Tradičný model diferenciácie politických strán v krajinách západnej Európy, ktoré sú charakteristické demokratickou politickou kultúrou, vychádza zo sociálno-politických učení. Tie majú svoje pramene vo filozofických názoroch, smeroch a koncepciách, ktoré sa dotýkali usporiadania spoločnosti a postavenia ľudského subjektu v sociálnych vzťahoch. Vo svojej genéze prešli vývojom, ktorý spôsoboval prehodnocovanie ideí, na ktorých sú sociálno-politické doktríny založené a zároveň viedol k preberaniu či vzájomnému ovplyvňovaniu týchto učení. Liberalizmus, ktorý stojí medzi socialistickou a konzervatívnou sociálno-politickou doktrínou, vstupoval do ich hodnotového systému a vytváral línie, ktoré už z daného  hľadiska nemožno stotožňovať s pôvodnými doktrínami. Tieto procesy majú neraz zjavné lokálne špecifiká, ale ich vplyv je rozhodne širší. Anglický konzervativizmus je napríklad výrazne poznačený liberálnym hodnotovo-normatívnym systémom, politika Konzervatívnej strany v tejto krajine je neraz obdobná a porovnateľná s politikou liberálnych strán v iných častiach sveta. Výrazný rozdiel je však v  patriotistickom prístupe, zdôrazňujúcom národnú a kultúrnu špecifickosť Veľkej Británie, čo sa v praktickej rovine prejavuje v snahách o zachovanie vlastnej meny a niektorých ďalších  výhradách, predovšetkým vo vzťahu k Európskej únii.

Jednotlivé spoločensko-politické doktríny sa rozlišujú na základe ucelených politických ideálov a predstáv, ale aj politických opatrení a postupov, ktoré majú vytvárať vzájomne i vnútorne koherentný systém. ”Doktrínu je treba odlišovať od teórie, ktorá doktrínu (ak už jestvuje) vysvetľuje, a taktiež od konkrétnej politiky, ktorá ju uskutočňuje, pretože cieľom doktríny je poskytnúť súbor rozumom zdôvodnených názorov a postojov, ktorý sám seba odporúča vlastnými vnútornými kvalitami, no nie tak, že je v kohosi záujme buď mu veriť, alebo konať tak, ako keby sa mu verilo.” (Scruton, R.: Slovník politického myslenia. Brno: Atlantis, l999, s. 36)

Vo všeobecnosti možno vymedziť niekoľko sociálno-politických učení. Ide o liberalizmus, konzervativizmus, socializmus, komunizmus, nacionalizmus, fašizmus a anarchizmus. Majú rôznu formu rozpracovania. Ich vznik a genéza sa viaže na špecifické vývojové etapy ľudskej civilizácie. V demokratickom inštitucionálnom rámci sú akceptovateľné tri typy doktrín – liberálna doktrína, socialistická doktrína, konzervatívna doktrína. V  demokratickom inštitucionálnom rámci musia zachovávať princípy pluralitnej demokracie a právneho štátu. Tým, že sa stávajú súčasťou programu politických strán vystupujú ako súčasť spoločensko-politického prostredia a zápasu. Ich prepracovanosť, logické zdôvodnenie či prepojenie s praxou je preto samozrejmou potrebou politikov a politických strán, ktoré by mali byť primárne ovplyvnené ich hodnotovo-normatívnym systémom. Diferenciácia politických strán na liberálne, socialistické a konzervatívne je súčasťou demokratickej politickej kultúry, jej nižšiu formu predstavuje výber, voľba politických skupín podľa geografickej a kultúrnej tradície.

Pre liberalizmus ako spoločensko-politickú doktrínu je charakteristická antikolektivistická ideológia, ktorá zdôrazňuje primát jednotlivca pred spoločnosťou. Liberalizmus sa však vyznačuje prítomnosťou viacerých prvkov. ”Sú to doktríny: 1. spočívajúce na viere v pokrok, 2. individualistické, 3. preferujúce slobodu, 4. akceptujúce súkromné vlastníctvo, 5. uznávajúce obmedzenia funkcií štátu a moci štátneho aparátu.” (Kulašik, P.: Liberalizmus /Antológia textov z liberalizmu/. Banská Bystrica: UMB, 1998, s. 6)

Liberalizmus prešiel svojim vývojom, v dejinách politického myslenia niesol viacero prívlastkov – aristokratický, demokratický, sociálny liberalizmus. V poslednom z menovaných došlo k príklonu k sociálnej otázke. Nároky, prehnané nároky na funkciu štátu vyvolal protireackciu – neoliberalizmus.

