Je nanajvýš zaujímavé pozorovať správanie sa súčasnej vládnej koalície v súvislosti s ambíciami Slovenska stať sa plnohodnotným členom Severoatlantickej aliancie. Jej predstavitelia na čele s premiérom Dzurindom akoby sa len nedávno zobudili zo zimného spánku a uvedomili si, že slovenská cesta do NATO nebude až taká jednoduchá, ako si to predstavovali. Od januára nového roku sa médiá len tak hemžia vyhláseniami o tom, že prvoradou prioritou premiéra je naše členstvo v aliancii. Dzurinda sa dokonca netají tým, že členstvo v tomto útočno-obrannom pakte je pre neho dôležitejšie ako zvyšovanie životnej úrovne slovenských občanov, ktorú podľa jeho vlastných slov zaradil až na miesto tretie. Pritom to ani zďaleka nebolo naše členstvo v NATO, ale práve vízia dvojnásobných platov a teda razantného zvýšenia životnej úrovne, s ktorou premiér vystupoval počas svojej cyklistickej kampane po Slovensku a ktorá mu priniesla kreslo premiéra. Priniesla však aj hlboké sklamanie pre jeho volicov.

Podľa všetkého len málo slovenských politikov je presvedčených o tom, že z pragmatického hľadiska je vstup Slovenska do NATO proti našim národno-štátnym záujmom. Avšak podriadiť našemu potenciálnemu členstvu v aliancii prakticky všetky aktivity vlády, akoby od tohto kroku závisel budúci osud našej krajiny, je prinajmenšom otázne. Dokonca aj súčasný minister obrany Jozef Stank, ktorý nemá absolútne žiadne skúsenosti ohľadne riadenia rezortu obrany, bol nominovaný na svoju funkciu z dôvodu, ktorý premiér Dzurinda charakterizoval ako krok vpred v našich integračných ambíciách . Dokonca aj budúci veľvyslanec SR v ČR sa vyberal podľa toho, ako nám táto nominácia pomôže v našich integračných snahách. Inými slovami, starý známy slogan ”So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak” sa zmenil na slogan ”Do NATO, alebo nikam”. Všetko nasvedčuje tomu, že tak ako sa v minulosti nespochybňovalo členstvo bývalého Česko-Slovenska vo Varšavskej zmluve, členstvo v NATO je v súčasnosti podobnou módou. Slovensko, podobne ako ostatné satelity bývalého Sovietskeho zväzu, sa po skončení studenej vojny jednoducho preorientovalo z Východu na Západ bez toho, aby si uvedomilo ”pros” a ”contras” takéhoto kroku.

Dosiahnutiu nášho členstva v NATO je podrobené prakticky všetko a všetci na súčasnej politickej scéne Slovenska. Potvrdením tejto premisy je len nedávne obetovanie bývalého ministra obrany Kanisa, ktorý údajne odstúpil, ako sa nám to snažili naservírovať slovenské médiá, z dôvodu kauzy výstavby jeho rodinného domu. Ďalším obetným baránkom sa stal bývalý generál Jozef Tuchyňa. Dôvod? Ministrom obrany sa údajne nemôže stať bývalý profesionálny vojak, ako to prikazujú všeobecné podmienky vstupu do NATO vypracované Washingtonom. Jednou z podmienok vstupu je však aj dodržiavanie ľudských práv. Keby Washington skutočne vychádzal z vyššie uvedenej zásady, Turecko ako jeden zo štátov, ktorý si z ľudských práv urobilo trhací kalendár, by sa na zoznam štátov kandidujúcich na vstup do NATO nikdy nedostalo. Osoba blízka americkému Pentagonu a slovenskej politickej scéne, ktorá si neželá byť menovaná, mi počas nedávneho rozhovoru potvrdila, že intencie o tom, že USA nesúhlasili s nomináciou Jozefa Tuchyňu na post ministra obrany a dokonca v tejto súvislosti intervenovali u predstaviteľov slovenskej vlády, sú skôr vymyslené ako pravdivé. Tuchyňu totiž v Pentagone poznajú ako vynikajúceho vojaka a civila, ktorého činnosť bola pred niekoľkými rokmi dokonca ocenená americkým vyznamenaním priamo na pôde Pentagonu.

