Anton Hlinka

Pre mnohých je nedeľa najnudnejším dňom. Azda preto, že nemajú nikoho, kto by tu pre nich bol, kto by ich vypočul, kto by sa o nich zaujímal, poznal ich hodnotu, vážil si ich, potreboval ich? Alebo azda preto, že nemajú nikoho, pre koho by oni boli tu, koho by oni mohli vypočuť, o ktorého by sa oni mohli zaujímať"?

Na otázku toho alebo onoho "Ako sa máš?" odpovedia: "Všetko o.k.!" Ale je to klam.

Toto však istotne nie je jediná príčina, prečo toľkí súčasníci pociťujú nedeľu ako ťarchu, ako nudu. Okrem oslabenia kresťanskej substancie na individuálnej a spoločenskej úrovni bude asi najviac za tento stav zodpovedná radikálna zmena životného rytmu práce a odpočinku za posledných sto rokov. Aby sme to pochopili, treba uvážiť funkciu nedele od samého začiatku, treba sa vrátiť k sobote vyvoleného národa Starej zmluvy. Bez nej by kresťanská nedeľa nebola ani možná ani pochopiteľná. V 2. Knihe Mojžišovej sa takto zhrňuje židovská tradícia soboty, sviatočného dňa - a tým aj kresťanskej nedele:

Pamätaj na sobotný deň a zasväť ho. Šesť dní sa budeš namáhať a robiť každú svoju prácu, ale siedmy deň je sobota Pána, tvojho Boha. V tento deň nebudeš konať nijakú prácu ani ty ani tvoj syn ani tvoja dcéra ani tvoj sluha ani tvoja slúžka ani tvoj dobytok ani cudzinec, čo býva v tvojom meste. Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo i zem, more a všetko, čo je v nich, a na siedmy deň odpočíval. Preto Pán požehnal sobotu a vyhlásil ju za svätú" (Ex 20, 8-11).

Kresťanom pracirkvi hneď v apoštolskej dobe bola síce sobota sviatočným dňom, ale schádzali sa v prvý deň týždňa, teda v nedeľu, ktorá začínala - podobne ako u židov - v sobotu po západe slnka. A je to pochopiteľné. V nedeľu sa odohrala ohromujúca udalosť zmŕtvychvstania. Život apoštolov sa ňou obohatil o novú, dovtedy ani len netušenú dimenziu. Svet sa stal pre nich a všetkých veriacich v Krista od tejto nedele iným svetom. Zažili čosi také ako znovuzrodenie a či preporodenie. A po nedeliach sa im Ježiš zjavoval, kým nevystúpil na nebesia.

Starokresťanská literatúra dosvedčuje, že kresťania sa všade a vždy schádzali k "lámaniu chleba" po nedeliach. Na ilustráciu Acta martyrum (Záznamy o mučeníkoch). Cisár Dioklecián vydal roku 303 edikt, ktorým sa zakazovali kresťanské bohoslužby. O rok nato, 12. februára 304 v Kartágu postavili pred súd 49 kresťanov. Obžaloba znela: V nedeľu sa zhromaždili v dome Octavia Felixa na bohoslužby. Obvinení odpovedali sudcovi: "Kresťan nesmie zanedbávať slávenie večere Pána. Bez nej nemôže žiť." Všetkých 49 odsúdili na smrť a popravili. Po deviatich rokoch Konštantín Veľký vydal edikt, známy ako Milánsky, ktorým sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom. V roku 321 sa ďalším Konštantínovým ediktom prvý deň v týždni stal nepracovným, teda sviatočným dňom. Pracovné voľno a prenesenie bohoslužieb z noci alebo vigílie na predpoludnie podmienili vznik kresťanskej nedele. Devätnásť storočí bola pre ňu charakteristická táto náplň.

V 20. storočí sa situácia začala meniť. Pracovný čas sa stále viac skracoval a v 2. polovici nášho storočia sa pracovný týždeň prakticky končí v piatok napoludnie - až na služby. Tie sa však týkajú iba asi pätiny pracujúcich. Pred sto rokmi pracovný týždeň trval 78 hodín. Na čo voľakedy ľudia mali čas iba v nedeľu, robí sa dnes i v sobotu alebo i po večeroch cez týždeň.

