Skôr, ako by sme sa sústredili na tému našej dnešnej, úvahy, vypočujeme si Ježiša, ktorý tvrdo zamietol ani nie prosbu, ale výzvu jedného z početných poslucháčov evanjelia, ktoré nás budú azda šokovať. Ježiš totiž veľmi rázne odmietne prosbu, s ktorou sa dajaký jeho poslucháč na neho obrátil. Azda i preto, že ten človek po tom všetko, čo videl a počul od tohto obdivovaného proroka, odsunul nabok a vyznal Ježiša, aby robil advokáta medzi ním a jeho príbuznými. Doslova použil túto výzvu.

"Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo." On mu odvetil: "Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?" A ostatným povedal: "Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď človek má hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má." A povedal im aj podobenstvo: "Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: `Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.' Potom si povedal: `Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!' Ale Boh mu povedal: `Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?' Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý."

(Lk 12, 13-21)

Na prvý pohľad sa zdá, že Ježiš je voči statkárovi z podobenstva priprísny. Smie sa azda odsúdiť človek, ktorý sa svojou usilovnosťou a podnikavosťou dopracoval k veľkému majetku? Nie je azda užitočnejší ako sto iných, ktorí nie sú schopní uživiť ani seba ani rodinu? Či azda treba odsudzovať ľudí,ktorí vďaka organizačnému talentu, šikovnosti a prezieravosti vytvárajú predpoklady pre hmotné zabezpečenie seba a spoločnosti - teda aj iných? Či nie sú práve oni milší Bohu, ktorý ako Pán sveta a Otec všetkých ľudí chce, aby sa človek mal na svete dobre? Nepracujú vari práve títo nadaní, zruční a vytrvalí jednotlivci v zmysle úprav, ktoré dal Stvoriteľ ľuďom na začiatku dejín, keď im odovzdal hrubú stavbu tohto sveta, aby ju dokončili podľa plánov, umne vložených do prírody? Alebo má azda Boh väčšiu záľubu v mase zaháľačov, ktorí počas žatvy mrhajú čas svrlikaním ako svrčky a potom prídu otrhaní a hladní po almužnu?

Takto predstaviť problematiku v dnešnej stati evanjelia by znamenalo nepochopiť zmysel Ježišovho podobenstva. On a spolu s ním zrelý kresťan neodsudzuje ľudskú činnosť a starosť o každodenné potreby, ani ich najmodernejšie aspekty. Či azda odsúdil Martu pre jej obsluhu a pohostinnosť - i keď zdôrazňoval to najpotrebnejšie? Boh a ľudia plní Boha nikdy nezaujmú záporné stanovisko k podnikavým, pracovitým a prezieravým ľuďom technickej éry a každého obdobia ľudských dejín. Veď predsa práca, poctivá práca je službou Božou, je pokračovaním Božieho diela na zemi a slúži k všestrannému rozvoju ľudského tvora, ktorý je synom Božím. Každá práca má teda sama osebe v určitom zmysle i teologickú hodnotu, bez ohľadu na toho, kto ju vykonáva a na jeho svetonázorové zameranie. Ježišov súd nestihne pracujúceho pre jeho prácu, ale preto, že práca, prípadne jej úspech a príjemné ovocie sa stali výlučným zmyslom jeho života, bez ohľadu na iné hodnoty a iných ľudí.

To je zmysel Ježišových slov v podobenstve: "Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!" Ježiš takýchto ľudí charakterizoval veľmi tvrdým, ba až "urážlivým" výrazom: "Blázon!" Koľkých ľudí v uliciach Bratislavy a Prešova, Košíc a Nitry, Žiliny a Komárna i spomedzi nás by takto nazval! Lebo podľa neho je bláznom každý, kto po ničom inom netúži a za ničím iným sa nezháňa, z nijakého iného dôvodu nepracuje a nenamáha sa, len aby sa mohol raz v pohodlí najesť, napiť, užiť si niečo doma alebo na dovolenke, dnes alebo o desať, dvadsať rokov, keď zbohatne, keď skončí štúdiá, keď urobí kariéru - za každú cenu, i za stratu osobnej cti a každej inej hodnoty.