Všetko nasvedčuje tomu, že premiér Dzurinda je pre vstup Slovenska do NATO ochotný urobiť a obetovať úplne všetko a všetkých. Odstaviť nepohodlných ľudí a dokonca, podľa posledných správ o použití ochudobneného uránu v Kosove, riskovať aj životy slovenských vojakov a kosovských civilistov. Mimochodom, konzultovala vláda svoje rozhodnutie o použití vzdušného a pozemného priestoru spojeneckým vojskám aliancie v rámci kosovskej krízy so svojimi občanmi? Už teraz sú známe škody, ktoré si vláda týmto nelegálnym rozhodnutím zobrala na svoje plecia. Milióny stratené v dôsledku nefunkčnosti Dunaja, sú peniaze, ktoré síce našej ekonomike budú chýbať, ale sú len materiálnou stránkou. Kto sa však bude zodpovedať za to, ak v budúcnosti Slovensko v dôsledku kosovskej krízy stratí ľudské životy? Koho budú viniť matky tých slovenských vojakov v Kosove, ktorých životy sú ohrozené v dôsledku ochudobneného uránu? Aj napriek tomu, že priamu koreláciu medzi účinkom ochudobneného uránu a tvorbou rakoviny dokázalo už niekoľko západných expertov (pričom dôkazy existujú), slovenskí politici, ktorí sa zdajú byť odborníkmi na všetko, vyhlasujú v tejto súvislosti bludy podobné slovám Predsedu Integračného výboru NR SR Františka Šebeja, ktorý správy o riziku ochudobneného uránu na zdravie veteránov označil za "holý nezmysel a možno spravodajskú hru”. Šebej pravdepodobne tento problém prekonzultoval so svojimi maďarskými kolegami, ktorí tvrdia čosi podobné.

Vstup Slovenska do NATO je témou, o ktorej by slovenskí občania mali byť informovaní v dostatočnej miere. V tomto smere údajne vláda vyčlenila 30 miliónov korún. Tie by však určite mohli byť použité na riešenie oveľa pálčivejších problémov, napr. kolaps zdravotníctva, školstva a ostatných dôležitých rezortov. Garretova správa, ktorú minulý rok vydal Pentagon, aby zmapoval pripravenosť slovenskej armády do NATO, je natoľko kritická, že slovenská vláda požiadala americké ministerstvo obrany, aby túto správu utajila pred verejnosťou. To znamená asi toľko, že v prípade, ak by sa o správu zaujímali americkí, alebo akíkoľvek iní novinári, Pentagon by odmietol vydať informácie na túto tému. Mimochodom, takýto prípad už nastal.

Čo sa týka novej americkej vlády a prezidenta Busha, oficiálne kanály nás informujú o tom, že Biely dom v novej zostave bude naklonený rozširovaniu aliancie. Premiér Dzurinda vo svojom blahoprajnom telegrame Georgovi Bushovi juniorovi k jeho zvoleniu do funkcie prezidenta apeluje na pokračovanie vynikajúcich vzťahov medzi USA a Slovenskom. Mimochodom, správa o tom, že novozvolený prezident Bush napísal premiérovi list, úryvky z ktorého priniesli aj slovenské tlačové agentúry, sa zatiaľ nepotvrdila. Štyria pracovníci tlačového oddelenia Bushovho prechodného tímu vo Washingtone totiž márne hľadajú kópiu takéhoto listu, o vydanie ktorej som požiadala pred viacerými týždňami. Ich odpoveď typu: ”Bohužiaľ, tento list nemôžeme identifikovať”, alebo ”skúste zavolať opäť zajtra...”, svedčí o tom, že tlačoví pracovníci nového amerického prezidenta si buď pomýlili Slovensko so Slovinskom, alebo význam listu Busha premiérovi Dzurindovi je taký minimálny, že o jeho existencii jednoducho nevedia.

(Publicistka, bývalá korešpondentka akreditovaná na MZV USA vo Washingtone)