Presun pomeru medzi pracovným časom a voľnom zasiahol naplno i nedeľu ako nepracovný, sviatočný deň. Prestala tvoriť samostatný časový úsek a včlenila sa ako integrálna časť do asi 60hodinového pracovného voľna, zvaného víkend. Kolegovia sa v piatok napoludnie pri odchode z práce lúčia slovami "Príjemný víkend!" - nie "Požehnanú nedeľu!"

Netreba osobitne pripomínať, že nedeľa sa tým stala - ak sa vôbec o nej hovorí - predovšetkým dňom pracovného voľna. Stratila povahu sviatku, a to aj opticky. Už nieto prípravy na ňu sobotným upratovaním, pečením, kúpaním. To všetko sa robí aj v týždni. V nedeľu sa deti (a skoro už ani rodičia) neobliekajú do sviatočných šiat, ani keď idú do kostola. Stačia džínsy a sveter. A chýba aj niekdajšie ovzdušie. Rodina neraňajkuje spolu pri sviatočne prikrytom stole a často sa nezíde ani na obed. Nedeľné rodinné spoločenstvo? To je už aj v mnohých dobrých kresťanských rodinách rozprávkou z dávnej minulosti. V nedeľu sa treba vyspať po nociach prebdených pri televízii alebo premulatovaných v kruhu priateľov. Jediné, čo v kresťanských rodinách ešte ostalo, je návšteva kostola. Ale stačí to? Zodpovedá to požiadavke Svätého Otca Jána Pavla II. - ktorého hlas je ozvenou zdravej kresťanskej tradície - že "viera sa má stať kultúrou"? Istotne nie.

Táto skutočnosť núti zodpovedných kresťanov - pastierov i laikov - ku globálnemu, celkovému prešetreniu toho, ako by mala vyzerať dnešná kresťanská nedeľa. Voľakedy Cirkev musela riešiť problém "nedeľných kresťanov", dnes musí riešiť problém "kresťanskej nedele". Ako by teda mala vyzerať?

Predovšetkým je dňom odpočinku. Stvoriteľ vedel, že práca človeka fyzicky ničí a psychicky veľmi zaťažuje, ak presahuje určité časové hranice a ak nie je schopný pozdvihnúť svoje myšlienky a city k Bohu. Svätý farár arský definoval situáciu takého človeka lapidárne: Poznám dve cesty, ktoré vedú do biedy - krádež a práca v nedeľu. A ľudová múdrosť dokladá: Čo sa ukradne Bohu, dostane lekár. Sú ľudia, ktorí sa i dnes po krátkej pracovnej dobe vrhajú do práce z ctižiadostivosti alebo z lakomstva. "Fušky"! Platia za to buď zdravím, alebo sa to vypomstí na ich duši a duchu. Ale toho sa neboja. Ani veriaci.

Človeku však nehrozí nebezpečenstvo iba z nadmernej práce, ale aj z nesprávneho využívania voľného času. Víkendy strávené na zábavách, pri alkohole a nikotíne, televízore a kartách nemajú nič spoločné s nedeľným odpočinkom. Podľa mienky súčasných sociológov predstavuje najväčšie nebezpečenstvo pre ľudstvo nie atómová bomba, ale voľný čas. Pracovný čas sa kráti, ale práca sa stáva stále koncentrovanejšou a väčšmi pôsobí na nervový systém. Je pomýlené, ak sa človek namiesto odpočinku vystavuje veľkým psychickým štrapáciám.

Nedeľný odpočinok kresťana spočíva nielen v oslobodení sa od zamotanej siete všedných starostí, v odstupe od triviálnosti všedného dňa, ale aj vo vytváraní predpokladov na nadobudnutie sviatočných hodnôt uvoľnenia, veselosti a radosti z hry, pocitu plnosti z umenia, čítania a pod., ale nadovšetko vo vytváraní podmienok prísť k sebe, k svojmu hlbokému ja, ktoré nemožno uspokojiť lacnými rozkošami jedenia a pitia, zábavy, alkoholu a sexu. To je sféra povrchového fenomenického ja. Do skutočného stredu ľudskej osobnosti sa príde len cez Boha. Preto má a musí mať nedeľa povahu náboženskú. Človek sa takto pripravuje sviatkom pokoja na nepokoj v týždni.

