U všetkých živých bytostí v podľudskej oblasti možno pozorovať život ako proces druhovo definovanej formy časovej a priestorovej povahy. Prebieha v niekoľkých fázach od zárodku až po zánik. Mohli by sme ho viac-menej prirovnať k filmu, pri ktorom sa do času a priestoru premietne to, čo sa predtým presne naprogramovalo. Preto sa pes alebo kôň správa dnes tak, ako sa správal pred tisíc alebo milión rokmi.

Nie tak človek. Je pravda, že aj jeho telo, ba i psychický život podlieha zákonom pripomínajúcim život vyšších zvierat, ale jestvujú v ňom javy, ktoré nútia usudzovať na činnosť vyššej, duchovnej zložky jeho bytosti. Jej prítomnosti treba pripísať, že ľudský život sa nepodobá premietnutiu filmu, ale že človek sám vytvára a stvárňuje svoj život - "stáva sa" (ako hovorili existencialisti), a to zásahom vlastnej vôle. Často je neistý ako chodec, ktorý stojí na križovatke a nevie, ktorým smerom vykročiť. Ale voliť musí, lebo život sa nedá zastaviť. Voľba je výsadou človeka. Ale je i jeho osudom. Môže udávať smer, tempo a kvalitu vývoja svojej osobnosti a, prirodzene, spoločnosti, v ktorej žije. Preto je i zodpovedný za to, čo zo seba a zo spoločnosti vytvoril - alebo čo iní z neho vytvorili, ak sa dal manipulovať.

Aj Boh je predmetom slobodnej voľby človeka. Nakoľko však aj ľudský duch je do určitej miery podrobený podmienkam hmotného života a jeho dynamizmu, následnosti stále nových, nečakaných situácií, je nútený znova a znova sa rozhodovať pre Boha, alebo lepšie, stále aktualizovať svoje rozhodnutie pre neho. Lebo s jednorazovým rozhodnutím, zameraním na neho nevystačí. Jednoducho preto, že každý skutočne ľudský čin, ktorý sa nevykoná mechanicky, bezmyšlienkovite, je voľbou, prípadne potvrdením alebo odvolaním niekdajšieho rozhodnutia pri krste, pri vstupe do Cirkvi, pri generálnej spovedi, pri birmovke, sobáši, duchovných cvičeniach atď. Treba obnoviť a obnovovať základnú existenciálnu voľbu Boha, jeho vôle, vnuknutí, a to vedome - slovami, obnovením dobrého úmyslu - ale i skutkami, spôsobom života. Človek by mal často vziať na seba niektorú zo svojich ťažkých povinností a opakovať si (i nahlas): "Bože, Otče môj, hľa, môj dôkaz, že v teba verím, že v teba dúfam a že ťa milujem."

Keby sme chceli trocha presnejšie definovať základnú, existenciálnu voľbu kresťana v pozitívnom a negatívnom zmysle, museli by sme povedať, že sa týka osoby Ježiša Krista - ako to bolo s Petrovým vyznaním a Judášovou zradou. Čo kresťan v prvom rade volí, pre čo sa rozhoduje, nie je učenie, mravný zákonník, systém, spoločnosť alebo spoločenstvo, ba ani náboženstvo, ale Ježiš Kristus sám, jeho osoba, živé, prítomné, hovoriace Božie Slovo. Aj jeho vlastné výroky to potvrdzujú: "Nik nemôže slúžiť dvom pánom" (Mt 6, 24), "Kto nie je so mnou, je proti mne" (Mt 12, 30), "Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom" (Lk 14, 33) atď.

Prílišné podčiarkovanie aspektu voľby, rozhodovania sa nesmie však zviesť na falošnú stopu. Rozhodnúť sa pre Krista nie je dôsledok vypočítavosti - ako to zavše robí žena, ktorá sa vydá z čisto finančných dôvodov - ani dôsledok presnej a prísnej logiky. Viera má svoje prípravné stupne, ktoré by sme mohli takto charakterizovať: určité základné poznanie Ježiša, dôvera k nemu, sympatia a napokon láska - čosi podobné, ako keď sa človek zamiluje. Ak chýba láska k Ježišovi, mohlo by sa stať, že človek v čase skúšky od viery odpadne. Čo ho teda drží v kresťanstve, nie je "Ježišova vec", jeho učenie alebo "ježišovský humanizmus", o ktorom dnes niektorí radi hovoria, ale jeho osoba - obdobne ako v manželstve.

