Boh a jeho pohľadávky
Anton Hlinka
”Nás nezaujíma nebo, nás zaujíma zem - a noi non interessa il cielo, a noi interessa la terra!" - zvolal raz florentský principe Cosimo Medici. Čokoľvek tým chcel povedať, jedno je isté: v jeho slovách zaznieva niečo z prometeovského odboja človeka proti Bohu. Ním začala smutná história ľudstva po páde prarodičov a svedčí o ňom nejedna stránka Písma.
Aj mýty starovekých národov sú ho plné. My z našej drobnej každodennej skúsenosti však vieme, že drvivá väčšina tých, ktorí dávajú prednosť zemi pred nebom, nechce brojiť proti Bohu ani pohrdnúť jeho nebom; jednoducho ich fascinuje život na zemi. Je síce pre smrteľníka skôr macochou ako matkou, ale predsa k nej gravituje telom i dušou - už a najmä preto, že všetko, čo človek poznáva a srd
com skusuje, sprostredkúvajú zmysly; a tie sú schopné vnímať len zem, danosti hmotného sveta. Preto človek akosi spontánne pokladá zem, svet za svoju doménu, dom, životný priestor, pracovisko, ba kráľovstvo, dokonca hľadá na nej i svoje nebo. O Boha sa pri tom všetkom nestará.Človek sa začne búriť proti Bohu, keď má dajaké požiadavky alebo dokonca pohľadávky týkajúce sa života na zemi, jeho štýlu, obsahu a pod. Pritom si neuvedomuje, že je koniec koncov iba nájomníkom, lebo pôda, na ktorej stojí, je Božia, veci, ktoré používa, sú Božie, ľudia, s ktorými sa stýka, sú Božími deťmi a on sám je v podstate Božím darom.
Takéto reči nechce ani počuť, lebo inštinktívne cíti, že by mal alebo musel z toho vyvodiť dôsledky, ktoré - podľa neho!! - okliešťujú jeho slobodu. Preto sa nikdy nezapojí do rozhovorov na túto tému, vyhýba sa ľuďom, ktorí by mu to mohli pripomenúť, a nezriedka týchto ľudí znenávidí alebo aj kruto prenasleduje.
Hľa, moderný prepis Ježišovho podobenstva. Tá vinica, ktorú Boh zasadil, pestoval, obohnal ochranným múrom a opatril strážnou vežou, to je svet, ktorý Boh človeku zveril, aby v ňom pracoval a mal tak účasť na stvoriteľskom diele.
Človek sa ho zmocnil, ako keby bol jeho vlastníctvom, s ktorým môže nakladať podľa ľubovôle. A beda, keď mu to niekto vyčíta. Ešte v nedávnej minulosti narážka tohto druhu v rozhovore na pracovisku či na na ulici, prípadne z kazateľnice mohla odvážlivcovi spôsobiť nemalé nepríjemnosti alebo aj policajný postih.
Nás zaujíma zem, nie nebo! - povedal Medici. Nazdával sa vari - a spolu s ním, bohužiaľ, toľkí - že Boh je na človeka žiarlivý preto, že má rád zem? Aká to pochabosť! Veď Božia sláva spočíva v šťastí, veľkosti a dôstojnosti človeka a naopak, vyhľadávanie Božej slávy je pre človeka predpokladom veľkosti, šťastia a dôstojnosti.
Pre Boha je poklonou, ak sa človeku páči zem, dielo jeho rúk, svet so všetkými jeho nevyspytateľnými divmi. A takisto nezištný je aj vo svojich požiadavkách. Ak sa tým alebo oným spôsobom k človeku blíži, ak od neho niečo žiada, tak nie preto, aby ho obral o to, čo mu už vopred daroval.
Pamätáte si Ježišovu odpoveď na naivnučkú otázku apoštolov: "Čo dostaneme my, ktorí sme všetko opustili pre teba?": Stonásobok tu na zemi a po smrti kráľovstvo nebeské. Ak niekto - nech by hneď bol i neveriaci - čo len trocha uvažuje, tak si povie: Či to s tým nebom bude skutočne tak, ako nám to veriaci rečnia a kážu, neviem, ale ja som ochotný za ten stonásobok tu na zemi prijať Božie podmienky. Potom uvidíme.
