Je málo tých, čo budú spasení?" - spýtal sa neznámy poslucháč Ježiša pred 2000 rokmi. "Je málo tých, čo budú spasení?" - spýtal sa Garaudy, pripodobňujúc ľudstvo k posádke vesmírnej lode, ktorou je zemeguľa. Bude málo tých, ktorí prežijú možné katastrofy, zapríčinené zlým zaobchádzaním so Zemou, našou výlučnou vlasťou? - pýtajú sa ľudia tretieho tisícročia po tom všetkom, čo sme zažili za posledného pol roka. Bude málo tých, ktorých ľudskosť ostane neporušená napriek bombardovaniu škodlivými výplodmi našej civilizácie?

V otázkach by bolo možné pokračovať. Aj odpovedí by bolo veľa. Optimistických i pesimistických. Optimisti bezmyšlienkovito pospevujú s pochabým autorom šlágru "všetci prídeme do neba" - kým iní mechanicky opakujú naoko zbožné, v podstate však bláznivo upokojujúce heslo: "Všetko sa nakoniec výborne skončí, sadnime, vypime si" - kým pesimisti s narastajúcim úspechom všetkých, čo ich chcú počúvať, presviedčajú, že svet ide dolu vodou a že nič nemá zmysel... lebo "po nás potopa"!

Ba ani otázkou počtu "vyvolených" sa nezaoberajú, a to nielen preto, že to nikto okrem trojjediného Boha nevie, ale i preto, že sa cítia byť v tých najlepších rukách. Ten, ktorý ich stvoril z ničoho, sa už bude vedieť o nich postarať. Veriaci majú len jednu starosť - aby si zachovali bezpodmienečnú vernosť a oddanosť Bohu a lásku k nemu. Všetko ostatné - ako počet spasených a zatratených, kedy a za akých okolností bude koniec sveta, ponechávajú Bohu, tomu najlepšiemu Otcovi. On vo svojej prozreteľnosti dáva nám nepochopiteľným spôsobom, každému jednému, šance, aby sme sa spasili. Preto nemá zmysel, aby sme si lámali hlavu nad tým, čo je absolútne neriešiteľné a nepredvídateľné. Radšej sa usilujme prežiť život v spravodlivosti a pravde.

Až vtedy, keď niekto vynaloží všetko svoje úsilie na spásu svoju a iných, bude vedieť dať radu aj tomu, ktorý je bezradný, zúfalý a ustráchaný: Máš šance, dobré šance. Aj ty. Vec je ešte v behu. Ešte sa nič nerozhodlo. Závody trvajú. Vypni sily, zrýchli tempo, lebo takto nedobehneš. Aj k nadľudskej námahe musíš byť ochotný. Ide predsa o čosi nekonečne dôležité. Všetky možnosti sú ešte otvorené, nebo i peklo. A uváž, že favoritmi sú všetci ľudia. Aj tí, ktorých nazývajú ničomníkmi, vraj s občianstvom pekla vo vrecku. Bohu ide o každého, naozaj o každého človeka. Preto sa môže každý spasiť. Len nech podá výkon - prirodzene, úmerne svojmu východiskovému bodu. A ten je zrejme u každého človeka iný. Preto sa raz mnohí prekvapia, keď uvidia, ako sa poslední stali "prvými a prví poslednými" (Mt 19,30). Rozhodnutie teda ešte nepadlo. Ale raz padne. Brána, tá úzka brána sa zatvorí. Vzácna je preto každá minúta. Lebo stopky už ktosi dal do pohybu.

To je duch Ježiša, ktorý nechcel nikoho zastrašiť a znechutiť. Úplne naopak, každému sa usiloval dodať odvahu, pozdvihnúť ho, vzpružiť, povzbudiť, aby znova vykročil, dal sa do behu, vypäl sily a nabral výšku.

Pochopiteľne, takýto výklad - podľa niektorých prioptimistický - nesmie nikoho zviesť k myšlienke, že sa hovorí o čomsi, čo je len hrou, prípadne akýmsi hobby, teda ako pri športe. Ježiš čoskoro povie, že tu človek rozhoduje o čomsi nekonečne dôležitejšom ako o získaní medaily alebo trofeje, lebo tu ide o večný osud každého jednotlivého človeka.

To je zmysel podobenstva o zatvorených dverách, ktoré Ježiš načrtol niekoľkými ťahmi. Večný život tu prirovnal - i keď nie výslovne (alebo presnejšie, i keď to evanjelista nenaznačil) - k svadobnej večeri v kráľovskom paláci. Ide o častý obraz v Ježišových rečiach. Poslúžil si pritom predstavami jednoduchých ľudí. Ich najkrajším snom bolo, aby ich raz pozvali na svadbu kniežaťa alebo kráľa. Podľa Ježiša pozvánku dostali všetci. To je zmysel hebrejského slova "mnohí", "pozval mnohých". Pozvánka prišla včas, ale nie všetci pozvaní reagovali na ňu. Niektorí sa vôbec nedostavili, iní sa oneskorili. A keď sa dal znak k večeri, brána sa zatvorila. S definitívnou platnosťou.

