Dariusz Żuk-Olszewski

Predposledný rok minulého tisícročia - rok 1999 - bol vyhlásený za Rok kresťanskej kultúry. Kultúry, ktorá má svoje korene v stáročnej histórii slovenského národa  i národov Európy, kultúry, ktorá vychádza zo svätocyrilo-metodského dedičstva a najmä viery v Ježiša Krista.

Ako vyzerá dnešný televízny program, azda netreba dajako zvlášť približovať. Stačí si zapnúť televízor a prepnúť napríklad na  Markízu či Novu v hocktorú dennú či nočnú hodinu a dostaneme pomerne plastický obraz o jeho úrovni. Dala by sa charakterizovať ako odpad nekonečných ”rodinných” seriálov, ponúkajúcich neskutočne pohodlný a prázdny život nereálnych hrdinov. Je to obraz filmov plných násilia a sexu bez takmer žiadneho deja a vonkoncom žiadnej myšlienky, to všetko väčšinou z dielne amerických filmárov. Ak raz za čas vznikne dajaký slovenský film, je veľmi podobný tým americkým, najmä zobrazením nespútanej sexuality. Príkladom takého ”podareného” slovenského seriálu je pred viac ako rokom odvysielaná ”Horská služba”, sprevádzaná protestami pracovníkov tatranskej Horskej služby, ktorí na rozdiel od filmových hrdinov skutočne nasadzujú svoje životy.

Nemalý podiel na tomto neutešenom stave má pomýlené chápanie slobody a žiaľ predovšetkým cielená snaha o likvidáciu kresťanských a s nimi spojených národných hodnôt nielen v postkomunistických štátoch, ale na celom svete.

Kresťanská kultúra a kresťanské hodnoty vo všeobecnosti sú v masmédiách diskriminované - či si to chceme alebo nechceme pripustiť. A nie je to len vinou nepriateľov Cirkvi, ale aj ľahostajnosťou nás kresťanov. Veľmi málo si vážime svoje právo na informácie, vzdelávanie, formovanie prostredníctvom masmédii v duchu hodnôt vlastných kresťanstvu, ku ktorému sa prihlásilo v poslednom sčítaní obyvateľstva viac ako 80 % obyvateľov Slovenska, čiže vyše 80 % daňových poplatníkov. Toto právo je úmyselne upierané väčšine a v mene akejsi ”tolerancie” a budovania ”otvorenej spoločnosti” je prisudzované rozličným ”menšinám”. ”Menšiny” tu uvádzam v úvodzovkách preto, lebo vôbec nechcem hovoriť o národnostných či etnických menšinách, ale ”menšinách” ľudí ”inak rozmýšľajúcich”, či jednoducho ”iných”.

Nie, nechcem vnášať do duší čitateľov akúsi nenávisť voči týmto ľuďom, ktorí sú našimi bratmi a sestrami tak ako iní. Chcem len poukázať na ich príklade na fakt, ako sa ľudské utrpenie (ktoré pre mnohých dotknutých  ich stav predstavuje) zneužíva na povyšovanie ľudského hriechu a slabosti na normálnu súčasť života a čosi, čo musí spoločnosť prijať, zmieriť sa s tým a týmto ”menšinám” zabezpečiť nadštandartné práva. Spomeniem len snahu o uzákonenie manželstiev homosexuálov, ba o umožnenie adopcie detí takýmto ”manželom”. Takýchto príkladov je medzi štátmi západnej Európy niekoľko. Kto s týmto nesúhlasí, alebo poukazuje na nezlučiteľnosť takéhoto počínania nielen s kresťanstvom, s učením tradičných kresťanských cirkví, ale i so všeľudskými hodnotami,  je označovaný za fundamentalistu, ”zadubenca” a nepriateľa slobody. Preto sa radšej o narastajúcom morálnom rozklade spoločnosti ”taktne” mlčí. Ak sa objaví film či iné dielo urážajúce a vysmievajúce kresťanov či kresťanskú vieru, nič sa nedeje, veď ide iba o ”umelecké dielo” a každý má právo na slobodu prejavu. Ak sa náhodou niekto ozve a protestuje, je označený za smiešneho spiatočníka, ktorý nemá ”šajn” o demokracii. Asi netreba pripomínať aféru okolo urážlivého plagátu k filmu ”Ľud verzus Larry Flint”, keď bol arcibiskup Sokol po svojom oficiálnom proteste ”skopaný pod čiernu zem” nechutným ”umeleckým” článkom v týždenníku Domino efekt. Larry Flint sa slovenským čitateľom pred časom ”prihovoril” na stránkach denníka SME, kde nám (rozumej ”prihlúplym” obyvateľom Slovenska) v krátkom rozhovore povedal niečo o slobode slova a o tom, ako sa Cirkev nemá čo starať do súkromného života človeka, za súčasť ktorého pokladá zrejme i vydávanie pornografického časopisu, ktorý je všeobecne označovaný za jeden z ”najtvrdších” vo svete. 