Vedel by som si predstaviť politika, učiteľa, sudcu, novinára, šéfa podniku a pod., ktorý takto zmýšľa, kedykoľvek musí zaujať stanovisko k veriacim alebo viere: "Nechajme tých veriacich na pokoji, škodiť nikomu neškodia a môžu byť spoločnosti iba na osoh. Za to si dokonca zaslúžia podporu každého rozumn
ého človeka."Je v tom kus pragmatizmu, hej, ale v určitom zmysle naň upozornil Ježiš sám, a preto ho ľuďom nemožno mať tak strašne za zle, skôr si zaslúžia poľutovanie, že sa im ešte nedostalo svetla viery. Tí, ktorí neprijímajú Božie podmienky života, zbavujú sa spomenutého stonásobku, teda vyššej kvality života už tu na zemi. Máme tu do činenia jednak s tajomným napätím medzi človekom a Bohom, vyvierajúcim medziiným aj z toho, že človek je zavše ťarbavý uveriť a uznať nad sebou Boha, lebo chce byť bohom
sebe samému.A do určitej miery je to i pochopiteľné. Lebo Boh si uchováva takpovediac inkognito - lebo je totaliter aliter, skrz-naskrz iný - a človek ťažko verí v to, čo nevidí. Preto mu ťažko padne veriť v Boha, veriť Bohu, oprieť sa o neho, spoľahnúť sa na neho. Ťažko to padne dokonca i skutočne veriacemu, ktorý sa usiluje žiť z viery a podľa nej. Čo potom tí, ktorých k Bohu nikto neviedol, prípadne ktorí robia sotva prvé kroky na ceste k viere?
Prvým i druhým a vôbec všetkým treba povedať, že skeptici a neverci sa mýlia, keď si myslia, že viera nemá v skúsenosti nijakú oporu a že je čírym skokom do prázdna, že k viere sa nedá prebiť inak ako nadľudským - a či neľudským - vypätím vôle, ktorá rozu
mu zavelí: Ver!"Uveriť v Boha sa podobá na správanie človeka, ktorý sa učí plávať: skočí do vody, alebo presnejšie, zverí, oddá sa jej a skoro by som povedal, že sa jej hodí do náručia. Tu naraz zistí, že ho nesie. Tí spomedzi nás, ktorí sa zverili a stále zverujú živej vode, o ktorej Ježiš hovoril Samaritánke, c
ítia - raz intenzívnejšie, raz slabšie - že netonú. Inými slovami, tí, ktorí sa oddajú Bohu, ktorí sa mu hodia do náručia, čoskoro pobadajú, že ich nesie. Javí sa to najmä vtedy, keď ich postihnú veľké životné otrasy. Neveriaci z ich správania nadobúdajú dojem, ako keby ich niekto nad ne pozdvihol. Presne tak, ako to povedal žalmista: Boh zveruje svojho Syna "anjelom, aby ho nosili na rukách". "Neudrie si nohu o kameň..., bude kráčať po vretenici a leva a draka rozšliape" (Ž 91). Boh svojich vyslobodí aj z tých najzúfalejších situácií alebo z nich vyvodí dobro.Viera v Boha teda nie je znásilňovanie rozumu a vôle ani viera pre vieru. Boh je pre veriaceho zdrojom opory, istoty, sily, slobody, pokoja, nádeje, útechy, ba i radosti, má skutočne pocit, že Boh ho nesie, vedie, riadi, že mu ukazuje cestu, svoju cestu. Nie našu! Ťažkosti majú tí, ktorí sa ho boja pre konkrétne väčšie alebo menšie zločiny.
Ale vráťme sa k podobenstvu! Hovorí sa v ňom o pohľadávkach pána vinice. Pre vtedajších orientálnych poslucháčov to bolo samozrejmosťou a samozrejmosťou bolo aj to, čo podobenstvo naznačovalo, že totiž aj Boh má pohľadávky voči človeku, že má svoje nároky a práva. Toto je pre súčasníka veľmi citlivý bod. Preto mu venujeme poslednú časť tejto úvahy.
Áno, Boh má skutočne požiadavky. Stretávame sa s nimi v Starej zmluve - Desatoro Božích prikázaní - ale i v Novej zmluve, v Novom zákone - Reč na vrchu. Ak však tieto pohľadávky Božie trochu skúmame, zbadáme, že ich výlučným cieľom je dobro človeka a spoločnosti.
Keď Boh od človeka žiada, aby sa neklaňal nikomu okrem neho, tak to nerobí preto, že by sa mu páčilo pochlebovanie úbohého ľudského tvora, tohto nepatrného atómu vesmíru, ale preto, že ho klaňanie sa Bohu je zárukou dôstojnosti človeka ako takého.
