Smutne zneli zvony nášho Slovenska 18. apríla 1947, keď za bolestných sĺz jeho rodoľubov odprevádzali do večnosti po násilnej smrti nášho vodcu, ochrancu, obrancu a drahého otca Dr. Jozefa Tisu, prvého prezidenta Slovenského štátu. Zdalo sa, že ak tie slzy prestanú tiecť, ostanú naň dlho spomienky tých rodoľubov, ktorí sledovali jeho boje, zápasy za Boha a národ. No, žiaľ v posledných dňoch, keď sa títo rodoľubovia mali osvedčiť, či skutočne pamätajú naň, sme sa stali svedkami, ako sa i na nich splnilo staré porekadlo: zíde z očí, zíde z mysle. A to, žiaľ, aj u takých, ktorí skúsili s ním krutosť náboženskej, národnej a vôbec ľudskej neslobody. Z nich totiž sa viacerí pripojili k tým, ktorí vyhlásili mučeníka za Boha a národ Dr. Jozefa Tisu za vojnového zločinca.

A Sv. Otec Pius XII. mu napísal po zvolení za prezidenta Slovenského štátu: ”Milému synovi, osvietenému a ctihodnému mužovi, prezidentovi Slovenskej republiky pápež Pius XII. Dozvedeli sme sa v úradnom oznámení z predošlého mesiaca, že si bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky a že si tento úrad už aj slávnostne začal. Za túto správu patričnú Ti vzdávame vďaku a prosíme od Boha, aby Tvojmu národu, nám zaiste veľmi milému, opravdivému blahobytu a šťastia udeliť ráčil. V tom samom liste prejavený Tvoj chválitebný úmysel, že po vykonaní tohto úradu chceš nerušene zachovať a stále prehlbovať jestvujúce už vzťahy, veľmi schvaľujeme, keď sľubujeme z duše, že pri uskutočňovaní tejto veci naše úsilie nebude chýbať. Zatiaľ ako záruku nebeských darov tak Tebe, milý synu, osvietený a ctihodný muž, ako aj celému slovenskému národu apoštolské požehnanie radi v Pánu udeľujeme.

Pán prezident v duchu tohto požehnania Pia XII. viedol svoj národ vo veľmi ťažkých rokoch jeho života. Tento štát pod jeho vedením bol oázou pokoja, tolerantnosti, blahobytu. Za celý čas svojho prezidenstva nepodpísal žiaden rozsudok smrti. Kým on, nevinný, bol komunistami umučený ako vojnový zločinec, červení vrahovia podľa Čiernej knihy komunizmu majú na svedomí zavraždených 100 miliónov triednych nepriateľov. Teraz zväčša vládnu svetom. Tak to bolo aj s ich počiatočnými nacistickými spoločníkmi, vrahmi 25 miliónov odporcov. Podobne aj u nás, kde podľa archívu ministerstva spravodlivosti a Konfederácie politických väzňov bolo perzekuovaných, odsúdených, väznených a popravených do 200 000 ľudí. Medzi nimi boli robotníci, roľníci, vzdelanci, lekári, kňazi, rehoľníci... Taká je ľudská spravodlivosť a neprestane byť takou, dokiaľ Boh nebude základom spravodlivosti.

Podľa svedectva bývalého prezidenta Husáka bol Slovenský štát v Európe najsociálnejším štátnym zriadením. Stabilitu a hmotný duchovný rast tejto Slovenskej republiky garantoval jej prezident svojou rozvahou, prezieravosťou i smelosťou. Slovenskú republiku uznalo 26 štátov. Ešte pred jej vyhlásením Tiso 13. marca 1939 docielil v Berlíne, že Slovensko nebolo rozdelené medzi susedov, ako bolo plánované. To by bola bývala najhoršia katastrofa pre slovenský národ. Takisto roku 1940, keď Nemci chceli zo Slovenskej republiky urobiť protektorát, zas to bol Tiso, ktorý za návštevy u Hitlera v Salzburgu 28. júla 1940 docielil, že Slovenská republika zostala zachovaná až do konca vojny. Tiso bol osobnosť, ktorá si vynútila rešpekt aj v Berlíne. Povstalecké akcie neboli vinou p. prezidenta. Zodpovednosť za ne majú tí, čo silou-mocou chceli zastaviť koleso dejín, najmä prezident Beneš, nepriateľ Dr. Tisu, lebo Tiso odhalil jeho členstvo v slobodomurárskej lóži v Bratislave a bol odporcom jeho túžby počechoslováčiť Slovensko. Beneš bol aj dušou nešťastného povstania, ktoré narobilo množstvo hmotných škôd a mnohé tisíce ľudských životov pochovalo do matky zeme. Ono zlikvidovalo samostatnosť Slovenského štátu a zruinovalo celé Slovensko. To, čo pod vedením prezidenta Dr. Jozefa Tisu sa nazhromaždilo, obrátilo sa v trosky. Preto povedal istý ruský dôstojník, keď videl tú spúšť: ”Prešiel som mnohé svety, štáty, ale takých hlúpych ako Slováci, ktorí by boli zruinovali svoj ťažko nadobudnutý štát, som nevidel. Nemožno z toho spáleniska obviňovať prezidenta Tisu, že napríklad sa nepripojil ku povstalcom. A tak to bolo aj so židovskou otázkou - urobil, čo mohol urobiť, aby zachránil, čo sa dalo. Veľmoci si nevedeli dať rady s ňou, ba ani Sv. Otec Pius XII.. Čo teda mohol urobiť viac, ako urobil, v strede ohniska p. prezident Tiso? Preto aj tie o pánu prezidentovi do Vatikánu ľuďmi, ktorí boli veľmi ďaleko od ohniska, ak vôbec také boli, nemohli mať veľkú cenu, lebo prichádzali len, ako sa vraví, spoza plota.

