Možno si niekto spomedzi nás takúto a podobné otázky ešte nikdy nepoložil. Urobil by to najlepšie, čo môže, keby sa dnes tomu Ježišovi prihovoril. Azda i otázkou. Kto si vlastne, Ježišu Kriste? Ak mám byť úprimný, ja som ťa ešte nikdy skutočne, osobne neoslovil. Som so svojou vierou iba na začiatku. Pomôž mi objaviť ťa, spoznať ťa, spriateliť sa s tebou!

V týchto dňoch som čítal o mladom taxikárovi, ktorý na otázku klienta, do čoho mieni investovať zarobené peniaze, bez rozmýšľania odpovedal, že pôjde do Indie na hrob Bhagwana, aby si prehĺbil kontakt s bohom. Iba mimochodom, tohto gurua, alebo - ako ho mnohí nazývajú - sexgurua jeho prívrženci uctievali už za života ako boha. Ako mohol ten taxikár, podľa všetkého rozumný človek, vraj z dobrej katolíckej rodiny, navyše bývalý miništrant, s jednotkami z náboženstva zanechať kresťanstvo a stať sa obeťou tohto démonizmu?

Dnes nestačí, aby sme deťom sem-tam čosi prehodili o akomsi Ježiškovi, naučili ich Otčenáš a Zdravas, vzali ich alebo poslali do kostola. A nestačí ani občas alebo i pravidelne chodiť na nedeľnú omšu. Mnohí po presťahovaní do mesta alebo do iného prostredia úplne spontánne skoncujú s náboženstvom, ktoré stotožňovali s chodením do kostola. Ale nestačí ani čisto rozumové náboženské vzdelanie.

Istotne mi dajú za pravdu všetci správcovia farností v stredných a väčších mestách. A potvrdia to - i keď iným spôsobom - tí, ktorí mali neoceniteľné šťastie nájsť späť cestu k Ježišovi Kristovi. Na ilustráciu príklad, ktorý sa neinformovaným bude zdať trocha exotický. Ide o príbeh Caryl Matriscianovej, publikovaný pod názvom "Bohovia New Age" (New Age, die Macht von Morgen, Hänssler Verlag, Neuhausen- Stuttgart, 1987).

Caryl pochádza z anglickej katolíckej rodiny, ktorá už tri generácie stála v službách britského impéria v Indii. Vo svojich spomienkach píše, aký strach v nej vzbudzovali bohovia brahmanov (najmä krvilačná bohyňa Kali), a mimovoľne ich porovnávala so svätými v katolíckom kostole, kam rodina pravidelne chodievala. Všetko tu bolo na rozdiel od brahmanských chrámov čisté, príjemné a príťažlivé - najmä sochy a obrazy Panny Márie, sv. Jozefa, sv. Terézie a iných svätých. Učili nás, " píše Caryl v spomenutej knihe, "že" svätí nám pomôžu prísť do neba", že sa treba pomodliť veľa ružencov a krížových ciest. Okrem toho treba vraj chodiť na litánie a na omše" a nepáchať veľa hriechov." Pravidelne sa spovedávala a potom sa vraj cítila lepšie a bola na seba hrdá. Až do najbližšej hádky so sestrou. Po nej bola znova hriešnicou.

V "tomto teda pozostávalo jej náboženstvo. Koľko katolíkov by mohlo tak alebo podobne spomínať na svoje detstvo a roky dospievania a koľkí ako Caryl neskôr po obrátení povedia: Nikto mi nevysvetlil, že Ježiš Kristus je niekto reálny, živá osoba, ktorá je stále tu, s ktorou sa možno spriateliť, rozprávať, o ktorého sa možno za každých okolností a vo všetkých veciach oprieť. Nikto mi nepovedal, že Ježiš ma miluje, že zaplatil výkupnú cenu za moje hriechy a že láska k nemu úplne pretvorí náš život a život každého človeka. Caryl sa to dozvie až po dlhých rokoch. Ale medzitým sa dostane na krivé chodníky.

Ale čosi jej nedalo pokoja. Miesto toho však, aby sa vrátila k modlitbe, sviatostiam atď., začala intenzívne praktizovať jogu a východnú meditáciu, zblížila sa s niektorými sektami, najmä s Haré Krišna. Inšpirovaná spomienkami na Indiu, vytvorila si vlastný svet bohov. Že sa takto osobné problémy nevyriešia, ale iba prikryjú, prípadne hlboko zahrabú do podvedomia, to si neuvedomila - ako toľkí iní!!

Po stroskotaní manželstva odišla do Ameriky, kde si našla priateľa. V Chicagu čakala na ňu Božia milosť. Čírou náhodou" sa spolu s priateľom dostala na biblický krúžok "Jesus people" a či mládežníckeho ježišovského hnutia. Vedúci skupiny Richard sa opýtal Caryl, odkedy pozná Ježiša Krista. Odpovedala, že je od detstva katolíckou kresťankou. Richard sa jej však hneď opýtal, kedy uznala Ježiša Krista za svojho osobného Spasiteľa a Pána. Po jej rozpačitej odpovedi Richard pokračoval: "Veríš, že Ježiš Kristus je Boží Syn a že umrel na kríži za tvoje hriechy?" - "Vieš, že ťa Boh miluje, že zostúpil z neba, stal sa človekom, že prišiel, aby ťa spasil, aby ti odpustil, očistil ťa a priviedol k Otcovi"?" Richard hovoril ďalej týmto štýlom. A výsledok?

