Anton Hlinka

Ani neviem, akou asociáciou mi po prečítaní state evanjelia o nehodných pozvaných na hostinu, prišiel na um naoko bezvýznamný rozhovor s istým rakúskym kameramanom na pobreží Neziderského jazera. Musel ešte urobiť niekoľko záberov s fotoaparátom a s kamerou pre akýsi dokumentárny film. Pristúpil som k nemu a dali sme sa do reči. Pýtal sa, čo sú to za študenti - všetci v čiernom ako ja. Povedal som mu, že sú to seminaristi študujúci v blízkom seminári filozofiu. Potom na moju trocha bezočivú prosbu nám urobil niekoľko pekných snímok. Keď sme sa lúčili, prehodil šibalsky - alebo poloironicky?: "Teraz už viem, že sa dostanem do neba. Urobil som pekné fotky farárom".

"A vy ste o tom pochybovali?" - ja na to. "Samozrejme. Ja som hriešny človek"! "A ták, vy ste teda hriešny človek a navyše si to priznáte... Tak potom sú pre vás nebeské brány otvorené!"A to zas prečo?" "Nebo je len pre hriešnikov, ktorí si uznajú chybu a usilujú sa z nej vybŕdnuť - ako vy"! A začal som mu vysvetľovať - čuduj sa, svete, počúval a uškŕňajúci sa študenti filozofie tiež. "V nebi nemajú miesto iba takí ľudia, ktorí robia iným zle, ale si to nepriznajú, naopak, pokladajú to za bravúrne kúsky."

Kameraman sa na mňa pozrel, ako by sa chcel presvedčiť, či nežartujem a po chvíli dodal: "Nás to učili!" inak. "Vezmite si do rúk evanjelium a nájdete v ňom i to, ako o tom zmýšľal Ježiš. A to je dôležité. Neraz a v rozličných obmenách vyhlásil, že prišiel spasiť hriešnikov. O spravodlivých sa vyjadroval dosť skepticky."

Kameraman nerozumel. Preto som sa ho spýtal: "Povedzte, koho tak ľudia pokladajú za dobrého človeka? Či nie toho, ktorý skromne uzná svoje chyby a zaujme v spoločnosti to miesto, ktoré mu právom prislúcha? A čo súdime o chvastavých ľuďoch, ktorí sú vraj bez chyby, ktorí ”nikdy nič zlé neurobili”, ktorí na všetko nájdu výhovorku, ktorí majú odvahu ospravedlniť všetky svoje - aj tie najpochybnejšie - skutky? Ja by som s takými ľuďmi nechcel žiť. A azda ani vy. A pravdepodobne ani Boh ich nechce mať pri sebe v nebi."

Rozhovor však, čuduj sa svete, pokračoval. Tentoraz na výzvu študentov... Či som to nemal tomu Viedenčanovi trocha bližšie vysvetliť. Odpovedal som, že by istotne bolo bývalo vhodné uviesť ho do tohto biblicko-teologického rozhovoru... ale niekedy je menej viac... Im, študentom, som však poukázal na jednu vážnu stránku nadhodenej problematiky.

Ak by bolo totiž možné Ježišovi pripisovať dajaké antipatie, ba až skoro alergiu voči niekomu, tak by to bol istotne typ ľudí, ktorých by sme mohli nazvať "spravodlivými", "slušnými", ktorí nikomu nič neukradli, nikoho neoklamali atď., atď., skrátka "ktorí majú svoje papiere vždy v poriadku" - prirodzene, len vo vlastných očiach. Veď predsa chodia na bohoslužby a občas sa i pomodlia ("najlepšie v prírode, ďaleko od hluku sveta") a na sviatky idú do kostola - ako každý slušný kresťan.

Takíto "spravodliví" sa však nachádzajú aj medzi neveriacimi: Aj z ich úst sme počuli azda už všetci - tí, ktorí sa pohybujú v pluralistickej spoločnosti - že "nikomu nič neukradli", "robia si svoju prácu", "platia dane", "majú svoje zásady" a pod. V našej predstave sa takýto druh ľudí vykryštalizoval v presne vyhranený typ, známy pod menom "farizej" - i keď ho vždy nemožno stotožňovať s príslušníkmi židovského hnutia "perišim".

