S
lúžiťAnton Hlinka
Nie panovať, ale slúžiť budú apoštoli - ak chcú byť s Ježišom a pokračovať v jeho diele. Lebo aj on prišiel, aby slúžil. Jediná ctižiadosť jeho najužších spolupracovníkov by mala spočívať v službe, v čo najdokonalejšej službe. A ak už rivalita, tak potom len v láske, ktorá je ochotná slúžiť. Toto má byť súčasne i základom ich autority v spoločenstve veriacich a mimo neho.
Ak to platilo pre apoštolov, tak potom aj pre ich nástupcov - ozývali sa hlasy v Cirkvi v minulosti, ale i dnes, a to azda nástojčivejšie ako prv. Lebo súčasný demokratický, ku kritike náklonný človek konfrontuje s touto požiadavkou Cirkev stredoveku, ale i dnešnú.
Hneď v prvých storočiach sa pod vplyvom pohanských náboženstiev menila povaha služby tých, ktorí boli zodpovední za spoločenstvo - najmä biskupov - na hodnosť porovnateľnú s hodnosťou najvyšších kráľovských úradníkov. Úcta veriacich sa inštitucionalizovala v spoločenský stav s veľkou prestížou.
To sa stalo Cirkvi osudným. Pastierska autorita slúžiaceho sa premenila na spoločenský model pána a poddaného - so všetkými následkami, ako nesúhlas, neposlušnosť, konflikt, odboj, štiepanie jednoty. Bola to však daň, ktorú Cirkev nemohla nezaplatiť svojej dobe, daň nutnej "akulturácie". Lebo aj ona je sčasti ľudskou inštitúciou, podrobenou duchu určitej historickej epochy.
Božechráň, aby sme si tu osobovali právo zasadnúť si na súdnu stolicu a začali vynášať rozsudky nad tým alebo oným biskupom alebo kňazom, kardinálom alebo pápežom a jeho dvorom. Ide nám o to, aby sme čo najautentickejšie pretlmočili Ježišovu požiadavku služby. Lebo sa nevzťahuje - ako sa nazdávajú naivne-jednoduchí ľudia - iba na kňazov, biskupov a príslušníkov rímskej kúrie. A nie je ani akousi profesionálnou charakteristikou rehoľných spoločností, ktorých život tradične pozostáva v službe chorých a starých, poblúdených a nevedomých, detí a vôbec mládeže, mrzáčikov a umierajúcich atď. Hej, títo ľudia berú Kristovo odporúčanie služby vážne a dôsledne. Ale to nie je všetko. Keď Ježiš hovoril o službe, mal na mysli nielen niekoľko vyvolených, ale všetkých, ktorí sa po ňom budú volať kresťanmi. Byť kresťanom znamená podľa neho rozhodnúť sa slúžiť, slúžiť tým, s ktorými žije a všetkým, ktorí potrebujú jeho služby. Služba je kresťanským spôsobom života, jeho podstatou.
Kto si toto uvedomí, ten nebude mať veľa odvahy kritizovať toho biskupa alebo onoho kňaza, lebo - ak je schopný sebakritiky - spozná, že aj on je ešte ďaleko od ideálu, ktorý vraj darmo hľadá u cirkevných hodnostárov. Koľko problémov by sa vyriešilo v rodine, v záujmových spoločenstvách, na pracovisku a vôbec v spoločnosti, keby aspoň tí, ktorí o sebe hovoria, že sú kresťania, začali žiť život služby bez prílišného domáhania sa svojich údajných a zavše aj skutočných práv.
To by už matka nepokrikovala v netrpezlivosti a zlosti: Ja som tu slúžka všetkých!" A otec by tak často neopakoval: "Nemyslite si, že som vaším otrokom!" A niektoré deti: "Áno, vždy len ja!" Načo ďalšie príklady? Všetci poznáme tieto reči. Bohužiaľ! Koľko problémov vo svete by sa
vyriešilo samo od seba, keby sme brali vážne Ježišovu požiadavku a príklad tej, ktorá o sebe povedala: "Hľa, služobnica Pána!"Ježiš však ide ešte ďalej. Služba u neho predpokladá obetu, ba až totálnu obetu. Len uvážme poslednú vetu uvedenej state blahozvesti: "Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých." Ide teda o službu toho najvyššieho druhu, v ktorej človek obetuje za druhého nielen čas, sily, um, peniaze, zdravie, ale aj život. Za
druhých, namiesto nich. Zástupnické utrpenie, zástupnická smrť. Služba utrpením, služba i smrťou.Izaiáš v prorockej vízii o Jahveho sluhovi predpovedal, že Ježiš, spravodlivý služobník, ospravodliví mnohých, lebo sám ponesie ich viny. A apoštol Pavol v Liste Rimanom vďačne konštatuje: "Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od hnevu teraz, keď sme už ospravodlivení jeho krvou" (5, 9).
