Od ničoho nebol ušetrený. Každú ľudskú biedu musel zakúsiť, aj tú odpornú a obludnú neresť závisti. Veď čo iné mohlo tak rozzúriť Ježišových krajanov, ak nie ona a čo iné mohlo väčšmi zraniť jeho ako táto malicherná zloba niekdajších rovesníkov, kamarátov, susedov, zákazníkov, priateľov, ba azda i bližších alebo vzdialenejších príbuzných. Dedina a vôbec nijaké uzavreté spoločenstvo, často ani príbuzenské, neznesie, aby niekto spomedzi neho vynikal a prerástol zvykmi stanovené miery v nadaní, vlohách, cnostiach, majetku, spoločenskom postavení, ba ani v mravnosti a nábožnosti.

Ak však máme čo i len štipku sebakritiky a úprimnosti, doznáme si, že na túto neresť trpíme všetci, veru všetci potomkovia Adama a Evy, odkedy diabol nainfikoval vírusom závisti prvých rodičov, ktorí chceli byť ako Boh. U niektorých spomedzi nás má povahu neskrotnej vášne, zahalenej, samozrejme, do plášťa horlivosti za Cirkev, za národ, za dobro a pod., u iných, tých šťastnejších, ktorí dostali dobrú výchovu v rodine a v duchovnom vedení, sa objaví ako prechodný neduh.

Každý rozhľadený človek vie, že závisť nie je iba neresťou individuálnou, ale aj kolektívnou. Zachváti často celé spoločenstvá, najmä uzavreté. Možno vari ináč charakterizovať napr. nacionalizmy a šovinizmy? Nemáme tu vari do činenia s čistokrvnou kolektívnou závisťou so všetkými jej dôsledkami ako podceňovanie, opovrhovanie, nenávisť a nezriedka i potláčanie a genocída iných národov len preto, že sú iné? Beda, ak kolektívna vášeň postihne aj Cirkev, prípadne jej jednotlivé orgány , ustanovizne, spolky alebo dokonca i rehoľné rády - samozrejme, pod svätuškárskym rúškom zdravého zápolenia alebo pochabého presvedčenia, že iba od nich závisí kráľovstvo Božie na zemi.

Keď nás samo evanjelium, hoc i nepriamo, upozorňuje na túto odpornú a tak rozšírenú neresť, venujme jej trocha pozornosti, a to tým viac, že si ju pre jej ošklivosť a podlosť tak zriedka priznáme. Najprv porozmýšľajme, v čom spočíva, ďalej ako ju treba mravne kvalifikovať, čo o nej hovorí Boh v biblickom zjavení a napokon, či a ako je možné oslobodiť sa od nej.

Ako vždy pri podobných príležitostiach by sme mali vyjsť z dajakého príkladu. Ale je to naozaj potrebné? Nestačí sprítomniť si naše denné skúsenosti? Všetko môže byť predmetom závisti: elegantnejšie šaty, lepšie miesto, príjemnejšia práca, luxusnejšie auto, vyšší zárobok, krajší dom, úspech, kariéra, výzor, šikovnosť, popularita, vyrovnanosť charakteru, ba i horlivosť za Božie kráľovstvo, mravná bezúhonnosť, duchovná kariéra atď. Nemotivuje azda závisť dynamiku vzťahov medzi ľuďmi, dospelými, ale aj deťmi? "Závidieť a byť závideniahodný; v tom spočíva najviac činnosti na zemi" - hovorí nemecké príslovie. Číre konštatovanie, že jeden má alebo dostal viac, podmieni zmenu vzťahu k nemu. Človek sa buď stiahne plný trpkosti a smútku do seba ako do dajakej pevnosti, teda postoj sebaobrany, alebo sa bezhlavo vrhne do útoku proti uprednostnenému, favorizovanému, omilostenému - lebo sa cíti ukrátený, urazený. Nezávidí sa iba tomu, kto nie je závideniahodný".

Koľko problémov v rodinách, uzavretých spoločenstvách každého druhu a zamerania - nevynímajúc, bohužiaľ, ani spoločenstvá čisto duchovné, cirkevné, rehoľné -, koľko problémov v školách, v dielňach, nemocniciach, redakciách novín, rozhlasov a televízie, v divadlách a parlamentoch povstáva zo závisti! Z tohto diabolského semena vyrastajú úskoky, škodoradosť, ohovárky, intrigy, napätie, spory, hnevy, nenávisť, nepriateľstvá, otvorené boje všetkými zbraňami, bez ohľadu, aké to bude mať následky pre zúčastnených, pre Cirkev a národ. Závistlivcovi nič neujde, lebo jeho vášeň mu zbystruje zrak. Počína si ako paranoik: všetko, čo počuje, vidí, dozvie sa, vysvetľuje si po svojom, upodozrievavo. Vo dne v noci medituje o "zlobe a podlosti" tých, ktorým závidí, a rozmýšľa, ako by im konečne mohol "strhnúť masku z tváre", ako by mohol nad nimi triumfovať. "Závisť hľadá zlé cesty", "závisť vstáva veľmi zavčasu" (nem. príslovia), a tak tyranizuje svoju obeť, ochotnú počúvať, čo mu našepkáva. Prečo si manželia nevšimnú, že to, čo zožiera mužov a ženy, je závisť? Prečo im neprídu na pomoc? A prečo neprídu na pomoc manželky manželom, ktorí sa tak často sťažujú na svojich kolegov? A prečo obaja spolu neurobia tú istú službu deťom, keď závidia spolužiakom známky, uprednostňovanie, pochvalu a pod.? Koľko prebdených nocí, koľko zlej nálady, koľko zbytočných nepríjemností by si rodina mohla ušetriť!

