Aj taký môže byť Štedrý deň
Prežili sme miléniové vianočné obdobie. Dúfame, že spomienky katolíckeho kňaza, nevinne odsúdeného v bývalom režime na 21 rokov väzenia-straty slobody, nenarušia čaro nedávno prežitých dní.
Jeden štedrovečerný deň z tých dlhých 4380 dní (12 rokov) stratených za drôtom v nedôstojných a neľudských podmienkach väzníc v Ilave, Leopoldove, Mírove, Jáchymove a Valdiciach je iba miniatúrnou ukážkou, kam siaha ľudská nenávisť, bezcitnosť a snaha po moci. Ale súčasne ukazuje, že ani t
eror, bezprávie, psychický a fyzický útlak nepremôže vnútornú silu tých, ktorí v svojej nevine trpia a veria v svoje pravdy.Väznica vo Valdiciach u Jičína, v socialistickej terminológii ”útvar nápravných zariadení”, mala i svoje druhé meno – Kartouzy, lebo jej najstaršie budovy tvorili kláštor najprísnejšej rehole Cirkvi – kartuziánov. Cisár Jozef II. zrušil všetky rehole, ktoré boli zasvätené výlučne duchovnému životu. Kláštor v 19. storočí prevzala Rakúsko-uhorská monarchia a adaptovala na najprísnejšiu
väznicu, podobne ako na Slovensku bývalý kláštor trinitárov v Ilave. Tieto väznice sa v druhej polovici minulého storočia stali niekoľkoročným ”domovom” pre stovky kňazov a rehoľníkov.Krátku históriu Štedrého dňa v roku 1961 vo Valdiciach uvediem stručným popisom životného a pracovného prostredia.
Bývali sme v jednej hale – asi bývalá konferenčná sieň rehoľníkov – hromadne, približne 130 kňazov, niekoľko bohoslovcov a málo civilov. Oddelenie dostalo i čestný titul: ”Vatikán”. Postele-trojáky, husto natlačené okolo stien s asi tridsaťcentimetrovými uličkami a v strede priestor pre niekoľko stolov s pár lavicami. V kúte umývadiel a dva splachovacie záchody. Pred pár rokmi iba väčšie kýble s pokrývkou.
Celý tento kolektív pracoval v brusiarni lustrového skla, ktoré priamo išlo na export k ”prekliatym kapitalistom”, najmä za ”bezcenné americké doláre”. Bolo to vykričané pracovisko a táto dielňa spôsobila veľa trpkých chvíľ odsúdeným. Kardinál J. Ch. Korec v knihe ”Od barbarskej noci” – veď od roku 1962 pracoval i on na tomto pracovisku - ho takto popisuje: ”Norma bola na dve ruky. V každej ruke sme držali jednu hlavičku a prikladali na točiaci sa kamenný kotúč. Pri brúsení nám niekedy doslova z prstov kvapkala krv. Zodierali sme si kožu najmä na palci a ukazováku. Človeka netreba biť ani bičom, ani mu netreba opaľovať boky fakľou, a predsa ho možno takmer ustavične mučiť. Tí, ktorým brúsenie jemných plošiek malých kúskov skla nešlo, chodili do roboty ako na mučiareň. Potom išli zas za trest pod zem na desať dní do korekcie – s jedlom každý tretí deň”.
Bola sobota, 23. decembra 1961. S istou dávkou radosti, že je to posledná smena pred Vianocami, spomínali sme na uplynulé Vianoce roku 1960. Tie boli za môjho dvanásťročného prežívania vo väzení asi najkrajšie. Jedinečná výnimka, lebo sme ich prežívali duchovne a zvlášť nerušení mimoriadnymi opatreniami. Na oddelení sme asi polovicu tvorili ”veteráni” niektorí už po 10.-12. rokoch, iní, najmä nový rehoľný dorast zatvorený v roku 1960, po prvý-druhýkrát. Samozrejme, že taký krásny večer neušiel pozornosti asi donášačov-konfidentov už na slobode, čo pokračovali i vo väzení, medzi nimi i dokázane podvodný kňaz, ktorého napriek tomu umiestnili ako ”kňaza” medzi nás. A tak veliteľstvo väznice, najmä npor. Protiva-prednosta politickej prevýchovy a bdelosti, boli dôkladne informovaní.
Do našich perspektív po skončení smeny 23. 12. 1961 ako ľadová sprcha zaznel rozkaz: ”Odsouzení! Po oběde odpočinek do 17,30, večeře a 21,15 nástup na noční směnu”. Prečo? Veď vôbec nehorel plán! A prečo práve len a len jediný ”Vatikán” musí ísť a k tomu hneď po rannej na nočnú? Jediná odpoveď – diabolská nenávisť voči kňazom a Cirkvi.
Nedeľa 24. 12. 1961 - Štedrý deň – ráno o 6. hod. koniec nočnej smeny, raňajky, po nich odpočinok do 11.30, nástup na obed. Aby nebol čas na ”vianočné snenie”, pri obede rozkaz č. 2, v ktorom npor. Protiva vypracoval nový ubytovací poriadok. Každý dostal nové miesto postele s malou skrinkou na toaletné veci a nejakú prikúpenú potravu. Na tom malom priestore poh
ybovať sa viac ako 130 ľudí so svojím ”inventárom” v dekách, v úzkych uličkách, všetko uviesť do vzorného poriadku, to veru nebola idyla. Novinkou bolo, čo sme ihneď zbadali, že npor. Protiva svojich ”najvernejších” rozdelil tak, že každý mal vymedzený ”rajón” dohľadu.Po večernom sčítaní inokedy už bola ”uzávierka” až do ranného sčítania, čo znamenalo, že cela sa otvorila len výnimočne (napr. kvôli lekárskej pomoci), a to za zvýšenej opatrnosti.
Štedrý večer 1961 bol výnimkou. Približne každých 15 minút sa otvárali dvere. Vkročila dozorná služba pri zabezpečení z chodby. Ako na vojne: ”Pozor!”, hlásenie o stave, všetko v poriadku – ”Pohov!” A v povedomí všemohúcnosti veliteľov a bezmocnosti deklasovaných živlov - ”prechádzka” po cele. Nenávisťou alebo i n
udou podliate oči snorili, či azda neobjavia betlehemskú hviezdu, alebo nebodaj ”modlitbičku”. To sa opakovalo až do večierky o 21.00.Bdelosť pokračovala: ”Co kdyby ve Vatikánu byla půlnoční?”. Tí ”hore” vedeli, že napriek všetkým opatreniam farári predsa len obetujú sv. omše – samozrejme nie slávnostne – ale v najväčšej nenápadnosti a opatrnosti. Ani ”filcungy” a poprehadzovanie celého obývacieho priestoru i prehliadky donaha, nezamedzili, aby sme mohli prežívať tajomstvo Eucharistie.
O polnoci prišla kontrola s baterkami, osvedčovala ležiacich odsúdených kňazov, či nerobia niečo ilegálne, čo by ohrozilo blaho spoločnosti. No ducha nemožno spútať a kontaktu s Pánom Bohom nezabránia žiadne mreže, žiadne bezpečnostné opatrenia.
A tak ako naši doma so slzami v očiach sadali k vianočnému stolu a spoločnou modlitbou vyprosovali nám Božiu milosť a vnútorný pokoj, i naše duše vysielali prosby za našich, za Cirkev i za tých, ktorí nás tak nenávideli.
Justín Beňuška