Polemika

Nedávno sa rozhodol zakladateľ Kresťanskodemokratického hnutia JUDr. Ján Čarnogurský, že na budúcom sneme nebude kandidovať na post predsedu politického subjektu, ktorého je otcom. Mnohých, dokonca aj tých, ktorí takýto krok privolávali, táto správa zaskočila. Stúpenci J. Čarnogurského sú v rozpakoch, niektorí sú sklamaní, iní sa cítia oklamaní, opustení, bezradní. Faktom totiž zostáva, že pri všetkej kontroverznosti patril Ján Čarnogurský popri Vladimírovi Mečiarovi k postavám, ktoré definovali politický život poslednej dekády tohto storočia. Usiloval sa byť alternatívou riskantného smeru slovenskej politiky, zohľadňujúc širšie geopolitické súvislosti. Naostatok netreba zabúdať, že v zásadných otázkach zaujal nekompromisné stanovisko (vládne odsúhlasenie preletov bombardérov NATO ponad SR v agresii proti Srbsku, skeptický postoj k potrebe SR stať sa členom severoatlantickej aliancie a pod.), ktoré proti nemu sústredilo aj vlastných tzv. spojencov. Jeho odchod, ak je myslený vážne, by znamenal dovŕšenie diela skazy: dočasný, ale predsa len zánik kresťanského subjektu na slovenskej politickej scéne. Zaiste, možno polemizovať, nakoľko sa na tomto fakte podpísal sám kapitán nešťastne potápajúcej sa lode, nakoľko sa na tom podpísali oponenti či nepriatelia kresťanskej politiky na Slovensku, ktorá je zákonite tŕňom v oku mnohých. Radi by sme preto rozpútali diskusiu či polemiku o zmysle, chybách, úspechoch a neúspechoch slovenskej a nielen slovenskej kresťanskej politiky. Otvárame ju článkami Daniela Krajcera st. Malý slovenský Beneš a Nekrológ za Čarnogurským od mladého politológa Romana F. Michelka, ktoré chápeme ako výzvu.

Redakcia

KDH dosiahlo svoj najvyšší volebný výsledok (okolo 20 %) v  prvých slobodných voľbách, a  potom už sústavne klesalo. Č. podriadil cieľu udržať sa na čele KDH naozaj všetko. Vždy keď zosilnel v hnutí hlas jeho oponentov, nemilosrdne a všetkými politickými prostriedkami ich eliminoval. Neváhal siahnuť ani po takých metódach ako využívanie náboženského cítenia. V začiatkoch činnosti KDH, aby otupil ostrie kritiky voči svojej osobe a politike, organizoval korporatívne návštevy sv. omše vždy vtedy, keď zosilneli hlasy jeho oponentov.

Pri nedávnej besede v bratislavskom divadle Stoka poslanec NR SR Ivan Šimko konštatoval, že on a  skupina okolo Dzurindu boli z KDH vytlačení. Jednoducho im bola po ich návrate z SDK do KDH znemožnená efektívna politická činnosť tým, že funkcionári KDH im neposkytovali súčinnosť ani servisnú činnosť pri organizovaní styku s občanmi (mítingy a podobne). Pri tejto príležitosti Šimko s nádychom ľútosti spomenul, že to nebolo po prvý raz, keď boli oponenti vytlačení z KDH, a spomenul skupinu okolo Klepáča i Oberhausera, ktorých stihol podobný osud, (pravda, vtedy aj za spoluúčasti samého I. Šimka – pozn. red) Týmto spôsobom si Č. síce upevňoval svoju vedúcu pozíciu v KDH, avšak za cenu stáleho oslabovania tohto politického subjektu. Sám nedisponuje schopnosťou osloviť, motivovať a strhnúť davy, získať volebné hlasy. Č. pravidelne a sústavne obsadzuje najvyššie priečky v anketách o najneobľúbenejšieho politika.

Existuje bonmot, že v televíznom veku je politikom ten, koho ukazuje televízia. Č. mal týchto možností, keď sa prebil na televízne obrazovky, neúrekom. Zdá sa však, že i ten peň v lese, obrastený machom, ak by ho toľkokrát ukazovali (spredu, zozadu, zvrchu, zospodu i zboku), by dokázal vyvolať viacej empatií a sympatií u slovenských občanov, ako to dokázal J. Č. Je len známkou ustrnutosti, letargie, pasivity a nedostatočnej konkurencie v radoch KDH, že z takéhoto stavu neboli už dávnejšie vyvodené personálne dôsledky. V rozvinutých demokratických krajinách by bol takýto stav jednoducho bezprecedentný a neakceptovateľný.

Z najvyššej politiky teda odchádza politik, ktorý sa lepšie uplatňoval, a zrejme i lepšie cítil, v prítmí kuloárov ako v žiare reflektorov. Muž s úzkymi perami, ktorý nikomu nič neodpustil ani nedaroval, ale ani na nič nezabudol. Muž, v okolí ktorého nevyrástla žiadna veľká osobnosť, lebo každý v jeho okolí musel byť pristrihnutý na jeho mieru, alebo odísť. Sotva sa možno ubrániť porovnaniam s Benešom. J. Č. mi vždy pripadal ako náš malý slovenský Beneš. Menej “posadnutý” prácou, ale inak veľmi podobný Benešovi. Aj tragickosťou!

J. Č. vstupoval do politiky so  skromnou politickou výbavou. Dnes si na to sotvakto spomenie, že Č. mal na začiatku svojej politickej činnosti zámer zaviesť na Slovensku stavovské zriadenie. Akoby sa na neho nič nenalepilo počas jeho štúdií v Prahe, kde boli predsa len i pri blúznení o socializme s ľudskou tvárou ďalej. Uvedomil som si to zreteľne napríklad pri čítaní P. Pithartovej knihy Chvála politiky, ktorá bola napísaná v období hlbokej totality. Napriek určitej, pre jej autora takej typickej, kvetnatosti štýlu a akémusi krúženiu okolo problémov, a nie ich jasnému pomenovaniu, sa Pithart v tejto knihe dostával oveľa ďalej ku koncepcii modernej spoločnosti ako Č. svojimi fantáziami o stavovskom zriadení. Zdá sa, že J. Č. nielenže nebol politickým tribúnom, ale ani mysliteľom či ideológom svojho hnutia. Preto mnohé iniciatívy a aktivity KDH pôsobili a pôsobia priam koženým a neživotným dojmom. Akoby ani “nežili” s tepom a potrebami spoločnosti..

J. Č. sa neodchádza z najvyššej politiky ľahko. Je to typický - keby sme chceli použiť označenie, ktoré použil v jednom zo svojich fejtónov K. Čapek - zoon politikon (zviera politické), ktorý žije a dýcha politikou. Politický epilóg Č. nie je len jeho malou osobnou tragédiou, ale i agóniou politického subjektu, od ktorého sa po páde komunizmu toľko čakalo!

Daniel Krajcer