Zdá sa, že ohlásenie odchodu Jána Čarnogurského z politického života bude v najbližších dňoch a týždňoch téma č.1 v analýzach politických komentátorov. Je to pochopiteľné. Je to politik, ktorý vyše desať rokov výrazne ovplyvňoval slovenskú politiku. Jeho zásluha spočíva predovšetkým v tom, že založil a etabloval tradičnú kresťanskú stranu KDH. Tým sa stal symbolom kresťanského politika. Ale vďaka jeho limitovaným schopnostiam táto strana nedostatočne využila potenciál, ktorým by klasická kresťanská strana v našom spoločenskom a kultúrnom kontexte mala disponovať.

KDH svoj zenit prežívalo tesne po založení (február 1990) v apríli 1990. Ku vtedajším preferenciám KDH, ktoré dosahovali výšku 26,5 %, sa KDH už nikdy potom nepriblížilo. KDH trpelo na to, že nebolo schopné dostatočne razantne presadzovať svoj program. Práve naopak, vždy sa spájalo s takými politickými súpútnikmi, ktorí využili politický potenciál KDH na splnenie svojho programu a zároveň na negovanie programu KDH. Už prvý politický spojenec KDH po voľbách 1990, VPN, sa najväčšou mierou podpísal na vyše 8% poklese KDH pred voľbami v roku 1990, vykresľujúc KDH ako fundamentalistickú stranu, ktorá po komunistickej totalite nastolí totalitu hnedú. Napriek tomu sa KDH stalo úzkym spojencom liberalistických síl, ba dokonca, keď sa v roku 1991 rozpadla koalícia a práve od KDH záležalo, ktorým smerom sa bude uberať Slovensko, odvrátilo sa od pronárodných síl a plne sa dostalo do vleku kozmopolitných a čechoslovakistických síl. Nič na tom nezmenili ani občasné vybočenia Jána Čarnogurského z tejto cesty, napr. jeho Washingtonský prejav v roku 1991, v ktorom kritizoval liberalizmus.

O tom, že táto cesta viedla do slepej uličky, svedčí odmietnutie voličov vo voľbách roku 1992. Ale ani volebné fiasko, ktoré znamenalo stratu viac než polovice preferencií KDH, neznamenalo prehodnotenie štýlu a charakteru politiky. Naopak, cesta do slepej uličky ďalej pokračovala. Práve vtedy Ján Čarnogurský prežil svoju prvú politickú smrť, keď po takomto volebnom debakli neodstúpil, ale naopak, svoje postavenie zacementoval. KDH odmietlo všetky štátotvorné akty - zvrchovanosť, prijatie ústavy i vznik samostatného štátu. Práve toto zásadné a zlé rozhodnutie predznamenalo definitívnu marginalizáciu KDH na slovenskej politickej scéne. Je veľmi smutné, že práve KDH, ktoré malo zvýrazňovať v politike jej etický rozmer, sa stalo nástrojom najagresívnejších síl, ktoré natrvalo rozdelili slovenskú spoločnosť. Samozrejme, za rozdelenie spoločnosti má zodpovednosť aj druhá strana, práve od kresťanskej politickej strany by sa však skôr očakávalo zmierňovanie rozporov, než ich eskalovanie.