Socializmus má korene v materiálnych ekonomických faktoroch. ”Staršie definície zo začiatku nášho storočia spravidla zdôrazňovali nasledovné charakteristiky socializmu: Po prvé, je to úsilie o zlepšenie sociálnych pomerov, predovšetkým na základe zmeny hospodárskeho poriadku a na základe spravodlivého rozdeľovania produktov. Po druhé, je to pojem totožný s hospodárskym kolektivizmom, ktorý chápe spoločenské vlastníctvo ako jedinú účelovú, mravnú a spravodlivú vlastnícku formu. Po tretie, inou formou socializmu v širšom zmysle je komunizmus, ktorý bol v rovine politického systému na základe ruskej revolúcie v roku 1917 nazvaný bolševizmom.” (Kulašik, P.: Socializmus /Antológia textov zo socializmu/. Banská Bystrica: UMB, 1999, s. 6)

V dejinách politických teórií vystupuje socializmus s viacerými prívlastkami – ranný, revolučný, reformistický, anarchistický socializmus. V súčasnosti sa vyprofiloval demokratický socializmus, ktorého cieľom je vytvoriť sociálny poriadok, poskytujúci rovnaké šance pre všetkých a minimalizujúci možnosť konfliktu. ”Slobodu však nemožno chápať neob-medzene, musí byť viazaná na morálnu povinnosť solidarity.” (Tamže, s. 31)

Konzervativizmus sa vyznačuje zachovávaním tradičných hodnôt, akými sú rodina, náboženstvo, národ, individuálne šance. Len veľmi ťažko pripúšťa zmeny v sociálnej a politickej sfére a preto zdôrazňuje zachovanie tradičného prerozdelenia štátnej moci, ako aj klasickej sociálnej diferenciácie spoločnosti. Konzervativizmus ako sociálno-politická doktrína sa teda snaží zachovať veci vo svojej osvedčenej podobe. ”Považuje ich buď za dobré samy o sebe, alebo za lepšie ako ich pravdepodobné alternatívy, alebo prinajmenšom za bezpečné, teda vzbudzujúce dôveru a náklonnosť. Konzervativizmus má tri odlišné polohy: postoj k spoločnosti, ideál vládnutia a politickú prax. Všetky tri sú formované skepticizmom (no neredukujú sa na neho), obzvlášť to platí o vzťahu k návrhom na rôzne radikálne zmeny, k utopickým teóriám a ideálom a k liberálnym a socialistickým doktrínam o ľudskej prirodzenosti.” (Scruton, R.: Slovník politického myslenia. Brno: Atlantis, l999, s. 58)

V genéze konzervativizmu vymedzuje politológia niekoľko relatívne samostatných etáp. Vývoj ideových základov konzervativizmu. Klasický konzervativizmus. Zmeny konzervativizmu v období medzi organizovaným kapitalizmom a svetovou hospodárskou krízou. Konzervativizmus po roku 1945.

Pre konzervativizmus je charakteristické, že považuje spoločnosť za výnimočný jav, ktorý treba, napriek všetkým jej nedostatkom, uprednostňovať pred prirodzeným, takzvaným predspoločenským stavom. Nezanedbateľným faktom postoja ku spoločnosti zo strany konzervativizmu je skutočnosť, že považuje spoločnosť za prvotný útvar a jednotlivca považuje za výtvor sociálnych podmienok, za produkt historických podmienok. Tie spôsobili splynutie jednotlivca s hodnotami, normami, zvykmi a nádejami, bez ktorých by nebol úplný. ”Čo konzervatívcovi zostáva, keď zvyky a hodnoty, ktoré si žiadajú jeho podporu, začínajú strácať autoritu? Moderný konzervativizmus vznikol ako odpoveď práve na tento problém: zdôrazňuje nutnosť legitimizovať také hodnoty buď obnovením tradícií, pomocou náboženských doktrín, alebo – čo je bežnejšie – ideou prirodzenej spravodlivosti, ktorá je oným univerzálnym základom pre všetky lokálne patriotizmy.” (Tamže)