Ježiš vo farizejoch svojej doby prísne karhal POKRYTCOV všetkých čias. A keďže sa tí biblickí vždy bránili výrokmi zo Svätého písma, citoval im Písmo aj on. Napr. Ozeáša (6, 6): Zmysel jeho slov by sme v krátkosti - ale presne podľa zmyslu - mohli asi takto vyjadriť: Nie vaše obety, vaše modlitby, vaše votívne dary, vaša stála prítomnosť v chráme je to, čo od vás žiadam - hovorí Pán. Inými slovami: "Chcem, aby ste boli milosrdní, dobrácki, zhovievaví, úprimní, ochotní, aby ste si navzájom pomáhali, mali súcit s chybou iného, nerozprávali o nej prvému susedovi, aby ste si navzájom úprimne odpúšťali, nezávideli si, nepomstili sa a odstránili zo srdca všetku horkosť. Ak sa o toto neusilujete, vaše obety a modlitby sú daromné.

Ježiš sa však neobmedzil iba na citovanie prorokov, ale na názorných príkladoch - podobenstvách - ukázal, o akú nábožnosť Bohu ide. Ba viac, vyznačil, v čom bude pozostávať nové náboženstvo, ktorého je zakladateľom - a či Nový zákon. Najvýstižnejšie zo všetkých podobenstiev je to o milosrdnom Samaritánovi.

Od svojich bude dôrazne a nástojčivo vyžadovať, aby sa natoľko odlišovali od ostatných, že budú na nich ukazovať prstom. Ale nie preto, že chodia do kostola alebo že sa modlia, postia a zachovávajú prikázané sviatky, ale preto, lebo žijú ináč ako ostatní, že sú čestní, úprimní, poctiví, láskaví, že sa navzájom skutočne milujú.

Je nad každú pochybnosť, že bez modlitby a bohoslužby to nejde, aspoň nie natrvalo a dokonale. Kto sa však obmedzuje len na bohoslužby, žije ešte v Starom zákone, je nasledovníkom farizejov, nie Krista, ktorý jasne povedal: Nie každý, kto mi hovorí `Pane, Pane!' vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 7, 21).

Všetkých udivuje svojou priateľskosťou a bezprostrednosťou.Zavečeria si aj s tzv. hriešnikmi, baví sa s nimi a priatelí. Farizeji, tí im idú obozretne z cesty - aby sa vraj nepoškvrnili. Netrvá dlho a celá "spodina" miest a dedín je na jeho strane. Chodia za ním a pozývajú ho k stolu.

Netreba, myslím si, pripomínať, že tu nie je reč o slepcoch a krivých v telesnom zmysle, ale o ľuďoch s duševnými chybami, mravnými nedostatkami. Ježiš takto názorne ukázal, že prišiel spasiť všetkých. A aby sa práve títo už vopred necítili odpísaní, preukazoval im najviac priazne.

Toľko k uvedenému textu. Nerozoberali sme ho slovo za slovom, ale zastavili sme sa iba pri jeho základnej téme. Na záver jednu pripomienku.

Dôkladne si treba uvážiť, čo Ježiš žiada. Istotne nie vytvoriť "geto spravodlivých" a ešte menej odlišovať sa od ostatných príslušnosťou ku kresťanstvu, chodením do kostola a zachovávaním cirkevných príkazov. Ježiš od svojich nasledovníkov žiada vydávať o ňom svedectvo dôsledným - a dakedy aj hrdinským - úsilím o trpezlivosť, dobrotu, požaduje ochotu pomáhať každému bez rozdielu, ale nadovšetko chce láskavosť, zhovievavosť, skromnosť, pokoru, jednoduchosť, ale i sebaovládanie, striedmosť, trpezlivosť, žičlivosť, láskavosť, milosrdnosť, pozornosť, vľúdnosť, jemnosť, ohľaduplnosť, priateľskosť, srdečnosť, vernosť, tolerantnosť a lásku, ktorá je na vrcholci sociálnych cností.

Rodičia by si mali dobre uvedomiť, že ich deti po dvadsiatich, tridsiatich rokoch nepovedia: Môj otec, moja mať boli dobrými ľuďmi, lebo každú nedeľu chodili do kostola, lebo sa modlili a postievali, ale preto, že im ukázali šľachetnú ľudskosť, že dennodenne žili podľa Kristovho príkladu lásky, v tých dimenziách, ako sme to práve vypočítali. AK DETI KRESŤANSKÝCH RODÍN ODPADNÚ OD BOHA, TAK SPRAVIDLA - I KEĎ NIE VŽDY - PRETO, ŽE ICH PRÍKLAD VLASTNÝCH RODIČOV NEPRESVEDČIL O "UŽITOČNOSTI" NÁBOŽENSTVA. VIDELI A SKÚSILI, ŽE VIERA NEMÁ NIJAKÝ VPLYV NA ŽIVOT. NAČO BY SA TEDA MALI O ŇU STARAŤ?