Vládna koalícia sa dnes nachádza v stave pokročilého rozkladu. Príčin je hneď niekoľko – hlboký ekonomický kolaps, rekordná nezamestnanosť, heterogénnosť vládnej koalície, predovšetkým však totálna absencia pozitívnej vízie. Najsilnejším tmelom súčasnej koalície je očakávanie benefitov z privatizácie strategických podnikov (predovšetkým vo forme provízií z mnohomiliardových hodnôt), prípadne z divokej reprivatizácie VSŽ, Slovnaftu či Nafty Gbely. Problém však spočíva v tom, že napriek tomu, že v najbližšej budúcnosti sa budú rozdeľovať nepredstaviteľné hodnoty, na privatizačný koláč je stále príliš mnoho záujemcov a ani zďaleka nie všetci budú uspokojení. Slovensko je príliš malé, každý vidí každému do kuchyne, preto sme pravidelne svedkami korupčných škandálov odhaľujúcich charakter súčasnej vlády. Následkom podobného vládnutia vládna koalícia disponuje nepatrným zlomkom svojej pôvodnej podpory. Naopak, strany opozície by dnes v prípade volieb disponovali pohodlnou ústavnou väčšinou (96 hlasov). Tieto skutočnosti spôsobujú v koalícii doslova paniku. Prejavuje sa to vo všetkých stranách vládnej koalície s výnimkou SMK, ktorej preferencie sú ako jedinej z koaličných strán relatívne stabilné. Problém SDK spočíva predovšetkým vo veľkom počte kohútov na malom smetisku, t.j. v tom, že príliš mnoho predsedov má príliš malý vplyv na reálne ovplyvňovanie politiky. Navyše, formálny predseda tejto virtuálnej strany nikdy nedisponoval a nedisponuje potrebnou autoritou na to, aby reálne ovládal tento subjekt. Jeho osobná tragédia spočíva v tom, že si to dodnes neuvedomil, a to napriek mnohým fackám, ktoré mu uštedrili jeho bývalí kolegovia. Dnes po urputnom jeden a pol ročnom boji nedisponuje viac než 20 poslancami združenými v SDKÚ. SDK je dnes prázdnou škrupinkou, ktorú nik okrem Dzurindu neberie vážne. Otvorenie koaličnej dohody, resp. prehodnotenie vzťahov v koalícii je však na programe dňa nielen v rámci materských strán SDK, ale aj v rámci koalície ako takej. V dlhšom časovom horizonte je totiž ťažko predstaviteľné, aby predstavitelia SDKÚ, ktorí reálne disponujú cca 20 poslancami, mali 6 členov vlády a materské strany disponujúce porovnateľným počtom len dvoma (J.Čarnogurský, I. Mikloš). Ak navyše práve ministri blízki SDKÚ (L. Černák, G. Palacka, J. Macejko) diskreditujú vládu korupčnými škandálmi alebo absolútnou neschopnosťou (T. Šagát, Ľ. Harach).