Egoistickí boháči sú často terčom Ježišových výčitiek. Podľa neho sa dostáva do konfliktu s Bohom každý boháč v zmysle hmotnom, psychickom a duchovnom, ak sa upriami na seba do takej miery, že stráca z dohľadu iných. Dobre by si to mali uvedomiť ľudia, ktorí majú veľa peňazí a majetkov a nazdávajú sa, že môžu s tým disponovať, ako sa im zapáči, nech by išlo o tie najbláznivejšie vrtochy. Dobre by sa mali skúmať vedci, umelci, vysokí politici, ľudia s veľkým spoločenským vplyvom a pod., či využívajú toto bohatstvo iba egoisticky, vo vlastný prospech, samoľúbo a ctižiadostivo. Lebo takto by sa i na nich mohlo vzťahovať ono málo lichotivé "blázon" a tragická perspektíva egoistov hrubého i jemného zrna: Ešte tejto noci stratíš všetko.

Lekcia dnešnej state evanjelia je teda jasná. Zmysel ľudského života nespočíva len v starosti o bohatstvo v niektorej jeho forme ako remeslo, obchod, veda, politika, umenie, vzdelanie atď. Kto sa stane obeťou týchto starostí, nevyhnutne sa dostáva do konfliktu nielen s Bohom, ale aj so sebou samým, so svojou ľudskou prirodzenosťou. Život prestáva byť plnoľudským, a to sa vypomstí na jednotlivcoch i spoločenstvách, ba i celých národoch. Zo slobodného človeka sa stáva otrok a z pána poddaný. Ľudské šťastie - aj to pozemské - nie je možné realizovať bez ohľadu na Stvoriteľa a prirodzenosť človeka, a ešte menej proti nej.

Niektorí ľudia už pomaly triezvejú. Nielen tí najprezieravejší spozorovali, že v celom tom mechanizme hospodárskeho života a vôbec celého spoločenského zriadenia je akási chyba, i keď ju nevedia a dakedy nechcú pomenovať jej vlastným menom. V oboch prípadoch sa tu jednotlivcom, ba i národu šikovne alebo i brutálne nanucuje ideál statkára z podobenstva, raz slovami "Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!", inokedy zasa "Ak budete nenávidieť, bojovať, ničiť, kynožiť, pracovať, arizovať, privatizovať, stavať, organizovať, položíte základy spoločnosti, v ktorej vy alebo vaši potomkovia budú mať plné misy a čaše".

Konzumné pôžitkárstvo naplnilo dušu človeka takou vášnivou túžbou po hmote, že to nebezpečne ohrozilo jestvovanie nielen jednotlivcov, ale i celých národov. Namiesto hmotného blahobytu sa v jednej časti sveta pociťuje stále väčší nedostatok najzákladnejších hmotných potrieb a nevýslovné sklamanie ľudí, ktorým čisto pozemské starosti o každodenné alebo vsugerované potreby zotročili alebo dokonca umlčali dušu.

Pridlho sa tí, na západe i východe, na severe, ale i na juhu dali fascinovať blahobytom bohato prestretého stola v domoch podobných palácom. S väčšou alebo menšou zreteľnosťou sa začíname presviedčať, že za peniaze sa dá kúpiť všeličo, ale nie spokojnosť, šťastie, správny postoj k inému človeku, k manželskému partnerovi, k podriadenému alebo nadriadenému, k rodine a spoločnosti a ešte menej mravná bezúhonnosť, dôvera v život, existenciálna nádej, istota, že človek nie je predmetom nezmyselnej hry slepých činiteľov.

Uvedomujeme si ďalej, že peniaze sú pasom do každej krajiny, ale že ním nebudú do tej ríše, ktorej jestvovanie viac-menej zreteľne vytuší každý normálny človek. Stále viac a viac ľudí - dospelých a mladých - spoznáva, že najúbohejšie, najchudobnejšie a najpoľutovaniahodnejšie deti sú tie, ktorým rodičia okrem jedla a šiat, ubytovania a vreckového, vzdelania a spoločenskej úrovne neboli schopní dať nič viac. Také deti si najmä v čase dospievania uvedomujú, že síce majú všetko, ale že im súčasne všetko chýba. V čom to "všetko", čo im chýba, spočíva, však nevedia.

Preto bez veľkých ťažkostí hodia cez palubu rodičmi nahonobené statky a s nimi nezriedka i seba samých a stanú sa nebezpečnými sebe, svojej generácii a celej spoločnosti.

Aké dôsledky vyvodíme z týchto myšlienok, naznačených podobenstvom dnešnej state evanjelia?