Najhorúcejšou témou dnešných dní sú pomery v koalícii a rekonštrukcia vlády. Obe témy sú spojené nádoby, vyriešenie jedného problému má totiž priamu súvislosť s vyriešením problému druhého. Príčiny krízy sú pritom jednoduché. Vývoj, ktorým sa uberá Slovensko pod vedením súčasnej koalície, neodvratne speje k hlbokému rozvratu. Tak ako všade aj v tomto prípade ryba smrdí od hlavy. Dzurindove obmedzené schopnosti nemôžu dať vývoju na Slovensku správny smer, naopak, vláda úplne hlúpo a kontraproduktívne venuje množstvo svojho času škandalizácii a prenasledovaniu opozície. Čo je však úplne absurdné, značnú časť času a energie venuje aj na škandalizáciu svojich koaličných partnerov. O tom, že Dzurinda svoju úlohu nikdy nespĺňal a nespĺňa ani dnes, už nepochybuje nikto. Na to, aby sa celá kríza vyriešila, však bude nutné otvoriť Pandorinu skrinku alebo inak, znovu otvoriť koaličnú dohodu. Ak si uvedomíme, ako dlho a ťažko sa koaličná dohoda rodila, ako náročné a ťažké bolo zosúladiť obrovské množstvo záujmov politických a ekonomických skupín, bude to proces vskutku neľahký, napriek tomu však bude nevyhnutný. Od jesene 1998 sa totiž pomer politických síl značne zmenil. SDK sa rozpadlo na minimálne šesť viac-menej nezávislých subjektov. Logickým dôsledkom tohto vývoja by sa mali nanovo definovať vzťahy v koalícii. V parlamentnej demokracii platí totiž pravidlo, že zastúpenie politických subjektov vo vláde je priamo úmerné ich zastúpeniu v parlamente. Na jeseň 1998 disponovalo SDK 42 členmi a vo vláde malo 9 zástupcov. Dnes je však skutočnosť podstatne iná. SDKÚ disponuje maximálne 20 členmi bývalého poslaneckého klubu SDK, stále však má 7 členov vlády. Naopak, materské strany, ku ktorým sa hlási 22 členov, majú len dvoch členov exekutívy. Je preto logické, že volanie materských strán po tom, aby sa SDKÚ jasne zadefinovala a tým reálne demonštrovala svoju silu, v konečnom dôsledku musí viesť aj k  zmene pomerov vo vládnej koalícii. Jasným znakom, že tento proces už prerástol hranice SDK, bolo to, že k požiadavke definovania SDKÚ sa pridali aj koaliční partneri SOP a samozrejme SDĽ.

Všetky subjekty s výnimkou SDKÚ si od toho sľubujú značné oslabenie postavenia Mikuláša Dzurindu a zároveň posilnenie svojho vlastného vplyvu. Pre SDĽ, teda aspoň pre Migašovskú frakciu, je úspešné presadenie rekonštrukcie vlády otázkou ďalšieho politického prežitia. Zároveň je to výhodná zámienka na poupratovanie na vlastnom dvore. SDĽ najviac trpí tým, že obsadila rezorty, ktorých úspešnosť je priamo závislá od úspešnosti ekonomiky ako takej. Na druhej strane však nemá takmer žiadne páky, aby ovplyvňovala ekonomickú politiku štátu. Je preto logické, že SDĽ bude požadovať zmeny v dvoch úrovniach. Jednak bude chcieť nanovo preobsadiť rezorty s tým, že bude mať záujem predovšetkým o rezort hospodárstva. Je teda veľmi pravdepodobné, že sa vzdá rezortu práce a sociálnych vecí a práve Magvaši obsadí rezort, v ktorom je viac doma a v ktorom môže nepomerne viac vplývať na makroekonomické prostredie. Stiahnutie ministerky financií B. Schmögnerovaj bude mať pre SDĽ iste tiež skôr pozitívne dôsledky. Táto ministerka sa totiž stala symbolom nepopulárnych opatrení vlády a rapídneho poklesu životnej úrovne. Na popularite jej iste nepridáva ani jej veľmi nešťastná mediálna prezentácia, ktorá je znôškou arogancie a konfrontácie. Odstránenie Pavla Kanisa má viacero rozmerov. Predovšetkým je dôsledkom vnútrostraníckych bojov, pretože práve Kanis ako vplyvný predseda ministerského klubu koncentruje všetky protimigašovské sily. Jeho boj z tejto pozície má iste väčšie šance než by tomu bolo v parlamentných laviciach. Navyše práve Kanisov rezort je obsahom tajnej dohody medzi Migašom a Čarnogurským. O tom, že Čarnogurský si už dlho nárokuje na významnejší rezort, nebolo nikdy pochýb a navyše takýto obchod by bol obojstranne výhodný. Pristúpením naň by totiž Migaš zabil jednou ranou dve muchy. Zbavil by sa nepohodlného ministra a získal by nového spojenca. V tomto svetle sa potom celkom inak javí ochota Čarnogurského veľkoryso prenechať post ministra spravodlivosti Fogašovi. Záujem na otvorení koaličnej dohody má aj KDH, ktoré už viackrát deklarovalo, že má záujem minimálne o 2 posty vo vláde. Ambície KDH budú pravdepodobne smerovať k rezortu vnútra. Dôvod je celkom prostý. Na tento rezort má KDH kvalifikovanú osobu V. Palka. Navyše Pittnerove bašovanie v tomto rezorte vitálne ohrozuje KDH. Kauza TV COM, resp. Gabura v sebe obsahuje množstvo nášľapných mín, ktoré môžu už i tak ťažko oslabenú stranu definitívne pochovať. O tom, že vietor fúka práve týmto smerom, svedčia i nešťastné vyhlásenia zúfalého Pittnera, ktorý obe strany viackrát (samozrejme, bez akýchkoľvek dôkazov) obvinil zo spolupráce s ruským podsvetím a množstva ďalších podobných zločinov. Ak si uvedomíme, že za SDKÚ stojí účelové zoskupenie vplyvných lobbistov, ktorých cieľom je čo najviac vyťažiť z vlády dnešnej koalície, je Pittner ten najmenej povolaný na podobné obvinenia.

