Dušan Slobodník

Hra o Slovensko – po koľký raz!

Prinášame ukážku z knihy literárneho vedca,. prekladateľa, publicistu, exministra kultúry SR a poslanca NR SR Dušana Slobodníka Hra o Slovensko, ktorá je príspevkom k poznaniu vývinu slovenskej politickej situácie po roku 1989. Kým jeho predchádzajúca kniha Proti sedemhlavému drakovi (vydaná v roku 1998) bola analýzou obdobia rokov 1989 – 1992, autor v chronologickej nadväznosti v novom diele Hra o Slovensko sprítomňuje obdobie rokov 1993 – 1995. Autor si predsavzal dovŕšiť svoju trilógiu spracovaním obdobia 1996 – 1998. Ako to robil v predchádzajúcej knihe, aj teraz sleduje udalosti nielen vo vymedzených rokoch, ale vidí ich aj v súvzťažnosti so súčasnosťou. Redakcia sa nazdáva, že nová Slobodníkova kniha je príspevkom k poznaniu udalostí, ktoré akoby ešte neboli súčasťou dejín a ktoré väčšina z nás vníma ako bezprostrednú súčasnosť.

Cieľ – zvrhnutie Mečiarovej vlády s jej upriamenosťou na obhajobu slovenských záujmov (keďže knihu píšem dávno po udalostiach roku 1993, s poznaním celého vývinu za uplynulé obdobie, nemôžem povedať, že táto upriamenosť sa zaobišla bez chýb, bez takého výberu viacerých ľudí, pre ktorých, ako sa ukázalo, bola politická kariéra len vstupenkou do bohatstva, bez omylov vo volebnej kampani 1998 a bez niektorých ďalších chýb) – bol pre mnohých odporcov štátnosti nielen doma, ale aj v cudzine priveľmi lákavou perspektívou, a preto sa nespoliehali len na ideály. Napokon, o akých ideáloch sa dá hovoriť v súvislosti s politikmi – v tejto poznámke je zasa zakódované poznanie situácie z perspektívy roku 2000 – ktorí odvtedy kočujú z jednej politickej formácie do druhej?

Pravdaže, pre stratégov, vidiacich (alebo domnievajúcich sa, že vidia) pár politických ťahov dopredu, nebolo cieľom len zvrhnutie Mečiarovej vlády najmä pre jej ekonomické úsilie pozdvihnúť Slovensko vlastnými, slovenskými silami. V plánoch šli ešte ďalej a sotva je náhoda, že najradšej by z politickej scény odstránil HZDS ako silu práve M. Kňažko, neukojený v tom zásadnom, čoho sa domáhal a na čo nemal ani vzdelanostný, ani ľudský nárok – chcel sa totiž stať predsedom parlamentu. Pripomeňte si úroveň tohto človeka (a takisto R. Kováča a ďalších) v súvislosti so scénou pri prejave I. Lexu, vtedy riaditeľa SIS, v parlamente: hádzanie žuvačky do pohára referujúceho I. Lexu, nechutnosti na malých transparentoch, s ktorými pochodovali po sále zasadnutí, slovné urážky...

Pre tých, čo chcú mať Slovensko v rukách (a tomu slúži vláda M. Dzurindu systematicky, rovnako, ako to počas svojej krátkej existencie robila dočasná vláda J. Moravčíka), je dôležité dostať do rúk ekonomické centrá štátu. To je dnes hlavným bojiskom a metódy, aké sa v tomto boji používajú, neraz nemajú nič spoločné s pravidlami akejkoľvek demokratickej spoločnosti.

O tom bola a je celá hra o Slovensko, ako sa odvíja od vzniku štátnosti, do ktorej sa zapája toľko ochotných hráčov. Pre týchto ľudí je azda nepochopiteľné, že ani záľahy lží, obvinení (len ako príklad – vyhlásenie V. Mečiara za nepriateľa slobodných médií číslo desať v ktoromsi roku, pričom organizáciou, kde má zodpovednú funkciu istá osoba maďarského pôvodu) nespôsobili rozpad hnutia a že napriek všetkému aj v posledných voľbách bolo HZDS víťazné (uvedomujem si, že pre HZDS to bolo Pyrrhovo víťazstvo, keďže proti nemu sa spolčili pod firmou vraj strany, pozostávajúcej zo sto päťdesiatich členov, všetci tí, čo Slovenskú republiku nechceli!).

