Anton Hlinka

(Jn 3, 17-21)

Slovo kriminálny má v latinčine, z ktorej pochádza, zlovestný význam - zločinný. Najdôležitejšou osobou v kriminálnom filme je zrejme detektív. Aj toto slovo má pôvod v latinčine. Znamená čosi také ako odkrývač. Jemu prislúcha úloha rozlúštiť zamotaný prípad tým, že odkryje, osvetlí niektoré temné okolnosti. ”Osvetlí”! Lebo zlo sa vždy odohráva v prítmí, v pološere osamelosti,v tme utajenosti, najčastejšie v noci.

Kriminálne filmy skoro vždy prinesú prijateľné riešenie a napätie ustúpi uspokojeniu zvíťazstva spravodlivosti nad zločinom, svetla nad tmou. To je azda jediný pozitívny prvok tohto žánru. V každodennom živote obchodu a športu, podnikania a politiky, spoločenských úspechov a víťazstva nad podlosťou sa veci majú často inak. Ale to ponecháme režisérom, ktorí sa nedajú predať za tridsať strieborných.

Ježiš v stasti, ktorú sme prečítali, hovorí o zlých ľuďoch, o ľuďoch ako ja a ty, ktorí sa dopúšťajú zlých skutkov tým, že milujú tmu. Počínajú si teda ako kriminálnici. Utekajú od svetla, aby na nich nepadlo, zakrývajú si pred ním tvár, aby ľudia nespoznali, kto a akí sú.Nasadia si masku, prípadne majú k dispozícii celý rad masiek ako legendárni špióni a gangstri. Maska je maska preto, lebo bráni spoznaťpravú totožnosť človeka. Má za následok však i to, že si ľudia nedôverujú a upodozrievajú sa z toho alebo onoho. Lebo ak sa niekto usiluje zatajiť totožnosť svojej osoby alebonejaký jej aspekt, musí mať dôvody, pre ktoré dáva prednosť temnu, maske.

História skrývania sa človeka po páde do zlého skutku začala veľmi skoro. Hneď u prvých ľuí. Sväté písmo to opisuje veľmi umným podobenstvom. Keď žena jedla zo stromu, z ktorého Boh prvým ľuďom zakázal jesť, a zviedla k požívaniu ovocia aj muža, inými slovami, keď prarodičia ľudstva prestúpili Boží príkaz, "zavolal Pán Boh na Adama a povedal mu: `Kde si?' On odpovedal: `Počul som tvoj hlas v záhrade a zľakol som sa, lebo som nahý. Preto som sa skryl.' Opýtal sa ho: `Kto tipovedal, že si nahý? Jedol si azda zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?'" (Gn 3, 9-12).

Čosi ju znepokojovalo a jej nepokoj rástol následkom zvýšenej opatrnosti manžela, jeho nervozity pri telefonovaní, prehnanej priateľskosti, z ktorej prechádzal do agresivity.Pomaly sa presvedčila,že jej niečo tají. On zasa by jej bol všetko najradšej vyrozprával, ale sa hanbil aj obával, že by to malo nedozerné následky pre rodinu. Okrem toho nemal silu skoncovať s nedovoleným vzťahom. Neostávalo nič iné, ako sa skrývať, klamať manželku, deti a seba, hľadať stále priliehavejšiu masku, tápať v tme - presnejšie - vytváraťju okolo seba, haliť sa do nej. Čosi podobné sa stáva nielen keď ide o priestupky proti manželskej vernosti, ale o všetky mravné priestupky.

Veru každý, kto robí zlo, uteká od svetla, ba ho nenávidí, halí sa do tmy dvojznačnosti a klamu. Ježiš mal pravdu- i keď mal vtedy na mysli predovšetkým svetlo, ktorým bol on sám: Ja som svetlo sveta". Jeho slová majú však vždy aj nadčasový význam, ako nasvedčuje 21.verš: "Kto koná pravdu, ide na svetlo.""Nepravda a svetlo, neistota a svetlo, hriech a svetlo, to sú protivy. Kto pácha zlo, kto sa prehrešuje proti pravde, upadá do tmy, stáva sa jej otrokom.A veruže som mal z rozprávania onoho muža dojem, žeje otrokom.Otrok! Takmer inštinktívne som pozrel na jeho ruky, lebo som mu nemohol nazrieť do duše, či náhodou nie je v okovách. Tieto sa zavše ľahšie znášajú ako okovy na rukách - lebo nie sú nápadné.

