Kto by nechcel stále viac a lepšie. Je to prirodzená ľudská vlastnosť. Lenže aj tá má svoj rub a líce. Tá horšia strana má tvár mamony, pôžitkárstva a chamtivosti, tá krajšia je motorom snaživosti, túžby po poznaní a všestranného pokroku. Niet pochýb o tom, že v dejinách Slovákov táto druhá výrazne prevyšuje to zlé, čo v nás je. Som presvedčený, že aj bude. To je vklad, s ktorým sa vyberám do tretieho tisícročia.

Všetci ľudia dobrej vôle, najmä však kresťania, lebo od narodenia Ježiša Krista sa odratúva náš letopočet, prežívajú vstup do nového milénia s obzvláštnym vzrušením a často vyslovenou, ale aj nevyslovenou otázkou: Aké bude? Putovanie budúcim časom je iste dobrodružné, plné nástrah hroziacich základným omylom, ale aj neumlčateľnou túžbou po novom poznaní. Práve to dalo vznik nielen faustovskému fenoménu, ale aj vednej disciplíne futurológii, teraz častejšie označovanej ako prognostika. Predpovediam niet konca kraja, do vážnych vedeckých pojednaní vychádzajúcich z univerzít a akadémií vstupujú astrológovia a veštkyne, v nemenšej miere obyčajní šarlatáni, ktorých východiskom je popol, liate olovo, kávová usadenina, ošúchané karty, alebo sklenená guľa. Časový horizont ich predpovedí je bezhraničný, trúfajú si na celé tisícročie, najmä však na najbližšie storočie. Nepatrím ani k jedným, a predsa som sa odhodlal už teraz, pri vstupe do tretieho tisícročia, zamyslieť sa nad budúcim vývojom. Nepotrebujem k tomu uvedené rekvizity, ani sa nebudem dívať doďaleka. Vystačím s pohľadom predstavujúcim striedanie jednej ľudskej generácie, zaokrúhlene dvadsať rokov, východiskom mi bude poznanie spoločenského vývoja v našich podmienkach za posledných osem rokov a princípy, na ktorých súčasná štátna moc založila riadenie štátu a spoločnosti. Optimizmus mi nechýba, ale aj ten bledne v konfrontácii najprítomnejšej prítomnosti s rokmi predchádzajúcimi a najmä v porovnaní s inými postkomunistickými štátmi.

Viem, nemali sme vtedy, na prelome desaťročí, rovnaké východiskové pozície. Markantný rozdiel sa začal javiť v súvislosti so zánikom ČSFR v roku 1992. Vláda, ktorá vzišla z volieb v roku 1992, začínala na ”zelenej lúke”, so 450 tis. US dolárov devízových rezerv. Dokázala však do roku 1998 tieto rezervy zveľadiť na viac ako 10 mld. USD. V tom čase sme mali priemerný HDP 5,9 % pri približne rovnakej miere inflácie a 14 % nezamestnanosti. To boli ukazovatele, ktoré nás vyniesli medzi štáty s najvýkonnejšou ekonomikou spomedzi tých, ktoré opustili RVHP, resp. Juhosláviu. Pred nami bolo lepšie len Slovinsko, ktoré si po desaťročia udržiavalo výrazný náskok vo svojom prostredí.

Predvolebné sľuby, zjavne nereálne, zrejme však veľmi príťažlivé, sa ukázali ako festival politického žonglérstva. Súčasná vláda sa však stále, aj po dvoch rokoch ”nádejá”, že bude lepšie, a obšťastňuje ľud stále novými ”ozdravnými balíčkami”, ktoré ho ekonomicky ruinujú. Niet sa vlastne ani čomu čudovať. Je to vláda predovšetkým pravičiarska a aj predstaviteľka ”ľavice”, ministerka financií, je vo svojej praktickej politike najvybíjanejšou pravičiarkou. V dojemnom tandeme s podpredsedom vlády pre financie získavajú prostriedky pre aký-taký chod štátu zderstvom od obyvateľstva, rozpredajom národného bohatstva cudziemu kapitálu, a to časti za neuveriteľne podhodnotenú cenu. Ak k tomu prirátame klientelizmus najhrubšieho zrna, ktorými sú prerastené štátne štruktúry, musíme predpokladať valiacu sa bezvýchodiskovosť ekonomického života.

