"Je možné definovať kresťana?" Táto otázka sa objavila ako nadpis polstranovéhočlánku v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung z 25.10.85. Jej autor, významný teológ Hans Urs von Balthasar v ňom medziiným odpovedá na Küngove útoky na kardinála Ratzingera a Svätého otca a vyvodzuje z niektorých jeho tvrdení logický dôsledok: H. Küng už nestojí na kresťanskej pôde.

Láska k blížnemu, to sú - podľa toho, čo nás učili a čo sa učí - skutky milosrdenstva: hladnému dať jesť, smädného napojiť, uzimeného zaodieť, pocestného pritúliť atď. A okrem toho sú ešte duchovné skutky milosrdenstva. Tí modernejší upozorňujú na Afriku, Južnú Ameriku, Indiu, kde sa hladuje, na krajiny, kde panuje politický, rasový, triedny alebo náboženský útlak - a rozšíria tak pole pôsobenia kresťanskej lásky k blížnemu a či milosrdenstva. Už dávnejšie sa zdôrazňuje povinnosť Cirkvi a kresťanov verejne sa solidarizovať s chudobnými, utláčanými a slabými, a to i vtedy, keby to vyvolalo konflikt s mocnými tohto sveta. Kresťanstvo, Cirkev - žiada sa zvrchu i zospodu, zo strany pápeža ako i jednoduchých radových veriacich - musí vytvárať a stále zväčšovať priestor, v ktorom by všetci ľudia mohli vidieť a skúsiť lásku, milosrdenstvo, vyjadrované vzájomnou pomocouvšetkýchvšetkýmadelenímsa s hmotnými a duchovnými statkami.

Chce, aby sme sa my kresťania milovali, skutočne milovali, a dokázali týmto spôsobom, že sme jeho učeníkmi. To má byť dokonca rozpoznávacím znakom kresťanov: Deliť sa o lásku tak, ako sa delíme o chlieb. Lebo kde ide o ňu, tam je každý človek núdzny, hladný, smädný, nahý, pocestný, väznený" - aj keď sa hrdí, že netrpí na "sentimentalizmy".

Dobre to raz povedala matka Terézia mládeži na Zjazde nemeckých katolíkov vo Freiburgu: "Máte všetko. Robíte však dojem, že ste chudobnejší ako moje siroty v Indii - lebo vám chýba láska." Človek bez lásky je vskutku tým najväčším bedárom na svete. Čo má manželka z bohato zariadeného bytu, keď ajona je pre manžela iba akoby kusom nábytku - nevšímaná, necenená, zabúdaná? Sú prípady, kedy to obdobne možno povedať o manželovi alebo o deťoch. Bohatí bedári! A je ním zamestnanec i zamestnávateľ, žiak i učiteľ, dieťa i rodič, učeň i majster, ak nieto medzi nimi vzťahov poznačených láskou, zodpovedajúcou patričným úrovniam.

Je to už raz tak. Človek potrebuje, aby si ho niekto všimol, aby videl, že aj on je tu, že niečo robí, niečo znamená, že má úspech, aby mu dal pocítiť, že sa s ním ráta, že ho rád počúvne, stretne" A ak sa mu toho dostane - a často ide skutočne iba o malú pozornosť - rozžiari sa ako dom alebo mesto, v ktorom niekto naraz rozžal všetky svetlá. Cíti sa akoby znovuzrodený, ba vykúpený. Keď sa mu však toho nedostane, alebo len zriedka, ubíja ho to, okráda o energiu, životaschopnosť, mladosť, dakedy aj o zdravie a chuť do života.

Koľko ľudístojí na okraji našej životnej cesty, žobroniac o úsmev, dobré slovo, priateľský pohľad, o trochu uznania, slovo prepáčenia pri pochybení, o štipku súcitu v chorobe"...! Koľkí už-už klesajú alebo ležia bezvládni, zranení bezohľadnosťou - azda i zo strany najbližších - alebo jednoducho neschopní ďalej znášať nedostatok toho najpotrebnejšieho vživote. Ležia tampri ceste ako nešťastník z podobenstva o milosrdnom Samaritánovi.

Ako sa všetci vieme pohoršovať na tom kňazovi a levitovi - lebo prešli popri zranenom a okradnutom ľahostajne, nevšímavo. A predsa rolu toho kňaza a levítu zohrávame aj my, najmä tí spomedzi nás, pre ktorých núdzni, ranení, nešťastní prekážajú po stranách našej životnej cesty. Pre ľudí koldokola sú iba anonymnými telesami, ktoré nepatria do sféry ľudskosti. Spredmetňujú sa na čosi nedefinovateľné, ba skoro neživé, na starý, opotrebovaný kus nábytku - ktorý si človek všimne iba vtedy, keď objaví, že by mu ešte mohol byť na niečo užitočný.

Ten tretí z podobenstva, samaritán, ten si ľudí všíma - okom a srdcom, v autobuse i na horskom chodníku, v hlučnej továrenskej hale a pri rysovacejdoske, na katedre a v školskej lavici, pri raňajkách s rodičmi a súrodencami alebo na dovolenke. Každý samaritán vidí ľudí ako ľudí - ako ich vidí Boh. Srdcom! Jednému daruje priateľský pohľad, druhému úsmev, tretieho osloví, inému zasa ustúpi z cesty, podrží dvere, uvoľní miesto na sedenie atď. Všetko veľmi nepatrné veci,vykonané jednoducho,bez pózy, vtieravosti, samoľúbosti, falošnej blahosklonnosti človeka, ktorý dáva pocítiť, že preukazuje niekomu dobrodenie. Ale nadovšetko robí to, čo mu srdce vnukne ako dobré, užitočné, príjemné a milé pre toho iného. To je láska, il voler bene, chcieť dobre - ako to výstižne povedia Taliani.