Z uvedeného evanjelia jasne vyplýva, že táto zástupnická úloha na záchranu jednotlivých ľudí, ba celého ľudstva sa nemala uskutočniť len v živote Ježiša, ale všetkých kresťanov - ba, možno i všetkých ľudí (lebo aj tí, ktorí nepoznajú Kristovo posolstvo spásy, sa môžu naraz premeniť na tzv. anonymných kresťanov). Služba, utrpenie a smrť spravodlivých sú výkupnou cenou za spásu takmer nezachrániteľných ľudí. Obeta spravodlivých! Všimnime si to dobre. Preto musia práve oni toľko trpieť.
Spravodlivý Jób a jeho priatelia to neboli schopní pochopiť. Lebo zjavenie Božie ešte nezažiarilo v plnom svetle. Preto ten tón reči a tá bezradnosť, ba skoro až zúfalstvo.
Čo Jób nevedel, to Izaiáš už tušil - a Ježiš jasne vyriekol, na sebe uskutočnil a neprestal uskutočňovať na svojom mystickom tele, najmä na tých údoch, ktoré najväčšmi zodpovedajú jeho želaniu. Len sa rozpomeňme na Teréziu z Avily, Maximiliána Kolbeho, Editu Steinovú a mnoho iných veľkých kresťanských mystikov. Všetci pochopili, že byť kresťanom znamená vo väčšej alebo menšej miere - podľa daru, ktorého sa komu dostane - účasť na zástupníckom spasiteľnom utrpení Krista. Dokonca i deti to vedeli už vytušiť. Príklad.
Bolo to v Lurde. Ošetrovatelia odvážali stovky chorých po kúpeli v zázračnej vode. Istý muž v najlepšom veku, neverec, pri pohľade na nich robil nemiestne poznámky o náboženskom fanatizme. Naraz - ani nevedel, prečo - upútalo jeho pozornosť bledé, smrťou poznačené dievča. Priblížil sa k nemu, aby z jeho vlastných úst zachytil sklamanie, že sa neuzdravilo.
- Keby tá tvoja najsvätejšia Panna bola skutočne taká mocná, ba keby bola skutočná, bola by ťa uzdravila!
- Ja som ju o to neprosila, - odpovedalo dievča.
- A prečo si sa toľko modlila?
- Prosila som svätú Pannu, aby spasila jednu dušu.
Po týchto slovách sa chorá na neho uprene zahľadela a nespustila z neho zrak ani vtedy, keď ju odnášali.
Pokojné slová, ba až akási radosť a uprený pohľad muža hlboko vzrušili. Nemohol sa zbaviť myšlienok na Boha, na Máriu, ktoré ho teraz po prvýkrát v živote popadli a nebol schopný odolať túžbe ešte raz uvidieť to dievča. Zistil si sálu, kam ju odviezli. Nenašiel ju však živú. Ošetrovateľk
a mu povedala, že skonala niekoľko minút pred jeho príchodom. Oči sa mu naplnili slzami, keď dodala: Jej posledné slová boli: Svätá Panna Lurdská, vezmi si môj život, aby sa spasil." Neverca ako keby bol zasiahol blesk, blesk Ducha Svätého. Slzami, v ktorých sa roztopila jeho neverecká pýcha, kropil bledú tvár svojej malej záchrankyne. Zaplatila za neho výkupnú cenu. Zástupnícke utrpenie, vykupiteľská smrť!Modlitba, obeta, utrpenie, smrť - hľa, prostriedky milosti na záchranu, na spásu sveta. Tí, ktorí to raz pochopili, ktorí mali ono ľudsky sotva závideniahodné šťastie mystickej skúsenosti, nielenže oddane prijímajú svoju životnú úlohu a nezamenili by ju s nijakou inou, vraj normálnou životnou cestou, ale znášajú všetko, často s radosťou alebo aspoň s oddan
osťou. Nie, to nie je falošná mystika psychicky vyšinutých, ktorí nachádzajú zadosťučinenie v bolesti. Keď ide o skutočné útrapy, tam sa človek veľmi rýchle dostáva na hranice znesiteľnosti, kde zlyháva všetko ľudské.Toto je cesta, na ktorej nájdu všetci, i starí a chorí, mrzáci a trpiaci a vôbec všetci tzv. neužitoční a spoločnosť zaťažujúci ľudia nielen zmysel svojho často až neznesiteľného života, ale dokonca i pocit zadosťučinenia, ba nezriedka i radosti a povedomie svojej dôležitosti a nenahraditeľnosti v rámci ľudskej spoločnosti a jej časných a večných osudov.