Iste si mnohí ešte pamätáme, ako roku 1991 vtedajšia federálna televízia uviedla katastrofickú reláciu ”Co kdyby?” Na zvýšenie účinnosti tejto relácie diváci neboli vopred upozornení na to, že sa jedná o fikciu. O čo vtedy išlo? Český filmoví tvorcovia sa pokúsili načrtnúť apokalyptický obraz toho, čo by sa malo udiať, ak by sa rozdelila vtedajšia federácia. Vlaky, ktoré vyšli zo staníc v Česku, mali ostať stáť na česko-slovenských hraniciach, všade mala vládnuť panika, rozvrat a chaos. Cieľ bol jednoznačný. Zastrašiť obyvateľstvo a politikov, ktorí sa snažili o národnoemancipačný proces a vykresliť ich ako ľudí, ktorí presadzujú len svoje osobné záujmy bez ohľadu na dôsledky. Je samozrejmé, že tento pokus o hrubú manipuláciu skutočnosti bol naivný a vopred bol odsúdený na neúspech.

Ľudí nemožno úspešne klamať donekonečna a vôbec nie tak bezostyšne, ako to robila vtedajšia federálna a dnes súčasná slovenská vládna garnitúra. Aj dnes totiž stále počúvame, že za neschopnosť dnešnej vlády môže len predchádzajúca vládna zostava, že súčasná koalícia nemá reálnu alternatívu, že výmena vládnych garnitúr by znamenala izoláciu Slovenska a mohutné medzinárodné sankcie. Predstavitelia, ktorí hlásajú podobné bludy, hrubo podceňujú inteligenciu občanov a zároveň svoju osobnú neschopnosť pripisujú opozícii, ktorú škandalizujú, prenasledujú a potierajú v priamej úmere so svojou neschopnosťou riešiť neodkladné problémy štátu.

Skutočnosť je však úplne iná. Ľudia sú už pomaly, ale isto alergickí na frázy typu: za to môže Mečiar a jeho privatizéri, všetko rozkradla predchádzajúca vláda, sme pri moci ešte len krátko, to čo nám nechali predchodcovia, nemožno napraviť hneď. Palma víťazstva medzi výrokmi podobného charakteru patrí jednému z dvorných ideologických častuškárov vládnej koalície, ktorý verejne tvrdí, že ”všetky škandály súčasnej vlády sú menej ako jeden deň vládnutia predchádzajúcej koalície”. Zdá sa teda, že to ich hrozenie: ”Čo keby?” (sa vymenila vládna koalícia) už nikto neberie vážne. Naopak, čo by bolo treba brať vážne, je vôľa občanov, ktorí v jesennom referende pravdepodobne dajú jasne najavo, ako na nich podobné apokalyptické vízie zaberajú. Zdá sa, že už veľmi skoro si subjekt a objekt zastrašovania vymenia svoje pozície. Strach pred opodstatneným hnevom voličov je totiž viac ako oprávnený.

Skúsme si teda načrtnúť víziu, ktorá by nastala po predčasných voľbách. Je veľmi pravdepodobné, že strany súčasnej opozície a Smer by mali približne 96 až 100 mandátov. To by im stačilo nielen na pohodlnú vládnu, ale dokonca ústavnú väčšinu. Samozrejme, nemožno podceňovať prirodzené rozpory ani medzi stranami súčasnej opozície, tie sú však prekonateľné. Je jasné, že o tom, kto bude v budúcnosti vládnuť na Slovensku rozhodne Ficov Smer. Jeho koaličný potenciál je totiž zo všetkých súčasných strán najväčší a je teda takmer isté, že bude vládnou stranou. Ak si uvedomíme, že sa bude musieť rozhodnúť medzi SDKÚ a SMK na strane jednej a HZDS, SNS a tým, čo zostane z dnešnej SDĽ, nie je také ťažké predpokladať výsledok jeho rozhodnutia. Navyše koalícia Smeru s SMK z mnohých aj osobných dôvodov nie je reálna. Je takmer nepredstaviteľné, že by politici SMK akceptovali Fica ako seriózneho koaličného partnera. Ešte ťažšie by takéto spojenectvo znášali voliči oboch subjektov. Veľmi problematická by bola aj koalícia Smeru a SDKÚ. Smer sa totiž vždy vymedzoval práve voči súčasnému charakteru politiky vládnej koalície, a to nielen ako jej programová alternatíva, ale aj ako alternatíva novej politickej kultúry a samozrejme aj generačná. Navyše Dzurinda by napriek svojim obmedzeným schopnostiam len veľmi ťažko niesol skutočnosť, že by v podobnej koalícii musel hrať druhé husle.

Prirodzeným a najbližším partnerom Smeru zrejme bude migašovská SDĽ. Táto strana sa však v lepšom prípade zastaví na hranici svojej parlamentnej smrti a bude teda pôsobiť skôr ako prívesok Smeru než ako člen, ktorý zásadným spôsobom ovplyvňuje dianie koalície.

Spojenectvo Smeru a HZDS iste nebude jednoduché, ale obom subjektom ide o veľa, a preto budú nutné isté kompromisy z oboch strán. Fico viackrát zdôraznil, že pôjde len do takej vlády, ktorá bude pozostávať maximálne z 3 až 4 subjektov, vďaka čomu bude vláda akčná a bude schopná urýchlene prijímať rozhodnutia, ktoré sú potrebné. Najväčším kameňom úrazu zrejme bude postavenie Vladimíra Mečiara. Politická realita však nepustí, a preto bude nutné nájsť riešenie aj tohto problému. Nakoniec je tu SNS. Jej nové vedenie dáva reálnu šancu na konštruktívnu spoluprácu. Istým problémom by mohol byť jej jednoznačne protiintegračný program, ktorý je v príkrom rozpore s tým, čo chcú v tejto oblasti ostatné strany potenciálnej koalície. Aj tu sa však skytajú možné riešenia. Všetky zásadné akty podobného charakteru by museli prejsť celonárodnou diskusiou a následne byť schválené referendom.

Ak si teda uvedomíme, aký vývoj bude u nás nasledovať po predčasných voľbách, zdá sa, že to je dostatočný dôvod na to, aby si politici, ktorí zneužili dôveru občanov, začali klásť otázku, čo keby boli predčasné voľby. Našťastie, odpoveď na to, čo by tieto voľby znamenali, je apokalyptická len pre časť politikov, ktorí zlyhali, a nie pre väčšinu slovenských občanov.

Roman F. Michelko