Dakedy však tma panuje v srdci: tma pýchy a ctižiadosti, závisti a nenávisti, hnevu a neznášanlivosti, urážlivosti a povýšeneckosti atď. Tieto neresti sa na prvý pohľad nejavia ako tma, lebo človek nimi ovládaný sa neskrýva. Hovorí, koná, plánuje, rozhoduje sa otvorene, pred očami všetkých. Ale tma je vnútri, v duši, v mysli,v rozume, vo svedomí. A táto tma je zákernejšia, nebezpečnejšia, lebo ju nikto nepozoruje, ani ten, ktorý v nej tápe.Jedno je však nápadné každému - ale sotvakedy tomu, ktorý je obeťou spomenutých a iných nerestí: nenávidí svetlo pravdy, protiví sa mu,nechce ho prijať a neprijíma ani tých, ktorí o ňom svedčia.

Tak ľahko sa človek stane obeťou tmy. Ani sa nenazdá a už je väzňom samého seba. Padne do rúk otrokára, ktorým je jeho vášeň. Ako ťažko je vyslobodiť sa! Človek je komplikovaná bytosť. Podobá sa labyrintu. Možnosti dostať sa na slobodu sú všade a nikde. Alebo presnejšie: jestvuje iba jedna, treba ju však nájsť. A to je tá, o ktorej hovorí Ježiš:Vystúpiť na svetlo -z vnútornej alebo vonkajšej tmy -, opustiťcestu klamu alebo sebaklamu, nech by to stálo čokoľvek.Lebo len"pravda vás oslobodí" - zdôrazňoval Ježiš.A on poznal človeka. Mimoriadne názorne to ilustruje prípad mladého Gándhího.

Keď otec prečítal list, začali mu tiecť slzy po tvári a z tváre na list.Potom na chvíľu zatvoril oči - akoby rozmýšľal. Keď ich otvoril, list roztrhal. 15-ročný Gándhí sa pustil do plaču. Nemohol zniesť otcovo utrpenie. "Slzy lásky ma oslobodili a očistili od hriechu"- napísal po rokoch a dodal: "Viem, že moje vyznanie znamenalo pre otca pocit úplnej istoty a nesmierne vystupňovalo jeho lásku ku mne."

Koľko pravdy je v týchto slovách.Gándhí takmer inštinktívne vycítil, ako sa dostane z temného labyrintu na svetlo pravdy. Každá neresť je osobitným druhom tmy a nájsť cestu na svetlo nie je preto vždy ľahké. A najťažšie je to vtedy, keď sačlovek s neresťou tak stotožní, keď maska na jeho tvár tak prilieha, že viac nevie, čo je jeho pravá totožnosť pred Bohom a spoločnosťou. Vtedy sa mu zdá, že by poprel seba samého, svoje záväzky voči rodine, spoločnosti, ba i národu, svetu, dokonca i Bohu, keby sa správal ináč. Tu treba naozaj zázrak, aby sa človek oslobodil z otroctva – jednoducho preto, že ho necíti ako otroctvo. Zachrániť ho môže iba bezhraničná dôvera v Ježiša, jeho pravdu a svetlo, milosrdenstvo Božie.

Skoncovať s niektorou slabosťou alebo hriechom sa človeku zdá - najmä ak ide o návyk - ako keby ho niekto nútil k skoku do tmy. To už nebude život, ale neslané a nemastné živorenie - vyhovára sa. K skoku sa odhodlá len ten, kto pevne dôveruje svedectvu Krista, že síce poletí cez tmu, ale pristane vo svetle.

Priatelia, účet za mravný dlh musí niekto vyrovnať. A Ježiš to urobil. Trpel ako človek, aby zaplatil za vinu spolučloveka. Jeho utrpenievšak malo nekonečnú hodnotu, lebo bol Bohom, rovným v Božstve s Otcom a Duchom Svätým. Preto jeho zadosťučinenie malo nekonečnú hodnotu - vrcholne vyrovnal nekonečný účet. Až teraz chápemeBožiu lásku a nutnosťjeho obety.

Jednovšak ani Boh nemôže urobiť - aby človek prijal dar odpustenia. To, aspoň to môže a musí urobiť človek sám. Len tak sa dostane z tmy na svetlo.A nič nie jeBohu milšie ako znova a znova odpúšťaťprosiacemu o odpustenie, byťmilosrdný k tomu, kto sa dovoláva jeho milosrdenstva skrze toho,ktorý smrťou na kríži vyrovnal účty celého ľudstva - tie predtým a tie potom.