A tu začali prichádzať oneskorenci. Sám kráľ prišiel k bráne a pýtal sa: "Kto tam? Ty? A kto si ty? Nikdy v živote som ťa nestretol. Nepoznám ťa!" Klopajúci sa zhrozí, a to tým väčšmi, s čím väčšou istotou očakával, že mu pán otvorí na prvé slovo, že ho privíta ako starého známeho, ba že mu padne okolo krku a vovedie ho do svadobnej siene. Ale stal sa pravý opak. V zúfalstve zaklope ešte raz a začne pánovi pripomínať, o koho to vlastne ide. Lebo on predsa patril do úzkeho kruhu jeho poslucháčov. Veď tam a tam ho stretol, tlieskal po jeho prejave, zakričal mu na slávu. Ba dokonca jedol pri jeho stole. Pán však ostane neoblomný. Zopakuje s dôrazom, že príchodzieho nepozná, a tak mu neostane nič iné ako plač a nešťastie večného vyhnanca.

Nie je to trochu pripesimistický výklad? Je možné, aby bolo pred Bohom ilúziou a sebaklamom to, čo pokladáme za správne, dobré, zodpovedajúce nášmu svedomiu - a naopak? Môže sa človek tak mýliť? Zjavne hej, i keď by sme to sotva pripustili, keby sa Ježiš nebol tak presne vyjadril. Pod vplyvom tohto jeho krátkeho podobenstva - a veľmi mnohých iných výrokov v Novom zákone - si uvedomujeme, že je skutočne možné, aby jestvovalo aj čosi také ako "falošné svedomie", ktoré hodnotí veci a situácie subjektívne, teda mylne. Stačí sa započúvať do rozhovorov ľudí, aby sme sa o tom presvedčili. Falošné, mylné svedomie je veru častým zjavom. Čo všetko ľudia neospravedlnia, odvolávajúc sa na svoje svedomie! Niekedy aj hrôzostrašné zločiny na jednotlivcoch a celých národoch.

Každý zodpovedne premýšľajúci a konajúci človek sa preto občas zastaví, aby zapochyboval o sebe, o správnosti svojho svedomia, o objektívnosti svojich úsudkov, o bezúhonnosti svojho života, o svojej údajnej spravodlivosti a dobrote. Ba viac, aby si overil všetko, čo pokladá za dobré a zlé, za pravdivé a lživé, za spravodlivé a nespravodlivé a pod. Isteže, to nie je vždy ľahké - najmä pre toho, kto nepozná evanjelium alebo ho neuznáva za Božie zjavenie. "Čistý rozum" vždy nestačí. Ináč je to so zjavením. Evanjelium je ako kompas. Stačí ho položiť na mapu našich ľudských ciest, aby sme spoznali - aspoň keď ide o základné ľudské rozhodnutia - v akom smere nám treba vykročiť.

Apoštol Pavol v Liste Korinťanom - hádam by bolo správnejšie povedať pohodlným, zmäkčilým Korinťanom - napísal, komentujúc azda Ježišov obraz o dvoch cestách a o úzkej bráne: "Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne víťaznú cenu? Bežte tak, aby ste sa jej zmocnili. A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Ja teda tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie akoby som bil do vetra. Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý" (9, 24-27).

Bol to teda sv. Pavol sám, ktorý nás inšpiroval vysvetľovať "optimisticky" Ježišove slová o úzkej bráne a ceste. A je to sv. Pavol, ktorý presne vyznačí, o aké preteky, o aký zápas to ide. Kto tu vyhrá, nevyhrá na úkor iných, a kto tu prehrá, prehrá iba na úkor seba. Jednoducho preto, lebo nezápasí s inými, ale sám so sebou, so svojím telom (ako hovorí apoštol Pavol), čiže s nižšími, hriešnymi sklonmi svojej bytosti, alebo obrazne so "starým človekom", s Adamom, s padnutým Adamom, ktorý je v každom z nás. To nové v nás, za čo vďačíme Ježišovmu slovu spásy a jeho vykupiteľskej milosti prostredníctvom krstu a iných sviatostí, zápasí s tým starým v nás, s hriechom a hriešnymi slabosťami. V tejto súvislosti treba chápať úzku bránu a úzku, namáhavú cestu, ktorá vedie do večného života.

Všetci, ktorí sa skutočne usilujú žiť v znamení tejto novosti evanjelia, Kristovho, kresťanského životného štýlu, stávajú sa novými ľuďmi. Kto prispôsobuje svoje zmýšľanie, city, slová, rozhodovania - malé i veľké - svoje úsilie, túžby, skutky, skrátka celé svoje správanie, vnútorné i vonkajšie, požiadavkam Ježiša Krista, jeho osobnosti, pripodobňuje sa Ježišovi, nadobúda črty jeho tváre - v duchovnom zmysle, rozumie sa - a tak jeho neviditeľná, vnútorná tvár začne pripomínať Ježiša, Boha-človeka, prestane sa podobať starému Adamovi, a stále viac a viac sa pripodobňuje Adamovi novému. V tomto zmysle treba chápať starokresťanský výrok "Christianus alter Christus." Kresťan je druhým Kristom".

Ak sa teda takýto Kristovi pripodobnený človek priblíži k bráne do večného života, spozná v ňom Otec svojho Syna, zbadá na jeho tvári črty Bohočloveka. A ako takého ho prijme za jeho spoludediča.