Preto je kresťanská nedeľa čosi viac ako odpočinok. Náboženská, nadprirodzená dimenzia je podmienkou a predpokladom pre psychický a duchovný rast človeka. Boh ho dvíha k sebe prostredníctvom sviatosti slova a Eucharistie, a to nielen ako jednotlivca, ale aj ako člena spoločnosti. Tento posledný prvok je mimoriadne dôležitý. Človeka treba brať, aký je - odkázaný na oporu iných a súčasne opora iným, a to tak v rodine a medzi príbuznými, ako v kostole a vo farskom spoločenstve. Individualizmus je nielen nekresťanský, ale predstavuje i nebezpečenstvo odpadnutia od toho, čo je špecificky kresťanské. Veľmi názorne túto skutočnosť sprostredkoval istý farár jednému zo svojich farníkov, vzďaľujúcemu sa od nedeľného spoločenstva.

Sedeli pri krbe, keď kňaz naraz vstal, priblížil sa k ohňu a kutáčom odsunul jednu horiacu hlaveň na okraj pahreby. Nepovedal nič, iba čo hľadel na hlaveň, ktorá čoskoro prestala horieť a pomaly hasla. Po niekoľkých minútach ticha hostiteľ poznamenal: Pochopil som. To bola účinná kázeň. Odteraz nebudem chýbať na nedeľných bohoslužbách.

Beda samotnému; plameň Božieho Ducha horí iba vtedy, keď sa veriaci aj fyzicky spájajú, keď vytvárajú spoločenstvo viery a lásky.

Kresťanská bohoslužba privádza človeka k tomu, aby sa znova a znova zmieroval s Bohom - sviatostne alebo duchovne (dokonalou ľútosťou) - aby sa prijímaním Kristovho tela a krvi zapájal na Boha a láskou, účinnou láskou na všetkých veriacich a prostredníctvom nich na všetkých ľudí. Sviatosťou Slova - liturgia slova - človek dostáva pomoc, aby stále hlbšie prenikal pravdy viery, a súčasne odporúčanie, aby sa o to usiloval i doma počas nedele. Viera takto pomaly zosúladí celý život, a to napriek diskontinuite skúseností. Ide o typicky moderný fenomén. V človeku sa hromadia vnemy, percepcie, správy, obrazy, príbehy najrozličnejšieho druhu. Vrstvia sa v ňom, ale nespracúva ich ozmyslovaním. Nečudo, že ho to zaťaží! Podobne je to aj s hromadením myšlienok, citov, slov, rozhodnutí, plánov atď. Ak ich človek modlitbou a rozjímaním neusporiada, nenasmeruje na Boha, čiže na pravdu a spravodlivosť, zaťažia ho. S ľudskou dušou je to obdobne ako so žalúdkom: čo nevytrávi, to ho zaťaží.

- Ani jedna nedeľa bez omše. Ľudia si vedia zájsť aj desiatky kilometrov na večeru. Prečo nie i na večeru Pána?

- Nedeľa je nato, aby spájala členov farského spoločenstva a poskytovala im príležitosť k vzájomnej láske a účinnej pomoci.

- Nedeľa musí vytvárať z členov rodiny spoločenstvo lásky. Pozor na "nedeľného diabla" rozporov a hádok!

- Nedeľa je najvhodnejším časom na skutky lásky návštevami, telefónom, listami, rozhovormi v rodine.

- Nedeľa je najvhodnejšou príležitosťou k plneniu našich záväzkov voči pravde čítaním vhodných kníh a časopisov, účasťou na prednáškach alebo krúžkoch.

- "Dajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu" (Mt 22, 21).

- "Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše" (Mt 6, 33).

- Kto hľadá skutočný odpočinok, nech ide k tomu, ktorý povedal: "Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním a nájdete odpočinok pre svoju dušu" (Mt 11, 28.29).