Július Homola

Nech vám Boh odpustí

Za rána, v poludnie, večer, keď hviezdy rozviate

Ste hlasom mladosti, ste piesňou spomienok

čo v prítmí hôr šepká a žblnkotá

o šťastí večného života.

Vylieta pieseň zvonov ako plachý vták

nad štíhle drieky veží, kde pnie Kristov znak,

večitý symbol Pánovej lásky a utrpenia.

Koľko len, koľko trpel pre mňa!

svedomie ožíva, že sme všetci bratia.

Ježišu Kriste, hľa, vesmírom šelestí

vzlyk ranených zvonov, plač ľudstva v bolesti.

Žalostne žadonia zblízka aj zďaleka,

že tvrdšie ako kov zlé srdce človeka.

Zblízka aj zďaleka cez diaľavy sveta,

zo skromných bielych zvoníc, čo na kopcoch svietia,

aj z úchvatných chrámov v náručí pralesov a skál,

zo stožiarov ozrutných katedrál,

už stáročia, už postáročia

Za zástup krvavý, čo povraždili zbrane,

skrúšene prosíme Ťa, Pane!

Za zástup zgniavených, čo utrýznila bieda sveta,

Pane, kolenačky prosíme Ťa!

Pane, zmiluj sa a nezatrať nikoho nikdy!

Dňom nocou kvília, dňom nocou žalujú

Ľudia, ach ľudia,

Tu v horách pod mostom beží stará rieka

snáď milión rokov a nikdy nezblúdi.

Veselo žblnká a spieva do ďaleka

zasneným turistom aj rybárom nevľúdnym.

Kamže sa ukryl prales, medvede a vlci?

Statočný ľud si k práci pokľakol,

nad riekou zdvihli mestá až k plachtám oblakov,

cvála rieka ako čas, čo sa nevráti.

Ach, rodná zem, dnes vlčou láskou zranená,

dokedy ťa budú nezdarné deti trápiť?

Bratia, zmierme sa. Jedného sme koreňa.

Podajme si ruky a žinčicou zapiť.

Boh nedá zhynúť, veď nás z lásky stvoril.

po práve túži, veď dravci škrtili ho veľa.

Náš vľúdny ľud studne kope, nie zákopy.

Von z krčiem zloby. Nech svieži duch národa

nad rúbaniskom svárov navŕši svoj rast.

Sme občania sveta. Lež v tom je pohoda,

každý má svoju mamu a svoju vlasť.

Hlavy a srdcia pevne dvíhať k odporu

proti krivej biede, ktorá ľudí kruší!

múdri a verní v zápasoch doráňaných duší.

Aj hviezdy raz zahynú. My ľudia nie.

Nesmrteľné žiaria šľachetné ľudské snahy.

Večná Láska k sebe nás pritiahne,

nebudeme viac boľaví a nahí.

prosíme, preveď nás mostom, ktorý nás väznil,

do večnej šťastnej vlasti-bytosti zronené –

Maďarskí páni vyhnali našich dedov

do ohňa prvej vojny vraždiť a zahynúť.

až praskla nadutá grófska hruď.

pyšní nadľudia drvia celý svet.

Aj slnko tienia zbraňou mocnou.

Lež v rumoch padli. Ani prach z nich niet.

Strašidlo tretej vojny ľudí zoviera.

Zrazu však zázrak ! Spľasol červený balón.

Ale, hľa, pozrite, už ďalšia obluda nás škrtí,

impérium kapitálu a lží tisíce.

a lúpežníci duší strežú ulice.

čo veríme v lásku, pravdu, rodinu a cnosť ?

kalí žriedla pre našu živú budúcnosť.

Obruč strachu sužuje národ náš.

Večný Bože, ku Tebe sa dvíhajú duše ľudu,

mladícku odvahu plávať proti prúdu.

Ty Tvorca svetov, života i nežnej krásy,

prosíme, zavej k nám láskavé, šťastné časy,

nech nám hviezdy žiaria, a svieže hory pučia,

nech nepadneme už viac katom do područia,

Rodáci, verní Bohu a ľudu, svorne spojme sa !

Tisnem ti ruku, život, nie na rozlúčku,

Nie ty, sám som si viazal krížnu slučku

v pochabom behu za motýľmi preludu.

Za záchranu z pút vďačím nebesám,

Ježiša Krista prosím o život a náruč síl.

Rozum a sloboda čarovný Boží dar.

Človek i národ bez nich vädne.

To Božia milosť, že nezahynul som biedne.

V útrapných bojoch moja bytosť úbohá

Tmu väzníc, pot príkoria tak sme prežili.

nech našu slobodu neorú ťažké oblaky,

temnoty zla v ľuďoch zakliate.

Bezbožným škodcom trpký pozdrav dávam,

surovo ste nás hrýzli v krutej čeľusti.

Súženia, krivdy odpúšťam vám.

Skazu, čo ste do duší vryli,