Dakedy láska vyžaduje obety, ktoré mnohí nazvú neľudskými a nezmyselnými - pomyslite len na manželskú vernosť. Nie pre nič za nič je symbolom lásky kríž. Nie je to ináč ani s láskou k Ježišovi a s vierou v neho. Stačí sa len trocha obzrieť koldokola, čo všetko dnes viera v Ježiša vyžaduje od človeka, najmä ak má tú najtypickejšiu kresťanskú známku: spoločenský výraz, bratstvo, súdržnosť so spoluveriacimi, úzke putá vzájomnej lásky. Ježiš si toho bol veľmi dobre vedomý a podľa Matúšovho svedectva sa vyjadril: "Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden" (Mt 10, 38).

Mravné požiadavky v podstate spočívajú v Desatore a v príkaze lásky. Človek dáva veľmi rýchle svoj priestupok do súvislosti so vzťahom k Bohu, k Ježišovi. Zabúda však pritom na jednu vec, ktorú nemožno nikdy dosť opakovať. Je pravda, že človek sa mravne zlým skutkom odvráti od Boha, Krista, ale to neznamená, že by sa Boh odvrátil od neho, že by náš zlý skutok, ba i smrteľný hriech urobil koniec jeho láske k nám. Má súcit s človekom. Veľmi dobre vie, že človek musí k mravnosti rásť. Rodičov, ktorí by chceli mať vychované deti skôr, ako ich vychovali - a to trvá dve-tri desiatky rokov - by sme nazvali naivnými a pochabými. Bohu, nášmu nebeskému Otcovi, nemožno niečo také pripísať. On veľmi dobre vie, že aj ľudský duch má vo svojom vývoji na ceste k svätosti určité fázy a že dokonca ani jeho všemohúca milosť, tento najúčinnejší výchovný prostriedok, neznásilňuje ľudskú prirodzenosť v tom zmysle, žeby bola schopná robiť skoky vo vývoji. Skrátka, Boh, Ježiš má trpezlivosť toho najlepšieho otca-vychovávateľa.

Druhé nebezpečenstvo sme nazvali ľudskými ohľadmi. Ich výrazom je starosť, čo povedia ľudia. Človek sa bojí, aby sa nesprával ináč ako druhí, aby nebol výnimkou. Vychádza pritom z nepovedome prijatého presvedčenia, že pravda je to, čo robia všetci. Veď či je možné, aby sa všetci mýlili a len on sám mal pravdu?

Kresťan sa dnes nachádza v takej situácii ako apoštoli v Kafarnaume, keď sa masy s pohoršením odvrátili od Ježiša, hundrúc: "Tvrdá je to reč"" Všetci odišli. A Ježiš sa obrátil na skupinu dvanástich, ktorí ostali s ním, slovami, prezrádzajúcimi plný rešpekt osobnej slobody svojich nasledovníkov: Pozrite, všetci odišli. Chcete aj vy odísť? Vtedy sa ohlásil Peter, aby podľa predpovede Ježiša "posilňoval vieru" svojich bratov, povedal: "Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili, že ty si Boží Svätý" (Jn 6, 69-9).

My sme tu. Ešte. Azda i my vyslovujeme s plným presvedčením Petrovo vyznanie viery, alebo aspoň máme - ako apoštoli na Petrovom vyznaní - účasť na vernosti a viere Cirkvi. Čo však, keď masy Krista nielen opustia, ale ho zneuctia, uponížia, keď "dokážu", že je "falošným prorokom", "buričom", "podvodníkom" - ako sa o to dnes mnohí usilujú? Budeme vedieť prísť pod jeho kríž ako Ján? Alebo ho zaprieme ako ten, ktorý voľakedy vydal o ňom svedectvo: "My sme uverili, že ty si Svätý Boží", teda niekto, ktorý úplne patrí Bohu, ktorý je jeho Synom, Bohom samým, ktorý prišiel medzi nás?

Naša viera je ohrozená. "Kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol!" - napomína apoštol Pavol všetkých kresťanov (1 Kor 10, 12). Neostáva nám nič iné ako ostražitosť, modlitba - vytrvalosť v úsilí robiť dobre všetkým a zlé nikomu - a stály kontakt s Ježišom tým, že vytrváme v čítaní Písma a prijímaní sviatostí. Nahrádzaním dobra za zlo, udržiavaním obdivu a dôvery v Krista na koniec zvíťazí.