Niet pochýb, že to, čo robí so Slovenskom súčasná vládna moc (vrátane absolútneho nerešpektovania rozhodnutí Ústavného súdu SR o amnestii – predstavte si, aký poplach v Európe a za oceánom by nastal a aké množstvo demaršov by sa vyrútilo na Slovensko, keby sa čosi len zďaleka podobné stalo za Mečiarovej vlády!), len zvyšuje popularitu V. Mečiara a tej politickej sily, ktorá najdôslednejšie zo všetkých politických subjektov na slovenskej politickej scéne obhajovala od svojho vzniku, ale najmä po vzniku štátu základné národné a sociálne, kresťanské, ekonomické a kultúrne záujmy tohto národa. Rojčenie o tom, že útoky na predchodcov, aké boli do nástupu Dzurindovej vlády na Slovensku čímsi absolútne neznámym, zmenia pomer síl a že kriminalizácia predchodcov v rozpore so zákonmi a ústavou bude mať za následok odklon občanov a ich voličských nálad od HZDS, boli mylné, nech už plánovači týchto akcií sedia v Bratislave, alebo oveľa ďalej od nášho hlavného mesta.

Plánovači tejto koncepcie podcenili slovenský národ aj tým, že – aby som pripomenul myšlienku starej gréckej filozofie – chceli dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. Ako sa pokúsili ”bielymi knihami” zhanobiť Mečiarovu vládu za Moravčíkovej miniéry, tak siahli po tejto metóde znovu. ”Biele knihy” nezačiernili predchodcov, zato odhalili prapodstatu tých, čo sa bez pokusov o podpásové údery nevedia zaobísť. Zrejme to majú v povahe, inak by dnešný predseda vlády, kryjúci aféry ako KDH – Siemens, aktivity svojich ministrov (okrem tých, čo sú už ”ex”, ministra Macejku), využívajúci ”devínske” triky na uchlácholenie predsedu SDĽ a iné podobné metódy, nebol ”pokrstil” všetkých, čo sú v HZDS, gaunermi. Aké prívlastky by sa potom mali používať po skončení Dzurindovej éry voči nemu? Upokojím ho: v našej ”kinderštúbe” nás učili iné ako ondulovať si vlasy, hodiny si ich narcisisticky pred zrkadlom natierať olejmi a – nadávať konkurenčným politikom do gaunerov. Nám bude stačiť, že už nemôže robiť nič ekonomicky neprijateľné pre Slovensko.

Keď sa vraciam do obdobia jari 1993, chcem pripomenúť, že napätie na domácej politickej scéne sa zvyšovalo. Sily, ktoré boli proti vzniku samostatného Slovenska, sa už pripravovali na zdvihnutie moci z ulice, na - ako si neprozreteľne mysleli - definitívne víťazstvo nad Mečiarom.

Život však šiel svojím rytmom ďalej, i keď si aj teraz spätne uvedomujem, že som vtedy vnímal situáciu ako ohrozenie nie svojich osobných, ale tých spoločných nadosobných istôt, ktoré obhajovala Mečiarova vláda. Napríklad vedomie latentnej krízy spôsobilo, že som neodcestoval v apríli 1993 na veľkú služobnú cestu do Austrálie, kde som sa ako minister mal stretnúť s krajanmi a kde ma malo prijať niekoľko ministrov. Neskôr, keď sme spolu trávili dlhé hodiny rokovaní s J. Moserovou z Českej republiky ako členovia Výkonného výboru UNESCO, mi rozprávala (bola vtedy veľvyslankyňou najprv ČSFR a potom ČR v Austrálii), že som mal pripravený nabitý program, navyše veľmi zaujímavý.

Azda preto trochu neskôr moji ”dobroprajníci” zo Sme napísali, že sa mám stať veľvyslancom v Austrálii, čo bolo – pravdaže – výmyslom. Priznám sa, dnes ma trochu mrzí, že vtedajší pocit ohrozenia štátnosti, ak chcete, slovenských istôt (ktorému by som aj tak nebol vedel zabrániť, ako nijaký jednotlivec nemohol zabrániť konšpirácii, ktorá mala za následok marcový pád vlády v roku 1994) vo mne prevážil a že som tú cestu z vlastnej iniciatívy odriekol. Ale život ide ďalej.

