte, že to platí len o Rakúsku? Čo sa to deje s kresťanmi v kresťanskej Európe? Človeku sa pri tomto konštatovaní spontánne vyderie zo srdca modlitba: Pane Ježišu Kriste, nemaj nám to za zlé. Ostaň napriek všetkému medzi nami. Otvor nám oči, daj sa nám spoznať, zohrej nám srdce, vráť tejto spoločnosti svojho Ducha, lebo ináč sa premení na svorku vlkov.

Ale Jánove slová sa dajú chápať aj v inom zmysle. Upozorňujú naň najmä mystici, ktorí vidia všade, vo všetkých veciach a udalostiach, nech by boli alebo sa zdali byť akékoľvek profánne a všedné, Božie znaky alebo až stopy prítomného Boha. Tento druh mystiky je prepotrebný každému skutočnému kresťanovi. Ukážu nám to známe evanjeliové príbehy.

Raz, keď sa apoštoli plavili po Genezaretskom jazere, veľmi sa naľakali akejsi mátohy, ktorá sa k nim blížila po hladine (pozri Mt 14, 24 a nasl.). Utíšili sa, až keď Ježiš na nich zavolal: "Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!" Zaujímavé, žili s ním, a predsa neboli schopní spoznať ho, kým ich neoslovil. Ich správanie je dôkazom toho, aký ťarbavý je človek a aký krátkozraký, keď ide o Boha, ktorý sa k nemu blíži, ktorý chce milosrdne zasiahnuť do jeho života. "Ach, čo Boh!" - povie. Mátoha, zhoda okolností, náhoda! "A "keď zažije niečo príjemné, "povie: " Mal "som šťastie."

Len svätci majú mimoriadne vyvinutý zmysel pre Boha. Dakedy sa zdá, ako keby takmer inštinktívne čerpali z toho pokoj, odvahu, neohrozenosť, radosť, až veselosť, iniciatívnosť v dobrom ap. Z často potvrdenej skúsenosti vedia, aká úžasná vec je cítiť, že Boh je stále blízo, s nimi a v nich. Ale čo my, často povrchní vo viere, alebo tí skoro neveriaci, prípadne neverci, ktorí sa spontánne utvrdzujú v istote, že je všetko v poriadku, lebo sú zdraví, majú perspektívy do budúcnosti, pozitívnu bilanciu v podnikaní, úspech v umení, vede, politike atď?

Aj ich sa Boh usiluje osloviť. Volí na to rozličné formy a znaky. On sám vie, aké a prečo. Raz sú to ľudia alebo počasie, náhodné stretnutia s priateľmi alebo noviny, televízna správa alebo uponíženie, odmena alebo nehoda, nezaslúžená výčitka alebo pochvala, krivda alebo úspech, choroba alebo dobrácke gesto neznámeho. Všetko toto používa Boh na oslovenie človeka, aby ho vyburcoval zo spánku, ťarbavosti, letargie alebo aby mu otvoril oči pre skutočnú realitu, uši pre posolstvo spásy.

Zaujímavé, že človek akosi ľahšie usudzuje na zásah Boha z nepríjemných, bolestných a vôbec záporných udalostí. Odtiaľ i výraz "Božie navštívenie". Keď ide o šťastné momenty, úspechy alebo zárobky, tam je človek skôr egoistický, prípadne to všetko pripíše svojej šikovnosti, vytrvalosti a rozvahe. Koľko príkladov zo života alebo z literatúry by sme vedeli citovať.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že stačí cvičiť sa v Božej prítomnosti. Áno i nie. Je isté, že stále pripomínanie si prítomnosti Božej je nesmierne užitočná a dôležitá vec v kresťanskom živote a je nevyhnutnou podmienkou duchovného rastu a dozrievania človeka.

- Daj, Bože, dobrý deň!

Žobrák odpovedal:

- Nepamätám sa, kedy som mal zlý deň.

- Nikdy som nebol nešťastný, - odpovedal žobrák.

- Buď taký láskavý a hovor trochu jasnejšie. Neviem, čo si mám o tvojich odpovediach myslieť.

- Želali ste mi dobrý deň. Nuž odpovedal som vám, že som nikdy nemal zlý. Lebo keď mám hlad, chválim Boha. Keď mnou niekto opovrhne, opovrhnutia, chválim Boha. Keď sneží alebo padajú krúpy a je mi zima, chválim Boha. A tak nemám nikdy zlý deň. Čokoľvek sa mi prihodí, prijímam to z jeho rúk, ako i to, čím ma počastujú ľudia: priazňou alebo uponížením, dobrým slovom alebo tvrdým. Všetko pokladám za dar a prijímam to z ruky Božej. A tak som nikdy nebol nešťastný.

- A čo by si povedal, - nadhodil učenec, - keby ťa Boh hodil na dno priepasti?

- Keby si to želal, tak mocne by som sa k nemu privinul, že by sme museli ísť obaja. Dal by som prednosť peklu s ním ako nebu bez neho.

- Od Boha, - odvetil žobrák.

- Tam, kde som sa zriekol všetkého okrem Stvoriteľa.

- A kde prebýva Stvoriteľ? - pýtal sa učenec.

- Som kráľ.

- A kde je tvoje kráľovstvo?

Učenec - práve preto, že bol učenec - pochopil, že obdivuhodná vyrovnanosť žobráka nie je plodom ani stoickej apatie, ani odsúdeniahodného kvietizmu, ani dajakého orientálneho fatalizmu, ale zrelým ovocím dokonalej oddanosti do Božej vôle a že je preto bohatší ako králi a šťastnejší ako všetci ostatní ľudia.