Nedávno sme si pripomínali okrúhle, desiate výročie tzv. nežnej revolúcie. Spomienkové akcie boli poväčšine čudné. Bodaj by neboli, keď ich protagonistami či rečníkmi boli hlavne bývalí eštébáci či komunisti, ktorí si ináč mohli pochvaľovať, kam sme to za desať rokov po "postkomunistickej" revolúcii dospeli. Jedine slávnosť, ktorú usporiadalo ZPKO (Zväz protikomunistického odboja, predtým Konfederácia politických väzňov Slovenska) na Ružinovskom cintoríne, bola poctivá, ale žiaľ, aj príliš symbolická, pretože sa odohrávala práve na cintoríne. Dalo by sa povedať - na cintoríne našich nádejí, že sme skoncovali s komunizmom. Veď po desiatich rokoch už musí vidieť každý čo len na jedno oko vidiaci človek, že s komunistami a s komunistickými spôsobmi sa tu vôbec neskoncovalo. Stačí sa pozrieť okolo seba - opäť všade komunisti (a to nemyslím teraz tých, čo z tejto zločineckej organizácie vystúpili), od najvyšších pozícií v parlamente či vo vláde až po miestne úrady. A už nemajú žiadne zábrany vo vyjadrovaní, či v spôsoboch, ako ešte pred pár rokmi. Neexistuje jediný denník, kde by vo väčšej či menšej miere nepracovali boľševici a malými dávkami postupne otravovali verejnú mienku svojimi názormi a spôsobmi. No a tie dávky postupne zvyšujú - stačí sledovať hociktoré noviny. To isté platí o televízii a ostatných masmédiách. (Nuž ale keď si uvedomíme, že na štúdium na novinársku fakultu súdruhovia robili zvlášť dôkladný výber, veď vtedy k pohraničiarom nemohol ísť človek z nevhodnej rodiny, niet sa veľmi čomu čudovať. No nielen bujnenie boľševického slangu a hodnôt, ktoré rozožierajú spoločnosť, stojí za zmienku, ale aj cenzúra - čím ďalej tvrdšia a hlavne - zasahujúca do čoraz väčších oblastí.

Nechcem podrobne opisovať všetky príznaky boľševického panstva, na to by nestačil priestor desiatich Kultúr - veď nakoniec píšem to pre tých, ktorí tu žijú a tiež majú oči. Vari len dve veci ešte dodám. Keď už boľševici pokročili v ovládaní tlače a v cenzúre, s jedlom rastie chuť a tak už majú zálusk na priam totalitnú cenzúru, na akú sú nakoniec zvyknutí, čoho svedectvom je súčasný boj proti Matici slovenskej. Myslím si, že podstata "nevhodnosti" MS je v tom, že napriek víťazným voľbám ju ešte neriadia boľševici a že - predstavte si tú drzosť - vydáva aj nekomunistické knižky! Druhá organizácia, ktorá dlhodobo leží boľševikom v žalúdku, je už spomínaná bývalá KPVS - teraz ZPKO. Veď si len uvedomte - slová "protikomunistický odboj" si dať do názvu, veď to sa Lenin s Bacílkom musia v hrobe obracať! Navyše vydáva časopis "Svedectvo", kde sa bez servítky píše o boľševických zverstvách a terore. Boľševikom už nestačila iba absolútna ignorancia vo všetkých komunikačných prostriedkoch, ale našli sa ľudia, ktorí proti tejto organizácii spustili minulé leto zvlášť zákerný útok, aj s klasickými znakmi rukopisu Štb (napr. použitie starého názvu organizácie pre protiorganizáciu). Našťastie, s vypätím všetkých síl odolala. Som len zvedavý, dokedy. Pretože ten najhlavnejší prostriedok politického boja súčasnosti - peniaze, je k dispozícii v podstate len boľševikom. K tomu všetkému už len ako náladový obrázok stačí uviesť neuveriteľne bezočivý pokrik na duchovnú aristokraciu Vatikánu na spôsob konských pohoničov.

Takže jednoducho môžeme skonštatovať, že tu máme červené Slovensko (skratka ČS), aké za demokratických čias ešte nebolo. Ak Andrej Hlinka po voľbách v apríli 1920 skonštatoval to isté, myslím si, že v porovnaní s dneškom bolo tak maximálne bledoružové. Najhoršie na tom všetkom je nielen každodenný boľševický slovník, ale hlavne absolútna nadvláda žravého a nenásytného komunistického materializmu bez akejkoľvek duchovnosti. A čo je najsmutnejšie - bez akejkoľvek relevantnej protiváhy. Ako je to vôbec možné, tu na našom - ako sa traduje - kresťanskom Slovensku, s konzervatívnymi tradíciami, kde komunistická nadvláda bola nastolená len hrubým násilím? Napriek tomu, že toto nie je článok o príčinách súčasnej nadvlády komunistov, pre potreby tohto článku však musím uviesť aspoň niektoré. Urobím to formou rečníckych otázok.