Motivácia SOP je trocha iná. Jednak Hamžík stále dúfa, že v prípade krízy vládnej koalície by práve on mohol byť prijateľným kompromisom na post predsedu vlády. Ľudia lepšie informovaní už dávno vedia, že tento politik má takéto ambície už dlho a v užšom kruhu ich ani neskrýva. Ak by to však predsa len nevyšlo, otvorenie koaličnej dohody dáva SOP šancu získať navyše aspoň jeden rezort, ktorý bol v čase koaličných rokovaní obetovaný na oltár spoločnej kandidatúry R. Schustera na post prezidenta.

Základným problémom všetkých podobných kalkulácií je otázka, čo s Dzurindom. Dohôd o jeho odstránení aj v spolupráci s opozíciou bolo už viacero, pričom vznikali aj veľmi prekvapujúce koalície. Zatiaľ všetky tesne pred uskutočnením zlyhali. Jediná, ktorá sa čiastočne dodržala, však napriek všetkému mala istý význam. Definitívne totiž odštartovala súčasnú vládnu krízu. Dzurinda, táto politická figúrka, už totiž dlho leží v žalúdku mnohých opozičných, ale aj koaličných politikov. Okrem absencie prirodzenej autority mu totiž chýba aj elementárna politická dôveryhodnosť a schopnosť vnímať potreby aj svojich koaličných partnerov. O tom, že sa neštíti ničoho, ba dokonca ani účelovej dohody so svojím úhlavným politickým nepriateľom, svedčí aj riadený únik informácii o rokovaniach s HZDS ako aj jeho súhlas s predčasnými voľbami. Dzurinda sa v zúfalstve svojho beznádejného postavenia správa ako hazardný hráč, ktorý porušuje všetky pravidlá a tým mätie svojich partnerov. Takáto hra môže mať len veľmi dočasný úspech, po ktorom príde tvrdé zúčtovanie. Aj posledná iniciatíva na oživenie dávno mŕtvej idey únie strán bola len ďalšia z radu kamufláží. Primárne bola určená pre likvidačný snem DÚ vo Zvolene, sekundárne ako posledné varovanie materským stranám. Dzurinda si totiž uvedomil, že 12 % jeho SDKÚ mu na pozíciu lídra v slovenskej politike stačiť nebude. Použil teda zastrašovanie. Ak sa jeho chúťkam dobrovoľne nepoddajú, bude to znamenať boj na život a na smrť. Zmanipulovanými prieskumami preferencií politických strán (má na to dosah, jedna z jeho najvplyvnejších poradkýň je práve šéfkou takejto agentúry) ich položí na kolená, medzitým potichu, ale veľmi intenzívne bude tunelovať ich členskú základňu, aby ich nakoniec definitívne priviedol k ich mimoparlamentnej smrti.

Dzurinda do slovenskej politiky zaviedol metódy, ktoré tu zatiaľ absentovali. To, že táto cesta vedie do záhuby, si už uvedomuje skoro každý, dokonca aj vo vládnej koalícii. Otázne je len, kedy sa v nej nájde odvaha niečo s tým urobiť.

Roman F. Michelko