Zdá sa, že definitívnym začiatkom konca KDH a tým aj politika Jána Čarnogurského bola stratégia, ktorú opozičné subjekty prijali pred voľbami v roku 1998. Pre toto obdobie sú charakteristické dva neštandardné prístupy. Značná časť politického spektra sa integrovala na základe negatívneho vymedzenia, prekonávajúc pritom oveľa hlbšie vnútorné rozpory. Obsahovou analýzou politických strán spojených v SDK sa veľmi jednoducho dala dokázať ich ideová protichodnosť. Účelovým spojením kresťanského a občianskeho konzervativizmu, liberalizmu, sociálnodemokratických a ekologických programov vznikol nesúrodý konglomerát, ktorý de facto znamenal popretie politiky ako nástroj presadzovania ideí. Ich miesto zaujali záujmy vplyvných skupín. Druhým veľmi deformovaným rozmerom novej politickej reality bola skutočnosť, že o politickej stratégii nerozhodovali politici, ale vplyvní mediálno-priemyselní oligarchovia. Čarnogurského zúfalý pokus obmedziť ich všemocnosť nekandidovaním na kandidátke SDK sa ukázal iba ako málo úspešný. Reálny a mediálny vplyv Čarnogurského bol príliš malý na to, aby vážnejšie ohrozil hlavný prúd slovenskej politiky. Čarnogurský podcenil vplyv podobných skupín, ktoré vytvorili virtuálnu politickú realitu podľa svojich predstáv a jeho snahy o korekcie takejto politiky vyšli zväčša naprázdno. Treba však uznať, že si svoje postavenie aspoň sčasti uvedomoval, a preto robil všetko pre svoje zviditeľnenie, neraz hlásaním veľmi kontroverzných stanovísk. Sotva totiž možno inak definovať jeho vyhlásenia o udelení milosti Mečiarovi aj v prípade, že by sa mu dokázala trestná činnosť, pretože je zakladateľom štátu. Na rozdiel od svojho bývalého súpútnika Pittnera si totiž uvedomil, že útočením na Mečiara mu len zvyšuje preferencie. Jeho hlasovanie proti programovému prehláseniu vlády, či proti preletom lietadiel NATO cez naše územie zase malo prezentovať jeho odhodlanie bojovať za isté princípy či programové ciele aj proti väčšine. Vo svojej horlivosti však zopárkrát stúpil aj poriadne vedľa. Tieto pochybenia mu značne uberali z jeho obrazu neohrozeného hlásateľa vlastných názorov.

Ján Čarnogurský nikdy nebol miláčikom médií, v poslednom čase sa však mediálna poľovačka na jeho osobu značne zintenzívnila. Kauzy ako Devín banka - deblokácie, (správna - nesprávna kopa uhlia) spojenectvo s Jozefom Migašom s cieľom destabilizovať vládnu koalíciu, či kauza financovania KDH cez Gaburovu spoločnosť TV COM, boli útoky, ktoré systematicky podlamovali už i tak krehké postavenie tohto politika na slovenskej politickej scéne. Je pochopiteľné, že podobné dlhotrvajúce a koordinované úsilie sa muselo odraziť i v Čarnogurského bašte, v samotnom oklieštenom KDH. Predovšetkým jeho mierny euroskepticizmus, realistický postoj k Rusku a diferencovaný postoj k pôsobeniu NATO zasiali nedôveru aj v členskej základni KDH. Postupom času narastalo napätie a nedôvera voči Čarnogurskému v širších grémiách hnutia. A napriek tomu, že svojho nástupcu si Čarnogurský vybral sám, nie je vôbec isté, že po prípadnom zvolení bude presadzovať plne kontinuitnú politiku s tou jeho. Zdá sa totiž, a niektoré vyhlásenia to už jasne dokázali, že Hrušovského optika na EÚ či NATO bude podstatne konformnejšia.

Po desiatich rokoch v najvyššej politike teda Ján Čarnogurský odchádza z vedenie strany, ktorej je zakladateľom. Podľa niektorých hlavne preto, aby si rozviazal ruky a mohol oveľa slobodnejšie hlásať svoje názory. Podľa ďalších slovenská spoločnosť ešte nedozrela na politika Čarnogurského formátu. Vyskytol sa však aj názor a rozhodne nie ojedinelý, že odstúpenie Jána Čarnogurského nemožno hodnotiť ako štátnicky akt. Štátnické akty totiž robia zvyčajne skôr politici s väčšou ako trojpercentnou podporou.

Roman F. Michelko