Pred letným obdobím, ktoré vláda strávila – vari s výnimkou jedného týždňa prázdnin – v práci, rozhodol predseda vlády, že ministerstvo kultúry má pripraviť návrh zákona o čiastočnom odškodnení cirkví a o čiastočnej reštitúcii cirkevného majetku. Cirkevnej problematike som sa ako minister musel venovať aj ináč a na toto obdobie spomínam rád. Mám tu na mysli najmä riešenie problémov pravoslávnej a gréckokatolíckej cirkvi. V. Mečiar sa rozhodol riešiť dávne rozpory a nespravodlivosti komunistickej cirkevnej politiky z päťdesiatych rokov najdemokratickejšie, ako to bolo reálne možné: spory o kostoly sa po dohode s najvyššími predstaviteľmi obidvoch cirkví riešilo naše ministerstvo prevažne tak, že chrámy, kostoly, ktoré sa začiatkom päťdesiatych rokov rozhodnutím komunistických orgánov odobrali grékokatolíkom a dali do správy pravoslávnej cirkvi, vrátili sa pôvodným majiteľom, kým  pravoslávnym duchovným a veriacim poskytovalo ministerstvo peniaze na vybudovanie nových kostolov. Bolo to dôstojné a v podstate jedine možné riešenie, ktoré zabránilo vždy nedobrým a vždy nebezpečným religióznym konfliktom, akých pozná svetová história neúrekom.

Mal som možnosť stráviť veľa času s duchovnými viacerých cirkví. Boli to napospol vzdelaní ľudia a v naprostej väčšine obhajovali záujmy slovenského národa. Chápali aj demokratickosť rozhodnutia, prijatého vládou. S mnohými dodnes udržiavam dobré kontakty.

V tom čase som sa v Martine na jubilejných matičných oslavách roku 1993 stretol aj s banskobystrickým biskupom R. Balážom, ktorý bol v tom čase členom výboru Matice slovenskej. Poprosil som ho o pomoc, aby sa na južnom Slovensku konali bohoslužby aj v slovenčine. Podľa údajov, ktoré som mal k dispozícii,  asi v 350 obciach južného Slovenska (prirodzene, nielen z banskobystrickej diecézy – tam bolo pomerne málo národnostne zmiešaných obcí), kde žijú spoločne slovenskí a maďarskí občania, sa vôbec nekonajú bohoslužby v slovenčine. Mimochodom, aj to je jeden z dôkazov, že občania maďarskej národnosti na Slovensku majú dostatok menšinových práv. Problém s ich lídrami je len v tom, že vždy chcú viac, než majú – o otázke požiadavky na maďarské biskupstvo už reč bola.

Biskup Rudolf Baláž mi to vtedy – a potom pri jednom stretnutí opätovne – prisľúbil. Neskôr sa biskup a potom predseda biskupskej konferencie Rudolf Baláž stal obhajcom politiky Kresťanskodemokratického hnutia, prestal pôsobiť v Matici slovenskej. Pre mňa to bolo o to nepochopiteľnejšie, že práve Mečiarova vláda navrhla a v parlamente  presadila spomínaný zákon o navrátení cirkevného majetku. Neurobilo to KDH, ktoré malo od apríla 1991 po jún 1992 predsedu vlády. Dôvod, prečo si to J. Čarnogurský netrúfol urobiť, bol prozaický. V jeho tuším dvadsaťdvačlennej vláde boli dvanásti predstavitelia VPN-ODÚ a takisto vo vtedajšom  parlamente bol pomer síl taký, že by sa mu to zrejme nebolo podarilo.

Koaliční partneri, ktorých si zvolil, by jeho reštitučné úsilie neboli podporili. Pravda, možno toto úsilie ani nesformuloval. Zato – taká je už politika – keď sa koncom  septembri 1993 zákon v Národnej rade SR schválil, naraz sa vysokí funkcionári KDH štylizovali do úlohy takmer jeho tvorcov a navrhovali také riešenia, ktoré boli ekonomicky pre štát jednoducho neúnosné. Napríklad jeden z poslancov KDH sa v diskusii v Národnej rade SR pred hlasovaním o zákone domáhal, aby štát za pozemky a budovy, ktoré dikcia zákona z reštitúcie vynímala (napr. plochy cintorínov, budovy škôl atď.), štát cirkvi odškodnil finančne.