Po tom, čo zažila na biblickom krúžku, kde videla, s akou spontánnosťou sa skupina mladých ľudí modlila, ako im z očí žiarila viera a koľko neobmedzenej bratskosti voči všetkým ľuďom z nich priam sálalo, ostala - a jej priateľ takisto - priam unesená. Ako rada sa zbavila zdedených predstáv o náboženstve. Boha si dovtedy predstavovala ako veľkú, ale neosobnú silu, prípadne ako otca, starého otca, ktorého priazeň sa dá získať odriekaním modlitieb a dobrými skutkami.

Odvtedy prešlo pekných pár rôčkov. Neviem, či Caryl Matriscianová ešte žije a ak áno, rád by som vedeli - a vy istotne tiež -, že zostala na ceste angažovanej kresťanky až do konca. Kiež by Boh poslal do nášho prostredia takých ľudí. Dlhé roky sa na ňu obracali mnohí ľudia o radu. Ako vedúca informačného strediska o sektách bola azda najlepšie informovanou svedkyňou o nebezpečenstve ázijských, okultných a vôbec moderných siekt. Jej svedectvo bolo presvedčivé, lebo každý konštatoval, že z vlastnej skúsenosti poznala nielen Indiu a všetko, čo z nej prenikalo na Západ, ale aj americkú sektársku a okultnú scénu.

Carylin prípad je pre nás veľmi poučný, lebo na nej bolo vidno nedostatočnosť tradičnej, takpovediac folkloristickej, zvykovej náboženskej výchovy a výuky, skĺznutie do všetkých moderných nerestí západného sveta, únik (!!) do siekt a návrat ku kresťanstvu vďaka tomu, čo je vlastne v kresťanstve každej doby to najsamozrejmejšie: osobný vzťah dôvery a priateľstva, oddanosti a lásky k Bohu skrze Bohočloveka Ježiša Krista.

Tu to všetko začína - i keď treba hneď dodať, že novoobrátenec potrebuje čosi viac ako to, čo vedelo ponúknuť ježišovské hnutie: Bibliu. V životnom štýle vybudovanom na náboženskom modele "Biblia a ja", prípadne "ja a Biblia", sa skrýva nejedno úskalie. Takto sa otvárajú dvere pre náboženský individualizmus, ktorý v kresťanstve nemá miesto. Ani nehovoriac o tom, že jeho následky sú pre kresťanstvo priam katastrofálne: stále drobenie na stovky, ba dnes už na vyše 2 000 náboženských zoskupení, otvorených pre každú možnú úchylku.

- podporovanie apoštolskej a sociálnej angažovanosti, lebo viera sa najexistenciálnejšie zakorení tam, kde sa človek usiluje zasiať, polievať a pestovať ju v srdciach iných,

Keď dieťa - ľudsky povediac - vďaka rodičom nadobudne obdiv a lásku k Ježiškovi, Ježišovi, Ježišovi Kristovi, Spasiteľovi, k Svätému Božiemu, ktorý je schopný oslobodiť nás od malomocenstva duchovných chorôb, vtedy sa dieťa, školák, puberťák, mladý človek nestratí. V každom nebezpečenstve sa rozpamätá, kde nájde odpustenie, pokoj, existenciálnu istotu, životnú radosť, odvahu znova začať, ak zablúdilo na krivé chodníky, a dennodenne znova začínať. Presvedčenie o Božom milosrdenstve a Kristovej láske k nám je najsilnejšou pohnútkou k zmene života (ako u Matriscianovej) a k vytrvalosti na úzkej strmej ceste ku kresťanskej dokonalosti.

Ak musíme doznať, že Ježiša ešte nepoznáme, že vlastne máme k nemu iba akýsi druh papierového vzťahu - lebo sme o ňom čítali a počuli - a myšlienka na neho nepohne ani o milimeter naším srdcom, oči nám nezažiaria, duša sa nepoteší, tak potom je načase, aby sme sa s ním spoznali, zblížili, spriatelili. Náš život dostane celkom iný ráz. Dakedy sa nám bude zdať, ako keby sme dovtedy nič, ani svet vlastne neboli poznali, nevideli ho taký, aký je, v pravom svetle, v realistických proporciách.

Ak sa Kafarnaumčania pri stretnutí s Ježišom spytovali jeden druhého, čo je to za moc a učenie, že sa tomu Nazaretčanovi podrobujú aj mocnosti pekla, tak i my sa musíme právom pýtať: Čo som ja, Pane, že smiem veriť, že ma miluješ, a že smiem veriť, že túžiš po mojej láske? Daj, aby som o tom nikdy nezapochyboval a neurazil tak tvoju dobrotu, a daj mi navyše, aby som v čo najplnšej miere zodpovedal tvojej láske.