Z hľadiska politickej praxe je pre konzervativizmus vlastné zachovanie politickej stability. Na rozhodovanie používa dômyselnú mocenskú štruktúru ako predpoklad zmysluplného mocenského pôsobenia bez toho, aby spochybnil opodstatnenosť zdedených inštitúcií. ”Konzervativizmus je vo svojej praxi nevyhnutne pragmatický a lokálne orientovaný, neochotný obhajovať ďalekosiahle riešenia; často pripúšťa, že existujú problémy, ktoré nemožno vyriešiť iba politickými prostriedkami. Pri riešení konfliktov sa vystríha prekročiť rámec zdedených inštitúcií a vlády zákona.” (Tamže)

Základom politického programu strán, ktoré sa identifikujú s konzervativizmom je ekonomika. Konzervatívne strany podporujú rozmach súkromného podnikania a nemalú pozornosť venujú aj definovaniu národných záujmov, najmä v ekonomických vzťahoch. Nemožno ich teda stotožňovať s nacionalistickými politickými subjektami a nacionalizmom. Pre nacionalizmus je vlastná fetišizácia určitého národa, ktorá môže viesť až k fašizmu. V agende konzervatívnych strán predstavuje ochrana národných či národno-štátnych záujmov len jeden, aj keď nie nezanedbateľný prvok.

V politickom spektre si konzervatívne strany vyhradzujú pozíciu pravého stredu, respektíve pravice. Spravidla sa hlásia ku kresťanským hodnotám, no oslovujú aj ateistov. ”Zastávajú sa tzv. horných vrstiev, ale súčasne majú podporu aj v časti širokých ľudových vrstiev. Konzervatívci podporujú európske integračné procesy, ale niektorí z nich vyjadrujú isté obavy (napr. vo Veľkej Británii).” (Kučírek, J. a kol.: Politológia. Nitra: UKF, 1999, s. 169)

Konzervativizmus je dnes v mnohých otázkach ovplyvnený niektorými liberálnymi náhľadmi, no zaiste to neznamená, že sa konzervatívne strany odkláňajú od vlastnej sociálno-politickej doktríny. Daná skutočnosť je skôr podmienená liberalizáciou trhu, ktorá sa javí ako nezvratná a prináša zo sebou zmeny nielen v praktickej rovine, ale aj v oblasti ideových sústav. Obdobné procesy sa dotýkajú aj socialistickej doktríny, ktorá už netrvá na svojich tradičných predstavách, socialistické alebo sociálno-demokratické strany sú dnes zastúpené vo vládach väčšiny krajín Európskej únie a podieľajú sa na zásadných liberálnych reformách.

Na Slovensku sa stretávame skôr s delením politického spektra na ľavicu, pravicu a stred, čo nie je celkom totožné s delením na socialistov, konzervatívcov a liberálov. Zdá sa, že politické strany majú problémy s jasnou a čitateľnou diferenciáciou, aj keď mnohé z nich sú členmi medzinárodných straníckych štruktúr, stotožnených s určitou sociálno-politickou doktrínou. Rovnako sa zdá, že svoje skoršie členstvo skôr zneužívajú, napríklad pri snahách inej strany vstúpiť do medzinárodnej straníckej organizácie, pričom sa snažia získavať politické body v medzistraníckom zápase. Do tretice, politické strany prakticky vôbec nerozširujú myšlienky tej sociálno-politickej doktríny, s ktorou sa aspoň formálne stotožňujú, a to najmä písomnou formou. Je to badať najmä pri sociálno-politickej doktríne konzervativizmu. Na slovenskom knižnom trhu absolútne chýbajú odborné diela s touto tematikou, pričom prác z oblasti liberalizmu je nepreberné množstvo. Výrazne to ovplyvňuje politickú socializáciu najmä nastupujúcej generácie, ktorá sa tak nekriticky stotožňuje z neoliberalizmom, dokonca v jeho najexpresívnejších interpretáciách.

