Ústava ako dokument štátu.

Ústava je dokument štátu. Ústavu nemožno trhať a ani meniť jej podstatu. To však neznamená, že nie je nemenná. Nemožno ju však meniť v súčasnosti. Ide o formatívny a občana aktivizujúci dokument. Zmeny akékoľvek budúce možno uskutočniť až potom, keď sa v ústave SR niečo (t. j. nejaké ustanovenie skutočne) prežije. Možno tak urobiť aj vtedy, ak vzniknú také nové spoločenské vzťahy, ktoré vyžadujú právnu reguláciu formou ústavnoprávnej regulácie. To, čo sa navrhuje, je subjektivizmus, radikalizmus a z hľadiska riadenia štátu neprijateľné.

Navrhovatelia sa k platnej ústave chovajú tak, akoby išlo o nejaký špecializovaný bežný zákon. Uvažujú v línii: novela, malá novela, veľká novela. Tu ide z vedeckého hľadiska o postup neprijateľný. Prieči sa to poznatkom ústavnoprávnej histórie. Konštituanta, t. j. parlament dal štátu a spoločnosti ústavu. Takáto konštituanta sa môže opakovať, až nastanú podstatné, t. j. kvalitatívne zmeny. To sa u nás nestalo. Navrhované zmeny sú známe typologické riešenia, ktoré boli už v procese tvorby platnej ústavy odmietnuté ako nevhodné. Viaceré návrhy možno uskutočniť formou bežného zákonodarstva.

Najväčších chýb sa navrhovatelia dopúšťajú v otázke štátu. Slovenská republika je suverénnym štátom aj voči medzinárodnému spoločenstvu štátov. Nemožno preto tento štát stavať do pokľaku pred EÚ a ani do pokľaku pred samosprávou. Vstup Slovenskej republiky do EÚ si nevyžaduje žiadne ústavnoprávne zmeny. Tiež zriadenie vyšších územných celkov si nevyžaduje zmenu ústavy.

Slovenská republika je ordoliberalistický štát (poriadok a liberalizmus), demokraticko-participatívny štát a štát širokej decentralizovanosti. Do už nastolenej interakcie centralizmu a lokalizmu nemožno zasahovať pripomínaním zásady subsidiarity. Vzťah ústredných orgánov štátu a miestnych orgánov sa umožňuje na báze súkolia troch práv, a to: a/ práva rozhodovať o záujmoch obyvateľov obcí a miest, b/ práva na iniciatívu v miestnych záležitostiach, ak o nich rozhodujú vyššie orgány a aj c/ práva na ovplyvňovanie riešenia miestnych záležitostí vtedy, ak o nich rozhodujú iné miestne orgány.

Podotýkam, že Slovenská republika je štátom moderným i postmoderným, štátom slúžiacim ako aj aktívnym. Je aj štátom manažerským, štátom sociálnym a tiež štátom novej regulácie.

O uvedených súvislostiach, ktoré sú nevyvrátiteľné, sa navrhovateľom tzv. ústavných zmien ani len nesnívalo. Skloňujú len termíny demokratický a právny štát.

Zo spomenutých konkretizujúcich čŕt Slovenskej republiky ako štátu vyplývajú hory protiargumentov voči všetkým účelovým zmenám. Nemajú pravdu ani v otázke rozširovania ustanovení o súdnej moci. Záležitosti slovenského súdnictva sú riešiteľné bežným zákonodarstvom ako aj zmenou súčasnej praxe. Všetci sudcovia by mali mať širšie vedomosti nielen o partikularistickom rozhodovaní, ale aj o polycentrickom rozhodovaní. Mali by svojimi rozhodnutiami prispieť k tomu, aby vlastníctvo mohlo čo najskôr plniť všetky svoje sociálne funkcie. Tým by zároveň preukázali aj väčšiu schopnosť rozvíjať svoju rozhodovaciu činnosť na báze syntézy spravodlivosti distributívnej, excelentnej, elitnej a spravovacej.

Návrhy sú v rozpore so všetkými vedeckými zákonmi demokracie. Experti vládnej koalície nepreukázali žiadnu modernú špecializovanú znalosť či erudíciu. Vzhľadom na to ani ich návrhy ústavných zmien nemajú dostatok argumentov, a preto ani nemôžu byť realizované. Musia byť odmietnuté a vrátené na dlhodobé skúmanie. Tento postup je jediným, ktorý zodpovedá hodnote navrhovaných zmien.

Parlament by sa mal vrátiť k tvorbe zákonov, ktoré platná ústava predvída ako aj k tým, ktoré nepredvída, avšak sú naliehavé z iných dôvodov. Mal by sa zapojiť do svetového trendu parlamentnej činnosti a poučiť sa z teórie legislatívneho dozoru. Tento dozor je efektívnym prostriedkom riadenia parlamentov 21. storočia. Parlament by mal hlboko a čo najširšie načrieť do poznatkov z oblasti legislatívnej histórie. Potom budú slovenské zákony racionálne presné.

Scienta locuta causa finita.

Prof. JUDr. Michal Gašpar