Čo viedlo našich žurnalistov k osloveniu tohto naslovovzatého ”bojovníka za demokraciu”, nevedno, ostáva nám však len dúfať, že išlo iba o náhodné zatemnenie mysle vedúceho vydania denníka SME.

V našej kultúre dostáva čoraz väčší priestor vulgárnosť. Už skoro niet divadelnej hry bez dvojzmyselných narážok a aspoň hŕstky vulgarizmov, o filme, výtvarnom umení a najmä populárnej hudbe ani nehovorím. Spomeňme len hru ”Šokspír”, ”avantgardné” spracovanie Shakespeara, pri ktorom sa musí menovaný anglický dramatik obracať v hrobe.Nedávno sa mi dostal do rúk scénar ”divadelnej hry” s názvom Dno, ktorú predvádzalo bratislavské divadlo Stoka. Divadelná hra s dejom, ktorý sa mi nepodarilo rozšifrovať, prekypuje vulgarizmami najhrubšieho zrna a je absolútne necitovateľná. Neviem, čo mali jej autori v úmysle docieliť jej uvedením na doskách svojho divadla, no nepochybne je veľmi užitočným prostriedkom na dovŕšenie primitivizácie a úplnej demoralizácie súčasného slovenského divadelného umenia. Keby išlo iba o hru predvádzanú v kruhu niekoľkých ”vyšinutých”, bolo by to síce strašné, ale istotne by nebolo potrebné tento problém pretriasať na stránkach novín a možno by sme si pomysleli, že hra je príznačná pre divadlo práve s takým názvom, aký má.  Ide však o oveľa viac. Na propagačnom letáčiku k divadelnej hre boli totiž uvedení sponzori. Dočítate sa okrem iného, že ”inscenácia” vznikla s príspevkom Nadácie otvorenej spoločnosti (Open society found) a Sorosovho centra súčasného umenia. Ďalej sa dočítate, že súbor pracuje na báze finančnej podpory Strediska pre švajčiarsko-slovenskú kultúrnu výmenu Pro Helvetia, z iného letáčika sa dozviete, že pracuje s finančným prispením štátneho fondu kultúry Pro Slovakia. A práve pri sponzoroch by som sa chcel pozastaviť. Okrem toho, že zo štátneho fondu kultúry, teda z peňazí nás, daňových poplatníkov, sa financujú také inštitúcie ako spomínané ”divadlo”, je nanajvýš zaujímavé pozrieť sa na pôsobenie rozličných ”filantropných” zahraničných mimovládnych organizácii na Slovensku. Odhliadnuc od toho, že za názvom mimovládne organizácie sa často skrývajú organizácie, veľmi blízke vláde jednej svetovej veľmoci, je nanajvýš podivuhodný kľúč, na základe ktorého sa vyberajú žiadateľské subjekty pre poskytnutie grantu. Z vlastnej skúsenosti viem, že pre kresťanské aktivity, resp. aktivity kresťanských organizácií, je takmer nemožné grant získať. Na prstoch jednej ruky by sa dali spočítať prípady, keď takéto granty udelené boli. Nepochybne v mnohých prípadoch granty zahraničných darcov pomohli dobrej veci a boli poskytnuté s cieľom pomôcť, no v mnohých prípadoch sa za nimi skrývajú úplne zištné záujmy. A jedným z nich je i cieľavedomé presadzovanie nekresťanského a európskej civilizácii cudzieho spôsobu života a rozklad kultúry. Aj sponzorovaním čudesných ”kultúrnych” aktivít.