Najväčším kameňom úrazu je však hlava vlády, teda sám Dzurinda. Jeho až zúfalý nedostatok prirodzenej autority, absencia manažérskych schopností, obmedzená mentálna výbava ako aj image, ktorý s ľahkým srdcom každému sľúbi to, čo nikto nedokáže splniť, ho už dávno deklasovali, z postu ktorý dosiaľ zastáva. Túto skutočnosť si dávno uvedomujú aj ľudia vnútri SDK, ale i koaliční partneri. SDĽ už dávno požadovalo sprehľadnenie pomerov v SDK ako aj vyvodenie záverov z novej politickej reality. K tomuto vytrvalému volaniu sa nedávno pripojila aj SOP a tak sa zdá, že charakter súčasnej koalície je zrátaný. Proces zásadnej rekonštrukcie vlády sa stáva politickou témou číslo jeden. Je to pochopiteľné. Preferencie vládnych strán sa strácajú ako lanský sneh na májovom slnku. Najhlasnejšie sa na poplach bije v SDĽ, ktorá je dnes reálne rozdelená na tri frakcie. Na čele jednej (tzv. socialistickej) stojí predseda strany Jozef Migaš. Táto dnes najsilnejšia frakcia má silné prepojenia na ekonomické finančné a mediáne lobby (SE, Devín Banka, TV Luna). Druhú frakciu tvoria pseudoľavicoví intelektuáli, ktorí však majú názorovo podstatne bližšie k ultrapravicovej DS, než k svojej členskej základni. Túto frakciu prezentujú ľudia ako B. Schmögnerová, P. Weiss, M. Ftáčnik, P. Kanis alebo bývalý predseda poslaneckého klubu L. Orosz. Sú to osoby, ktoré osobne profitujú z účasti SDĽ vo vláde bez ohľadu na dôsledky. Táto frakcia sa vnútrostranícky definuje ako sociálnodemokratická. Poslednú, ale dosť vplyvnú skupinu v SDĽ, reprezentujú regióny. Predovšetkým Banskobystrický a Trnavský kraj sa viackrát vyslovili za prehodnotenie koaličnej politiky, ba dokonca vyzvali vedenie strany na odchod z koalície. Hovorcom tejto skupiny sa stáva banskobystrický primátor Ján Králik. Zatiaľ by sa SDĽ mala dôkladne pripraviť na predčasné voľby. Zdá sa, že to je jediná cesta, ktorá by mohla zachrániť SDĽ pred totálnym volebným fiaskom. V tomto svetle potom dostáva hlasovanie predsedu SDĽ spolu s ďalšími štyrmi poslancami za odvolanie Dzurindu celkom nové dimenzie. Migaš týmto taktickým ťahom dostal na svoju stranu regióny, čo ho robí jednoznačným favoritom na jesennom sneme strany. Veľkou traumou SDĽ je skutočnosť, že obsadila najnevďačnejšie rezorty, ktorých úspech závisí od práce rezortov, na ktoré SDĽ nemá dosah. Navyše predovšetkým ministerka financií sa stala pravidelným zvestovateľom zlých správ pre občanov Slovenska, čo vrhá na SDĽ priamu zodpovednosť za pokles životnej úrovne. Aj touto optikou je nutné vnímať snahy SDĽ na prehodnotenie koaličnej zmluvy. V tom prípade by totiž mohla požadovať post ministra hospodárstva pre Petra Magvašiho, ktorý by vystriedal amatéra Haracha. Čo je však podstatné, SDĽ by disponovala reálnou schopnosťou prejsť od reštriktívnej k rozvojovej ekonomickej politike. Na poistenie by však bolo nutné zrušiť post podpredsedu vlády Ivana Mikloša, pretože optika oboch politikov je diametrálne rozdielna.

Dzurinda urobí všetko pre to, aby sa akýmkoľvek zmenám vyhol. Prehodnotenie obsadenia postov vo vláde podľa reálnej politickej podpory v parlamente by ho totiž značne oslabilo. Dzurinda bude preto hrať hru na slepého a hluchého až do poslednej chvíle. Migaš však prekročil svoj Rubikon a cesta späť už nie je možná. Ak bude úspešný, svoje postavenie lídra strany si posilní a zbaví sa aj nepríjemnej vnútrostraníckej opozície - ak sa mu to nepodarí, bude to znamenať jeho politický koniec. Dnešné postavenie SDĽ je veľmi zložité. Napriek tomu, že disponuje silou, ktorá môže zablokovať akékoľvek rozhodnutie koalície, túto svoju zbraň dosiaľ vôbec nevyužívalo, naopak, bolo pravicovo orientovanou vládnou väčšinou mnohokrát prehlasované.

Jedna z najväčších Dzurindových slabín spočíva v tom, že nie je schopný uvedomiť si politickú realitu a správa sa ako hazardný hráč, ktorý vytrvalo blufuje. Jeho smola však spočíva v tom, že všetci protihráči mu jasne vidia do kariet a je len otázkou času, kedy ho vykážu do patričných medzí. Preto sa už v najbližšom čase vynorí otázka, čo s touto vládou. Riešenie je dvojaké, rekonštrukcia vlády nanovo definuje sféry vplyvu pre jednotlivé subjekty a do tejto dohody sa nebude zasahovať. Na post premiéra sa dosadí figúrka, ktorá si na rozdiel od Dzurindu uvedomí svoje postavenie a nebude nikomu prekážať - ak by s tým súhlasil, mohol by sa ňou stať E. Kukan. Druhá alternatíva by predpokladala, že sa nájde osobnosť, ktorá bude disponovať dostatočnou autoritou na stmelenie koalície a určenie jasného smeru, ktorým by sa mala vláda uberať. Takou osobou však dnešná koalícia nedisponuje. Zdá sa teda, že vládnu koalíciu čaká len dlhá a vyčerpávajúca agónia slabnúcej moci, ktorá sa skončí politickou smrťou pre absolútnu väčšinu súčasných koaličných subjektov.

Roman F. Michelko