Tí, ktorí čo len trochu poznajú históriu a svet a zažili komunizmus na svojej koži, vedia, že nič totalitnejšie v novodobej histórii ľudstva neexistovalo. Vládnuca komunistická nomenklatúra mala v rukách všetko od ekonomiky, kde neexistoval ani len malý živnostníček, ktorý by sa mohol vymknúť spod absolútnej kontroly, cez kultúru, kde nielenže peniaze dávala len svojim komediantom, ale kde každý nekontrolovaný umelecký produkt bol prakticky zakázaný, až po masmédiá, keď sme si nemohli prečítať ani len zahraničné noviny. Ku všetkým mocenským pákam treba prirátať ešte to, že celá spoločnosť bola prešpikovaná informátormi ŠtB až po poslednú hierarchickú priečku v každom podniku. A netreba zabúdať, že všetky nitky moci a informácií sa zbiehali do Prahy. A tu je moja prvá rečnícka otázka: Myslíte si, že túto moc - totalitnú v tom najpresnejšom slova zmysle, moc, ktorá mala v rukách všetky prostriedky - od informácií až po tanky, myslíte si, že túto moc mohlo vyvrátiť pár disidentov s obmedzeným slovníkom a ako sa neskôr ukázalo, aj s duševným obzorom zhruba veľkosti kotolne?

Pre tých, ktorí neveria v takéto zázraky, ale v cieľavedomú praktickú činnosť pri inscenácii novembra, pokračujem ďalej. Sám som sa okrajovo týchto udalostí zúčastnil, takže niečo o tom viem. Nechcem démonizovať eštebákov, veď človek pracujúci pre zločinecký systém nemôže byť skutočne múdry, ale takí hlupáci to zase neboli. A taktiež, aj keď celý prevrat sa nedal zinscenovať ako dokonale pracujúci naolejovaný stroj, niekoľko základných vecí im muselo byť jasných dopredu. Každému bolo úplne jasné, že ak sa povolia určité demokratické pravidlá, na Slovensku bude okamžite najsilnejšia strana, ktorá nadviaže na kresťansko-konzervatívne ideály komunistami rozpustenej Hlinkovej ľudovej strany. Ako samozrejmé to videli aj politológovia zo zahraničia. Pre českých eštebákov, ktorí pod vedením ďalších rozviedok túto inscenáciu robili, bolo v tom hneď dvojaké nebezpečenstvo - že táto strana bude chcieť vymaniť Slovensko z českého područia, no a že začne s komunistami spravodlivo účtovať.

Tretia rečnícka otázka je najsmutnejšia zo všetkých. Slovenské cirkvi, katolícka aj evanjelická, mali vždy významný zástoj či už v národnooslobodzovacích hnutiach Slovákov, či hoci len v povznášaní a skultúrňovaní praktického života tohto národa. A vždy, keď bolo najhoršie, bola to doslova posledná nádej. Práve preto sa od roku 1945 stali terčom neľútostného boja českých nacionalistov a komunistov. Jedni ju chceli prerobiť na hlásnu trúbu ich záujmov, druhí zdecimovať do bezvýznamnosti. A keďže aj kňaz je len obyčajný boží tvor a ich protivníci mali v rukách všetky najbrutálnejšie prostriedky, moja rečnícka otázka znie, či si myslíte, že medzi kňazmi nie sú dodnes neodhalení tajní spolupracovníci českých eštebákov? (A tým vôbec nemyslím Pacem in terris.) Ťažko možno od každého očakávať taký nepoddajný postoj ako napr. od biskupa Škrábika, ktorého eštebáci napokon dobili na smrť a nahého vyhodili na pole.

V Poľsku (áno, v tom katolíckom Poľsku!) sa odhaduje, že s komunistami spolupracovalo asi 80% kňazov. Tu by som ale chcel pripomenúť slová čistého a vzácne múdreho sv. Hieronyma: "Ak vzíde z pravdy pohoršenie, je lepšie, aby pohoršenie vzišlo, než aby sa pravda utajovala". A tak sa chcem spýtať - je príliš naivná takáto myšlienka: keby sa aspoň časť z nich priznala, že by tým zlomila moc komunistov nad sebou? (Viem, že by sa isto nepriznali všetci, pretože vzhľadom na dlhoročnú komunistickú personálnu politiku je časť kňazov presvedčenými "internacionalistami", tzn. vyznávajú komunistické hodnoty a český nacionalizmus.) V týchto časoch by sa takéto niečo veľmi zišlo, pretože sa, podľa môjho názoru, momentálne aj niekoľkí predstavitelia našej cirkvi spolupodieľajú na rozklade práve kresťanských hodnôt.

A ešte drobná spomienka na oné dni: keď na revolučnej tribúne rečnil Stanislav Štepka, ako z človeka evidentne nezasväteného do hlavného scenára z neho spontánne vyhŕklo: "Lopatou na komunistov!" No v tom momente "zasvätená" skupinka pod pódiom spustila skandovanie, ku ktorému sa samozrejme všetci pridali: "Ne-chce-me ná-si-lie!" Ej veru, kdeže na komunistov lopatou, komunisti dokonca ani len k lopate!