Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?" Otázka tohto druhu sa neprestáva ozývať posledných 2 000 rokov. Voľakedy sa ňou nepokojné mysle obracali v modlitbe na Krista, keď upadli do zmätku a duchovnej depresie. V našej dobe si ju kladú celé generácie. Tým alebo oným spôsobom, mlčky alebo hrmotne sa obracajú na Cirkev, jej organizácie, na kňazov a laikov so skeptickou otázkou, či Ježiš je naozaj ten, ktorý má riešenie veľkých problémov ľudstva a každého jednotlivého človeka.

Ale vráťme sa k Jánovi, ktorý po prvýkrát položil túto otázku. Skoro nám ťažko padne uveriť, že by bol mohol tak výstižne formulovať to, čo zamestnávalo ľudí všetkých čias. Čo ho priviedlo k tomu? Azda pochybnosti jeho učeníkov? Možno. Alebo jeho vlastné pochybnosti, prípadne určitý druh neistoty? Ktovie. Ani to nemožno vylúčiť. Veď akoby aj! Ján predsa poznal takmer naspamäť proroctvá o Mesiášovi, osloboditeľovi svojho národa, prísnom a spravodlivom sudcovi, vladárovi, ktorý rázne zasiahne do neporiadkov vo svete a vo svojej vlasti. On mal byť pomstiteľom krívd na slabých a chudobných, tvrdým panovníkom nad nepriateľmi svojho ľudu.

Po nejakom čase sa však dozvie, že to, čo Ježiš robí, nie sú gestá a skutky spravodlivého sudcu, ani pomstiteľa utláčaných, ani osloboditeľa otrokov a väzňov. Mocní ostali mocnými aj naďalej, nespravodliví súdia nespravodlivo aj naďalej, krutí vládcovia vládnu kruto aj naďalej, chudobní sú bez práv i naďalej.

Uponížení ľudia - najmä mladá generácia - zdeptaní nespravodlivosťou a násilím, vydieračstvom a podvodníctvom krútia pochybovačne hlavou a pýtajú sa: Je tento Ježiš skutočne tým Spasiteľom, za ktorého sa vydával, alebo za ktorého ho pokladajú jeho stúpenci? Je ním naozaj? Alebo sa máme obrátiť za inými? Keď totiž zlo nadobudne určité rozmery, človek cíti, že musí prísť niekto, kto je mocnejší ako obyčajný smrteľník.

Ježiš teda nevytiahol poverovacie listiny, nepredložil Jánovým poslom svoj bohorovný "osobný preukaz", ale slovami proroka odpovedal: Otvorte oči, uši a všetky ostatné zmysly, pozorujte a usudzujte. Ak konám skutky predpovedané prorokmi, tak stojí pred vami Mesiáš. Bola to rafinovaná odpoveď, svedčiaca o múdrosti a dialektickej schopnosti. Ba Ježiš ide ešte ďalej a vydá o sebe svedectvo ešte rafinovanejším spôsobom. Ale opäť nie priamo.

Z tejto krátkej exegetickej úvahy sa dá vyvodiť poučenie pre každodenný život. Kdesi v hĺbkach duše každý človek čaká na Spasiteľa, i na svojho osobného Spasiteľa. Viac-menej vedome sa po ňom obzerá skoro celý život. Za mnohých z nás rozhodli už rodičia a my sme neskôr iba potvrdili: Áno, on je mojím Spasiteľom a Spasiteľom sveta.