Zdravý spoločenský vývoj je za takýchto okolností nemožný. Potvrdzuje sa to na každom kroku. Ekonomika je na úpadku, jej jednotlivé ukazovatele sú na okraji európskeho diania. Chudorľavé finančné prostriedky na vedu, školstvo a kultúru nemôžu zabezpečiť požadované výsledky. Sociálna sféra je podvyživená, zdravotníctvo je v predsmrtnom kŕči. Dotklo sa to aj prezidenta a koľkých ďalších nemenovaných.

Najväčšie záruky vidím v už spomínanom ľude, národe a v politicky ozdravenom štáte. Ďaleká i blízka história ponúka nespočetné množstvo príkladov životaschopnosti Slovákov. Ak sa v minulosti, ale aj v súčasnosti v cudzine niektorý z nich neuplatnil, tak sú to len výnimky. Poväčšine sú podnikateľsky zdatní, a to aj vtedy, ak nenašli na svojom pozemku za humnom urán. Slováci vedia robiť. Dokázali to v belgických, francúzskych a pensylvánskych baniach, ale aj v chicagských jatkách a dokazujú to aj teraz pri počítačoch a v laboratóriách. Keď to dokázali mimo svojej vlasti, máme dostatočný dôvod byť presvedčení, že to dokážu aj doma. Pravdaže, v zdravom politickom ovzduší, ktoré vytvára prajné podmienky pre podnikateľské aktivity a pre všestranný duševný rozvoj. Ovzdušie pre takéto podmienky musí vytvárať štát. Vláda a ministerstvá sa musia zriecť ”hrabľovej” metódy, ktorá prihráva profit pre stranícke a v nejednom prípade aj pre osobné pokladnice.

Lenže - bez zmeny sa k tomu nedopracujeme. Pred poslednými voľbami terajší premiér a jeho ľudia takúto zmenu sľubovali. Už sme povedali a všetci to vieme, ako dopadla. Budúce vládne zoskupenie (zrejme to bude niekoľko koaličných strán), bude musieť od základu zmeniť štýl i atmosféru výkonu vládnej moci. Ak tak často, a to všetci, skloňujeme slovo ”konsenzus”, potom ho bude potrebné naplniť. Len tak sa bude môcť zrodiť dokument, po Ústave najväčšej dôležitosti, Štátna doktrína Slovenskej republiky. To budú koľajnice, po ktorých by mal ísť náš štát najmenej dvadsať rokov. Terajší vládni takýto dokument nie sú schopní pripraviť. Aby bol životaschopný, musia sa na jeho tvorbe podieľať všetky politické, vedecké a kultúrne spoločenstvá štátu. Táto vláda to nedokáže z jednoduchej príčiny. Nemá na to pre jej rôznorodosť. Ak chýba tento základný predpoklad, nemôže sa aktívne k veľkému cieľu priraďovať ciele čiastkové. Najmä v situácii, keď vieme, že za vládny stôl si nesadla pravda, ale nenávisť. Nestačí proklamovať zmierenie, treba pekné slová napĺňať skutkami. Potom sa nemôže stať, že opozícia nie je pozvaná na slávnostnú sv. omšu, ani na novoročný koncert.