Často sa hovorí, že na Slovensku má konzervativizmus v politike istú tradíciu, skutočnosť je však taká, že dnes v slovenskom politickom spektre prakticky absentuje jasne vyhranená konzervatívna politická strana, proces kryštalizácie politického spektra sa nezavŕšil ani po jedenástich rokoch slobodnej súťaže politických strán. Kresťansko-demokratické hnutie sa ako politický subjekt profiloval na náboženskom princípe, čo korešponduje s ideami konzervativizmu, no najmä v minulosti, po tom ako táto strana zaváhala vo vzťahu k emancipačným snahám Slovákov, pôsobilo KDH neraz dojmom, že svoj konfesionálny charakter chce (na kresťanskom Slovensku) len akoby využiť. Neskoršia strata identity, rozplynutím v SDK, výrazne poškodila imidž strany, tento raz najmä smerom dovnútra. Jeho hľadanie po vystúpení z tohto účelového subjektu, vyvolalo viacero otáznikov, keď kresťanskí demokrati, napríklad, otvorili tému registrácie homosexuálnych párov. Dovtedy sa verejne o tejto problematike prakticky nehovorilo, KDH však rozpútalo takú negatívnu vlnu protireakcií, s ktorou jeho predstavitelia, ako sami neskôr priznali, vôbec nepočítali. Ukázalo sa totiž, že v súčasnosti nemá KDH v podstate žiadny mediálny vplyv a v budúcnosti sa pri presadzovaní podobných ideí samo, bez širšieho politického konsenzu, len sotva môže presadiť. Veľkolepé vyhlásenia typu ”...operácia SDK sa skončila...” strane veľmi nepomôžu, samozrejme, ak má KDH väčšie ambície ako získať vo voľbách povinných päť percent, nevyhnutných na vstup do parlamentu.

Zhoršujúca sa sociálno-ekonomická situácia slovenského obyvateľstva spôsobuje, že jestvujúce, ale i novovznikajúce strany sa prísne nestotožňujú so sociálno-politickými doktrínami, keďže v tom vidia obmedzenie manévrovacieho priestoru. Takéto postoje neraz sprevádzajú postoje, podľa ktorých prísna orientácia na doktríny neumožňuje pragmatickú politiku, dokonca vznikajú pochybnosti, či má identifikácia politickej strany v období takzvanej tretej vlny vôbec význam? V skutočnosti však stotožnenie sa strany s určitou sociálno-politickou doktrínou nevylučuje konať operatívne, reagovať na vzniknuté a špecifické situácie trebárs v období transformácie, dôležitý je duch opatrení a ideové východiská prístupov, ktoré majú širokú možnosť uplatnenia. Na margo druhej poznámky možno jednoznačne povedať, že diferenciácia politických strán, ako dokazuje vývoj v západnej Európe, je nevyhnutným predpokladom ich vzniku, každodennej práce, orientácie ľudí, patrí k odôvodnenej a funkčnej tradícii európskej demokratickej kultúry.

Konzervativizmus dnes patrí k moderným sociálno-politickým doktrínam. Ponúka politický program, ktorý je prijateľný, všeobecne akceptovaný ľuďmi z rôznych sociálnych skupín a napriek liberalizujúcim vplyvom, predstavuje reálnu alternatívu. V čase dynamických zmien, neraz unáhlenými premenami v duchovnej oblasti môže svojim hodnotovo-normatívnym systémom efektívne upozorňovať na možné problémy, predovšetkým ich historizujúcou konfrontáciou. Konzervativizmus ako sociálno-politická doktrína preto na Slovensku mohol a môže zohrať nezanedbateľnú úlohu, najmä v prehodnocovaní rekonštrukcie spoločnosti, reforiem v najširšom ponímaní, tie vždy nemusia priniesť očakávané výsledky. Ani takzvaná západná spoločnosť nie je dokonalá. Má množstvo nedostatkov. Zdá sa, ako by sme ich postupne preberali, naviac, obohatené o tragické dôsledky nedávnej minulosti. Krízu, do ktorej sa zúfalo ponára slovenská spoločnosť, môžu napomôcť preklenúť len politické subjekty, pre ktoré je moc, vplyv a prestíž nástrojom, nie cieľom politiky. Dal by Boh, aby malo Slovensko po najbližších voľbách práve takúto vládu, hoci by ju potrebovalo už dnes.

Literatúra

Kulašik, P.: Liberalizmus (Antológia textov z liberalizmu). Banská Bystrica: UMB, 1998

Kulašik, P.: Socializmus (Antológia textov zo socializmu). Banská Bystrica: UMB, 1999

Scruton, R.: Slovník politického myslenia. Brno: Atlantis, l999

Tóth, R.: Základy politológie. Bratislava: SPN, 1996