Keď Boh žiada od človeka svätenie nedele, tak preto, aby sa ľudsky nespustil, nezanedbal, ale sa všestranne vyvíjal, aby kládol v živote dôraz na to, čo je správne, aby nezamieňal dôležité s nedôležitým, relatívne s absolútnym. Lebo žijeme v dobe "duchovného krpatenia, kedy
fľaška kokakoly je dôležitejšia ako báseň od Rimbauda" (B. H. Lévy), futbalový zápas v televízii dôležitejší ako nedeľná omša. Človek doslova potreboval, aby mu Boh svätenie nedele prikázal. Dostojevský mal pravdu, keď tvrdil, že "živé náboženstvo sa pokladá za základ každého duševného rozvoja", lebo otvára človeku oči pre hodnoty, ktoré pracovný proces nepozná.K sväteniu nedele patrí aj požiadavka účasti na bohoslužbách. Koľko problémov vie vyriešiť návšteva kostola! A keď Boh od človeka vyžaduje modlitbu, nemal by to pokladať skôr za vyznamenanie, že smie rozprávať s Bohom, že sa môže opovážiť a hodí sa mu do náručia, aby ho ako dobrý Otec niesol? Ale je tu ešte aj čosi iné. Ten stonásobok tu na zemi. Lebo z modlitby vyviera viera, z viery láska, z lásky
služba, zo služby pokoj, pokoj v srdci a v spoločnosti.Ak človek spomenuté požiadavky Božie uzná, ale ich neberie vážne - alebo iba niektoré -, nebude mať z náboženstva ani osoh ani radosť. Kresťanstvo sa podobá drahocennému vínu. Kto z nedbalosti alebo pohodlnosti uchová z neho iba niekoľko kvapiek, tomu sa časom premení na ocot.
Keď Boh žiada úctu detí k rodičom, tak preto, lebo im ďakujú za život a výchovu. Deti sa takto odplácajú vďačnou láskou za darujúcu sa lásku rodičov. A tieto dva druhy lásky tvoria základy rodiny, Bohom zriadenej generačnej bunky spoločnosti. Náboženstvo je vitamín pre národ, pre spoločnosť, pre rodinu. "Európa je na úpadku - konštatoval Dostojevský - lebo stratila Krista." Stratila alebo ho nenašla v rodine.
Keď Boh žiada sporiadaný sexuálny život, tak iba v prospech človeka a rodiny - aby ho chránil pred nezriadenými pudmi a vášňami, ktoré ho často degradujú až pod úroveň zvieraťa. Lebo nemá tvár má aspoň v inštinkte normu a hranicu, ale vášnivý človek ani v ňom. Manželstvo, rod
ina, láska, nežnosť, jemnosť, to všetko rozmetá uragán sexuálnej rozvášnenosti. Človek platí za vášne vysokú cenu, platí vlastnou osobou, a to do takej miery, že nie je viac schopný zachovať si ani vieru ani svoju ľudskú dôstojnosť. Dostojevský povedal na adresu týchto ľudí: "Keď človek prestane veriť v Boha, nie je viac schopný zachovať si ľudskú podobu." Aj Nietzsche raz v jasnej chvíľke napísal, že so zánikom kresťanstva "zmiznú aj veľké ľudské ušľachtilé city".Podobne by sa dalo hovoriť o krádeži - siedme, nepokradneš - o lži - ôsme, nepreriekneš krivé svedectvo. Ak sa nezachovajú tieto Božie požiadavky, život sa stane strašne nepríjemný a neistota oň a o vlastníctvo otrávi medziľudské vzťahy a človek sa človeku stane vlkom.
A čo povedať o sebazaprení, o sebadisciplíne? Boh ju požaduje, ba dokonca žiada, aby človek vzal na seba svoj kríž. Nerobí to preto, že by mal zaľúbenie v ľudskom utrpení, ale preto, aby sa človek stal pánom seba, skutočne slobodným, v správnom zmysle aut
onómnym tvorom.A keď Boh od človeka žiada poctivosť, spravodlivosť, lásku k pravde, veľkodušnosť a vôbec všetky cnosti, tieto vznešené ľudské vlastnosti, nejaví sa v tom azda nezištná božská pedagógia vytvoriť z neho šľachetnú bytosť, schopnú raz mať účasť na živote v Božej rodine?
Ak si všetky tieto dôvody - spolu s tými, ktoré nám srdce vnukne - dôkladne uvedomíme, ochotne splatíme Bohu jeho "pohľadávky", vďačne si vypočujeme jeho poslov, upozorňujúcich nás na našu podlžnosť, ale nadovšetko s láskou prijmeme jeho Syna, kedykoľvek azda i nečakane zaklope na dvere nášho srdca, keď nás osloví pri čítaní evanjelia, pri pohľade na krásnu panorámu, po úspechu pri práci alebo i v športe, ba i po dobrom obede, po večer strávenom s priateľmi... S ním neutonieme v životných ťažkostiach a "živá voda", ktorú môže dať iba on,je tajomstvo pokojného života a raz sa pre nás stane prameňom večného života.
Zverme sa mu ako ten, ktorý sa učil plávať... Naraz zbadal, že ho vlastne voda nesie... Ponesie aj nás. Ale sa jej musíme zveriť ako plavec: nesie ho, ale hýbe rukami a nohami. Boh je blízo k nám, veľmi blízko. Ak sa mu zveríme, aktívne zveríme, zbadáme, že nás nesie.