Predovšetkým treba podotknúť, že závisť má hlboké korene, siahajú až kamsi do živočíšnej inštinktívnosti. Jej stopy možno nájsť - ako sa niekedy zdá - už aj u zvierat. Úbohí ľudia! Odtiaľ jej nevyčerpateľný dynamizmus a citový náboj. Preto sa dá rozumom iba sčasti ovládať. Zdravý rozum a závisť sa navzájom vylučujú. Na závisť umiera jasná myseľ" - hovorí nemecké príslovie. Zrelá rozumová úvaha oslabuje tyraniu závisti, najmä ak sa k rozumu druží aj viera, z nej vyplývajúce skutky pokánia a užívanie prostriedkov milosti. A čo hovorí rozum o závisti?

Sv. Tomáš Akvinský charakterizoval závisť ako "smútok z dobra iných, formálne pokladaného za umenšenie vlastnej slávy a možnosti vyniknúť" (Summa Theologica, I.-II, q. 35, a 8; q. 24). "Smútok z dobra iných"! V tomto spočíva démonickosť, naozaj démonickosť tejto neresti. Smútok, trpkosť, rozhorčenie, ba i nenávisť a pomsta povstáva z konštatovania niečoho pozitívneho, dobrého v materiálnom alebo mravnom zmysle u blížneho. Dokonca i cnosti, duchovné Božie dary, mravné hodnoty, osobitné milosti môžu byť dôvodom vzplanutia ošklivých citov a vášne závistlivosti. Potvrdzuje to i (nemecká) ľudová múdrosť: "Niet ohňa bez dymu a cnosti bez závisti." A práve v tejto súvislosti sa najzreteľnejšie javí diabolskosť tejto neresti.

Franz Werfel v románe Pieseň o Bernadete obdivuhodným spôsobom ukázal na učiteľke lurdskej vizionárky celú ohyzdnosť závisti, vyživovanej práve nadprirodzenými darmi jej žiačky, ktorú ona pokladala za zaostalú, ba hlúpu. Vo dne v noci ju po celé roky zožieralo, prečo si Boh vyvolil také naivné dievča, a nie ju, ktorá mu ako rehoľníčka zasvätila celý život a trávi ho v stálom pokání a odriekaní. To vyvolávalo v jej duši celú škálu pocitov závisti, s ktorými si nevedela rady až do smrti. Werfelovi sa podarilo majstrovsky vykresliť, ako závisť mučí závistlivého a stáva sa jeho katom. Výstižne to charakterizuje nemecké príslovie: "Neid macht Leid - závisť plodí bolesť". A iné: "Závisť robí peklo veľkým" a horúcim pre svoju obeť a často i pre tých, ktorým závidí alebo ich nenávidí.

Ľudstvo sa vždy borilo s touto duševnou neresťou - obdobne ako s nepokojom, hnevlivosťou, nestálosťou, nerozvážnosťou, nevernosťou atď. Grécka mytológia ju pripisovala dokonca i bohom (proti čomu sa ohradzovali filozofi, napr. Platon, podľa ktorého nezávistlivosť patrí k podstate božstva). Stoici a niektorí iní ju spolu s inými vášňami odsudzovali. O jej pôvode sa však nik okrem židovsko-kresťanskej náboženskej tradície nevyslovil.

Aj na iných miestach Starého zákona, najmä v tzv. poučných knihách, sa hovorí o závisti ako o hroznej neresti, ktorá keď vzplanie v duši, rozpúta hnev, nenávisť a agresiu aj proti priateľovi, bratovi, ba i rodičovi. V Novom zákone sa závisť nachádza v katalógu najzávažnejších mravných nerestí (Rim 1, 29; Gal 5, 21; 1 Pt 2, 1) a apoštol Pavol s bolesťou konštatoval, že šarapatí aj medzi misionármi.

Závisť sa od samého začiatku kresťanskej éry pokladala za mravný nedostatok, hriech, ba viac, už od štvrtého storočia za jeden zo siedmich, resp. ôsmich hlavných hriechov. Sv. Gregor Veľký ich v 7. storočí takto definoval: pýcha, závisť, hnev, lakomstvo, nečistota, obžerstvo a (nábožensko-mravná) lenivosť. Tento veľký teológ vidí v nich priame následky dedičného hriechu, ktorý vniesol neporiadok do ľudskej osobnosti. Rozum sa zatemnil a vôľa sa naklonila k zlému, čiže rozum stráca prvenstvo a vôľa nesleduje poznanú pravdu a dobro.

Na záver nevyhnutná otázka, dôležitá najmä pre tých, ktorým tento jed prenikol všetky bunky ich duševného organizmu a lomcuje nimi tak, že ich mravne degraduje a zdravotne ničí: Čo robiť? Odpoveď môže byť len individuálna - lebo terapia musí zodpovedať typu neduhu. Vo všeobecnosti iba toto: oddanosť do rúk prozreteľného Boha, ktorý vie, prečo nás urobil takých, akí sme, a položil tam, kde sa nachádzame; vytrvalý cvik v činorodej láske k blížnemu, k čomu patrí aj modlitba, najmä za tých, ktorí sú najčastejším dráždidlom našej závisti. Čím viac človek pokročí v premáhaní závisti a ďalších hlavných hriechov, najmä lakomstva, pýchy, ctižiadosti, tým väčšmi bude v jeho srdci rásť dovtedy nepoznaná cnosť spokojnosti a jej plod: pokoj, pokoj Kristov, ten, o ktorom sme povedali, že spočíva v rovnováhe medzi plným vypätím všetkých schopností na dosiahnutie vytýčených cieľov a plnou oddanosťou do prozreteľnej Božej lásky, ktorá všetko riadi k dobru každého jednotlivého človeka.