Keď Ježiš hovorí o láske, keď slávnostne a s dôrazom vyhlásil jediný mravný zákon Novej zmluvy, jeho zmluvy, kresťanstva, mal na zreteli v prvom rade lásku v pravom a prvom význame slova: mať rád ľudí, byť k nim priateľský, otvoriť všetky zmysly srdca pre iných, ale najmä pre ľudí bezprostredného okolia, pre vlastnú manželku, resp. manžela, pre deti, starých rodičov, teda najprv pre rodinu a potom pre ľudí, s ktorými sa dennodenne stýkame, ktorí - ako sme obrazne s Ježišom povedali - stoja po oboch stranách našej životnej cesty, prípadne kráčajú s nami. A pri tom všetkom nezabúdať na úbožiakov v šírom svete.

Kto takto zmýšľa a hovorí, sotva si uvedomuje, aké sofizmy, polopravdy vychádzajú z jeho úst. Lebo dobro treba robiť dobre. Stavovské povinnosti rodiča, spravodlivosť vo verejnom živote, na poli práce, podpora dobročinných a humanitných inštitúcií atď., to nestačí na vyplnenie Kristovho zákona lásky. Spomenuté dobré skutky majú v láske svoj kvet a láska má zasa svoje plody v skutkoch milosrdnej lásky. Jedno bez druhého je nemysliteľné. Ježišom tak dôkladne a dôsledne požadovaná láska bez konkrétnych skutkov milosrdenstva by bola odporným pokrytectvom a dobročinnosť, humanizmus bez lásky – ak by vôbec bola mysliteľná - vypočítavosťou alebo kompenzáciou. Lebo skutočný humanizmus a cieľavedomá podpora dobročinných inštitúcií - najmä ak sú prejavom trvalého životného štýlu - vedú k precítenej láske nielen k človeku, ale aj k Bohu.

Láska nikdy nie je láskou, ak ju milovaná alebo vraj milovaná osoba nepocíti ako lásku.Toto tvrdenie má všeobecnú platnosť, predovšetkým v živote manželskom, rodinnom a výchovnom. Don Bosco, ktorý sa pri výchove inšpiroval kresťanskou rodinou, odporúčal ako najdôležitejší predpoklad výchovného úspechu takú lásku, ktorú mladí cítia. Milujúci vychovávatelia sa stanú milovanými a takto dosiahnu prenikavé a trvalé výchovné úspechy - zdôrazňoval často. Bosco, tento génius a svätec, veľmi dobre poznal mladých ľudí a bral Ježišov zákon lásky doslova. Stvoriteľ, ktorý modeloval ľudské srdce, vedel, že len pociťovaná, čiže presvedčivá láska vyvolá ako reakciu lásku. A kráľovstvo Božie, ktoré prišiel ohlasovať Ježiš, je kráľovstvom lásky. V tejto súvislosti treba chápať i požiadavku Jána Pavla II. "vytvoriť civilizáciu lásky".

Áno! A nebojme sa vysloviť ani slovo "bláznovstvo". Napokon, nebudeme prví. Dvetisíc rokov pred nami to povedal apoštol Pavol, keď hovoril o "bláznovstve kríža". Boli by schopní tohto bláznovstva kríža matky a otcovia, rodičia a učitelia každého druhu a nesmierne množstvo ľudí každej doby a veku bez pomoci Toho, ktorý nám ukázal, čo znamená dať všetko z čistej, ničím a nikým nezaslúženej lásky? A vďaka jeho láske, jeho príkladu a pomoci možno aj od človeka požadovať dar čistej a nezaslúženej lásky, ktorá robí obdarovaného šťastným a darcu duchovne šťastným a velkým.

Odvtedy, ako Bohohočlovek ukázal, čo je to čistá láska, vieme, v čom pozostáva duchovná aristokracia našej planéty ako i výchova k nezištnej, človeka zošľachťujúcej láske. Nikdy však netreba zabúdať, že všetko začína a spočíva v láske Božej skrze Krista. A to je súčasne i dôvod, prečo sa v zákone lásky najprv hovorí o láske k Bohu a až potom o láske k človeku. Láska prichádza človeku iba cez Boha.

Kto si to neuvedomí, čoskoro spozná, aké úbohé sú čisto ľudské lásky! Aké sú krehké a chabé, ako rýchlo chladnú a miznú. Veru, potrebujú sa zapojiť na nekonečný zdroj lásky, stále novej, čerstvej, originálnej - na Boha! Preto sa nezmýlime, keď Bohu ďakujeme za lásku manžela alebo matky, za priateľskosť kolegu alebo šéfa, za dobré ovzdušie na pracovisku a v rodine. Láska je cestou od Boha k človeku a od človeka k Bohu. Ako milujúci Boha zostupuje k človeku láskou, tak láskou vystupuje od človeka a prírody späť k Bohu. Sv. František Assiský so svojou hymnou na tvorstvo je toho dojímavým a presvedčivým dôkazom.

Ak naše rozjímanie spôsobí, že otvoríme oči srdca, aby sme si začali všímať ľudí, s ktorými žijeme, ktorí sú nám blízki, ale často iba priestorovo, ak sa sústredíme na týchto ľudí, ktorí sa nám stali nezaujímavými, na ktorých pozeráme ako na bezduché telá, dosiahne každý deň svoj cieľ. Začne sa uskutočňovať zázrak samaritána: ranené, anonymné telo sa premení na zaujímavú a milovanú bytosť brata alebo sestry, priateľa toho či onoho pohlavia a neraz sa premení na manželku či manžela.