Druhý poznatok sa bude týkať našich pochybujúcich bratov. Sú bezradní, ba niekedy až vyzývaví voči Bohu a Cirkvi, Ježišovi a jeho vykúpeniu. Žiadajú od nás veriacich a od Boha jasnú reč, pádne dôkazy, nepochybné záruky. Čo im na to povedať? Nič iné ako to, čo Ježiš odkázal Jánovi: Viďte a čujte, skúmajte a uvažujte, a zo všetkého, čo ste objavili, vyvodzujte dôsledky. Inými slovami: hľaďte na prírodu a na seba, na krásu a poriadok vo vesmíre, na nepreskúmateľnú účelnosť a harmóniu hviezdnych svetov a bunky, na rozumnosť zračiacu sa v oku dieťaťa a na divy ľudského umu. A potom robte uzávery. Azda aj vy zvoláte so svetoznámym botanikom Linném: "Ja nepotrebujem dôkazy jestvovania Boha, ja ho vidím, len čo otvorím oči." Alebo poviete s Heinrichom Speemanom, veľkým biológom: "Kedykoľvek sa ako bádateľ blížim k prírode, mám dojem, že stojím pred nesmiernou inteligenciou, neporovnateľne prevyšujúcou moju vlastnú." Veď či to nebola práve táto cesta, ktorá priviedla takmer všetkých významných prírodovedcov k Bohu?

Ježiš sa pri istej príležitosti obrátil na svojich protivníkov a vyzval ich, aby svoju rozvahu, schopnosť usudzovať a prezieravosť pri riešení závažných problémov používali aj vtedy, keď ide o veci ducha: "Keď sa zvečerí, hovorievate: `Bude pekne, lebo sa červenie nebo;' a ráno: `Nebo je zachmúrené a červené, dnes bude búrka.' Vzhľad oblohy viete posúdiť, a znamenia časov neviete?!" (Mt 16, 2-3). Boh je absolútne nedostupný našim zmyslom a nášmu rozumu, a predsa nie je číra a či slepá viera jedinou cestou k presvedčeniu o jeho jestvovaní a vôli. Dáva znaky. Človek si ich však musí všimnúť, viac, musí ich tlmočiť a vyvodiť dôsledky. Lenže koľkí sú - nehovorím schopní, - ochotní urobiť to? Ježiš nežiadal svojich poslucháčov, aby mu uverili iba na slovo. Vyzýval ich: Viďte, počúvajte, pozorujte a usudzujte"

Tí, ktorí si nedajú túto námahu, zaslúžia si, aby sa Ježiš obrátil na nich tvrdými slovami: "Vzhľad oblohy viete posúdiť, a znamenia časov neviete?! Zlé a cudzoložné pokolenie žiada znamenie, ale znamenie nedostane, iba ak znamenie Jonášovo"(Mt 16, 4). Sú ľudia, ktorí sa hriechmi tela a zmyslov tak "zhovädia", že nemajú zmysel pre nič iné ako pre telo. Znaky a signály milosti, ktoré mnohých priviedli k viere, pre nich neznamenajú nič.

Boh sa týmito znakmi obracia na každého človeka. Ale nie sú pre všetkých rovnaké. Iné dostáva mladý, iné starší. Iné človek jednoduchý, iné vzdelaný. Je smiešne povedať: "Boha v knihách nenájdeš!" alebo s opovrhovaním hovoriť o "Bohu filozofov". Niektorí nájdu Boha len pomocou kníh - lebo dostali na to hrivny. Takýchto ľudí viera "v krátkych nohaviciach" ani nepresvedčí ani neuspokojí. Einsteina alebo von Brauna, Marcela alebo Bergsona nemožno nútiť, aby vykročili k Bohu po ceste matky Terézie.

A ako to bolo s Máriou, Zachariášom, Jozefom a s inými? Nedostali azda znaky, ktoré mali lúštiť? Znaky, ktoré zodpovedali ich chápavosti? A nedostali znaky pastieri a traja králi? Vzali ich vážne, uvažovali nad nimi a - podporovaní milosťou - prenikli k tajomstvu, ktoré skrývajú. To je cesta k viere. Lebo viera je súhlas, je uznanie pravdy toho, čo sa nám zvestuje - ale nie bez dôvodov. Preto vieru možno nazvať (s teológmi) "rationale obsequium", "rozumové prisvedčenie" ohlasovanému posolstvu.