Pravdaže, za zákon hlasovali aj poslanci KDH, ale nemenným faktom ostáva, že iniciátorom tohto zákona, proti ktorému sa vyskytli aj námietky, bola Mečiarova vláda a V. Mečiar osobne. Text zákona vypracovali právnici ministerstva kultúry po rokovaniach so zástupcami cirkví i s inými odborníkmi. Vzali sa do úvahy politické okolnosti, v dôsledku ktorých sa jednotlivé cirkvi a veriaci dostali v minulosti do ťažkej, niekedy bezvýchodiskovej situácie. Tak konkrétne sa židovskej cirkvi majetok na základe schváleného zákona mal vrátiť už od 2. novembra 1938 (ináč je to deň viedenskej arbitráže, keď sa Slovensko stalo obeťou dohody ministrov zahraničia dvoch fašistických činov Ribbentropa a Ciana, presadzovanej maďarskými emisármi, okrem iného aj slovenským občanom J. Esterházym), kým ostatným cirkvám, konkrétne aj rímskokatolíckej a evanjelickej, sa majetok na základe zákona vrátil od dňa skončenia vojny, od 8. mája 1945.

Námietky proti vráteniu cirkevného majetku sformulovala v interview s M. Leškom právnička K. Zavacká (potom som mal možnosť o rovnakej problematike diskutovať s K. Závackou v televízii aj ja a dúfam, že som návrh vlády obhájil). Tu je zaujímavé, že rozhovor s K. Závackou v denníku Pravda robil M. Leško, vtedy ešte vystupujúci (ako vyplývalo z otázok) v štýle bývalého komunistického novinára a manžela ženy, ktorá bola na čele cirkevného (teda vlastne proticirkevného oddelenia) v rámci KSS. Až neskôr, vo svojom ”spravodlivom” protimečiarovskom zápale sa začal štylizovať do úlohy obhajcu cirkevných záujmov (nielen zo Šavlov sa stávajú Pavlovia, zavše aj z Mariánov, najmä ak to zapadá do hry proti Mečiarovi).

K. Závacká argumentovala v rozhovore najmä tým, že v minulosti cirkev (šlo jej o katolícku cirkev) majetky nevlastnila a že katolícka cirkev nikdy nebola právnickou osobou. Doslovne povedala: ”Vládny návrh zákona ako keby prekonával feudálne pomery, lebo na jeho základe chce štát, zastúpený slovenskou vládou, podarovať cirkvi majetok – no už nie do užívania, ako ho dávali niekdajší feudáli, ale po prvý raz v dejinách rovno do vlastníctva, a to bez akýchkoľvek obmedzení...” K. Závacká pokladala v interview za poburujúce, keby sa zrušilo poštátnenie školstva, ako ho cez SNP v septembri 1944 schválila SNR, a keby sa zrušilo nariadenie s ním súvisiace z roku 1945, a teda sa vlastne postavila proti cirkevným školám. Zastrájala sa aj možnosťou napadnúť zákon na Ústavnom súde SR. Napokon však so svojimi návrhmi nepochodila.

Jeden z jej oponentov sa odvolal na autoritu uznávaného právnika profesora Š. Lubyho a odcitoval jeho myšlienku: ”V najstaršej dobe len katolícka cirkev bola uznávaná za spôsobilý subjekt súkromných práv, a to už od nepamäti. Štátne právo uznávalo ako v ecclesiasticis (cirkevných veciach) vôbec, tak i v tomto ohľade zásady cirkevného práva, ktorými sa cirkev spravovala a podľa ktorého žila aj v štáte.”

Prirodzene, cieľom zákona bolo vrátenie majetku nielen jednej cirkvi, o majetku ktorej sa rozvinula najostrejšia diskusia, ale všetkým.

Rozprava v Národnej rade SR bola rušná. Návrh zákona, ako ho predložilo ministerstvo kultúry, bol väčšinou prítomných poslancov po diskusii s doplnkami prijatý a hoci ho prezident trochu oneskorene, v každom prípade neskôr, ako mu to ukladal zákon, s pripomienkami vrátil, Národná rada SR ho opätovne schválila. Nebol to taký samozrejmý čin, ako by sa mohlo zdať. Napriek veľkému úsiliu hodnostárov rímskokatolíckej cirkvi v Českej republike nebola tam otázka reštitúcií majetku cirkvi a otázka cirkví vôbec uspokojivo doriešená dosiaľ.