O židovských transportoch a o postoji prezidenta Dr. Tisa k nim napísal MUDr. Gabriel Hoffman, konvertita zo židovstva, tieto odvážne pravdy: ”Opakujem, nikto nedokázal zvládnuť propagandu tak ako Hitler. Nielen svetová verejnosť, ani Židia do posledných dní nezapochybovali o chystaných pracovných táboroch v oblasti východného Poľska. Tu mali žiť a pracovať na vlastnom samosprávnom území. Napriek tomu sa prezident Tiso zasadil o možnosť udeľovania výnimiek z nariadeného odsunu mimo Slovenska. Proti silnej Tukovej skupine to bol významný politický úspech. Udelených 25 000 výnimiek so zámerom, aby nedošlo k roztrhnutiu osôb židovského pôvodu so Slovenskom, bola opovážlivosťou voči celosvetovo obávanej mocnosti. Taktiež množstvo poskrývaných Židov v pivniciach Slovákov pri benevolentnom prizeraní sa vládnej moci hovorí samo za seba.

Máme dôkazy, že priamo delegácia židovských rabínov žiadala arcibiskupa Kmeťka ako cirkevného nadriadeného Dr. J. Tisa, aby zotrval vo funkcii. Lebo jedine on dokáže vzdorovať Hitlerovi. Túto žiadosť prišli v roku 1943 predniesť Dr. Frieder z Nového Mesta nad Váhom, hlavný rabín Slovenska pán Unger a Dr. Schweiger z Nitry. Môže to potvrdiť ďalší žijúci človek na Slovensku. I list biskupa Vojtaššáka vláde zachránil veľa Židov.

Len človek neznalý situácie v roku 1944 môže odsudzovať prezidenta pre vyznamenanie nemeckých vojakov po potlačení povstania v Banskej Bystrici. Veď minimálne rok predtým bolo takmer každému jasné, že Hitler vojnu prehral a čakalo sa na čoskorú vojenskú porážku. Rozladení ľudia o tom ani nediskutovali, len o tom, kedy sa tak stane. A s týmto vedomím sa prezident obetoval. Vedomie, že mu to o niekoľko mesiacov prišijú ako zradu, muselo byť jasné nielen jemu, ale aj menej politicky aktívnym ľuďom. V momentálnej situácii však za to dosiahol zastavenie deportácie asi 20 000 slovenských vojakov do pracovných táborov v Nemecku. Druhý úspech bol omilostenie 300 slovenských rukojemníkov určených na smrť a konečné odvolanie leteckého rozkazu na bombardovanie Banskej Bystrice, Zvolena a Brezna nemeckým letectvom ako trest za povstanie.

Napriek vnútornej historickej nepravde, akceptovanej aj v zahraničí, ktorá pokračuje aj v súčasnosti, treba veriť v zdravý rozum. Susedom Maďarom nevyčíta nik 600 000 vykántrených Židov. Alebo Čechom 130 000. Ako to, že ani Horthy v Maďarsku ani Hácha v Čechách neboli vyhlásení za vojnových zločincov? Dôvod: Neboli to kňazi!

Dr. J. Tiso bol veľmi múdry i hlboko katolícky veriaci kňaz, ani sa len nedotýkal takých prevrátených ideológií ako fašizmus či nacizmus, ... Potvrdzujú to aj jeho osobné kvality, ktoré hovoria jasnou rečou, aký to bol muž. Bol vzorom kresťanského štátnika, verný služobník prirodzeného práva, tvorca sociálnych reforiem, obranca viery, ochranca kresťanstva pred náporom ateistického komunizmu atď. Stal sa obeťou komunizmu a benešovského čechoslovakizmu i nepríčetnej nenávisti protikňazských a proticirkevných elementov doma i v zahraničí. Takto sa vyjadril u mňa jeden zahraničný slovenský pracovník: Tiso nebol obesený za to, že bol prezidentom, ale jedine preto, že bol kňazom a obrancom svojho národa. Sám to krásne vyjadril v svojom predsmrtnom duchovnom odkaze:

Ako si prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomínali na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť vševládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe za Boha a národ žehnal, aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.”

Toto povedal 18. apríla 1947 o tretej hodine rannej.

Pán prezident Dr. Tiso si teda zasluhuje všeobecný obdiv, úctu, lásku a tak večnú slávu v spoločenstve vyvolených, lebo bol komunistickými súdmi umučený za vernosť Bohu, Cirkvi a národu.