Musíme vedieť, aspoň na tých dvadsať rokov dopredu, čo máme, čo si môžeme dovoliť, k čomu sa potrebujeme prepracovať. Štátna doktrína by to mala pomenovať. Vo všetkých oblastiach nášho života. Slovensko je prekrásna krajina, ale žiaľ, surovinovo značne obmedzená. Každý štát, ak je múdro vedený, sa snaží využívať predovšetkým vlastné zdroje. Aj my máme niektoré, na ktorých môžeme stavať. Je to zdedená vysoká vzdelanostná úroveň našich ľudí, ich profesionálna zdatnosť a remeselná zručnosť. To sú činitele, ktoré vytvárajú seriózny základ pre akúkoľvek tvorivú činnosť potrebnú v národohospodárskom procese. Vzdelaný národ je prvým predpokladom pre úspechy v medzinárodnej deľbe práce a pri vytváraní kultúrnych a umeleckých hodnôt. Lenže súčasná vláda nastúpila opačnú cestu – zatváranie nových vysokých škôl a odborných učilíšť. Dôvody sú dva. Ustanovila ich predchádzajúca vláda a nástupníci po nej, pre ktorých je príznačná neschopnosť utvárania rozvojových programov a z toho plynúcich finančných zdrojov, nevedia, ako ich financovať, pravda, okrem škôl pre jednu národnostnú menšinu. Obrazne povedané – do žalárov pchajú národnú múdrosť a schopnosť úspešného rozvoja vlastného ľudu

Surovinovo sme značne obmedzení ani nie tak čo do počtu druhov, ale najmä do množstva. Tešíme sa z dostatku drevnej hmoty a silikátových surovín, máme potrebné množstvo vody, ale ona je jediná, ktorá môže čiastočne ovplyvňovať energetické potreby z vlastných zdrojov. Tieto prírodné danosti musia ovplyvňovať reštrukturalizáciu nášho priemyslu v miere oveľa väčšej, ako je to doteraz. Pre budúce roky musíme presne vedieť, akým smerom pôjde a do akej miery je pre nás únosná slovenská špeciálna výroba. Máme pre ňu vyškolených dostatok vedeckých a technických odborníkov, máme serióznu výrobnú základňu, lenže vieme, že pričinením istého absurdného dramatika a jeho tunajších Gašparkov sme prišli o jej odbytiská. Dramatik za to získal v zahraničí plné kufre vyznamenaní a uznaní a Slováci získali zastavenú výrobu a desiatky tisícov nezamestnaných.

Napriek výdatne členenému pôdnemu reliéfu sme dokázali byť sebestační v základných druhoch potravín. Hovorím v minulom čase. Súčasnosť je taká, že hektárové výnosy obilnín klesli na polovicu a že sa podstatne znížila úžitkovosť hospodárskeho zvieratstva. Stav v štátnej pokladnici nedovoľuje účinnejšie dotovať poľnohospodárstvo, hoci vo vyspelých krajinách sa tak deje. Vo vláde a jej okolí sa pohybuje dostatok ”expertov”, ktorí radia kupovať lacnejšie poľnohospodárske produkty v zahraničí ako dotovať našu výrobu. Vysoké ceny našich produktov pripisujú neschopnosti našich poľnohospodárov, ale nevidia, presnejšie nechcú vidieť, že vstupy do poľnohospodárstva za posledné desaťročie vzrástli indexom 295 a výstupy len 160. Jedno však vidia celkom zreteľne: sprostredkovateľské percentá pre seba od zahraničných dodávateľov.

Žiaden moderný národ sa nezaobíde bez umenia, kultúry a športu. V súčasnom svete sú nielen tríbením ducha a obratnosti, ale doslova plnia funkciu vyslancov svojho štátu. Našťastie, v špičkovom umení sa ešte stagnácia neprejavila, ale v miestnej kultúre sa dostávame na okraj úrovne kultúrnych štátov. Pán minister kultúry má iné starosti - ako zlikvidovať Maticu slovenskú, napríklad. Ak však miestna kultúra nevytvorí dostatočnú základňu, začne chudorľavieť aj špičkové umenie. To isté platí aj pre šport. Naša mládež nezmľandravela, ale vleklé spory medzi dobre platenými funkcionármi vrcholového športu patria akoby k spoločenskému bontónu. Aj v športe sa žiadajú radikálne opatrenia.