Nedávno bol odvolaný z postu predsedu poslaneckého klubu SDK Roman Kováč, na ktorého adresu vyslovil na stránkach svojho Domina Fóra propagandista Štefan Hríb mimoriadne dehonestujúce slová: "Roman Kováč bol naozaj verným Dzurindovým sluhom. Pokojne po voľbách popieral vlastné slová, menil stanoviská a obhajoval nezmysly, len aby sa svojmu pánovi páčil a prípadne bol jeho adeptom na ohrozený post ministra Šagáta (zdá sa, že ani to mu nevyšlo)". (Roman Kováč sa napokon stal ministrom zdravotníctva - pozn. D. K.). Stručné, zabijacky zdrvujúce, argumentmi nepodložené, nepravdivé. Každý, kto má len trocha reálne poznatky o Romanovi Kováčovi, o jeho intelektuálnom potenciáli a schopnostiach, musí sa pri takejto "charakteristike" usmiať. Prirodzene, že sa musel Roman Kováč previniť, a to dokonca smrtežne previniť, keď si vyslúžil také surové zaobchádzanie od puncovaného "jemného intelektuála" z Domina Fórum. Jeho neodpustiteľným previnením je, že svojím intelektuálnym potenciálom podporil a vystužil premiéra Dzurindu, držiac v~šachu poslanecký klub SDK, ťahajúc ho za "frňák" (tento terminus technicus pochádza z intelektuálnej dieľne M. D.), čím umožnil Dzurindovi rozohrať spolu s kompániou Palacka, Černák a pod. svoju vlastnú lobistickú hru, krížiacu lobistickú partiu lobistickej organizácie par excellence zvaná Demokratická strana. Takúto vysokú hru nie je schopný rozohrať prostý, alebo dokonca sprostý sluha, ako sa Kováča usiluje predstaviť Hríb. Je však poučné a zaujímavé pozorovať, ako je schopná spojená propagandistická mašinéria SME, Domino Fórum, Slobodná Európa a ďalšie spolupracujúce masmédiá predstaviť napr. terajšieho člena DS a v minulosti ideológa KSS Miroslava Kusého, ktorého za totality aj Václav Havel označoval za marxistického filozofa, a ktorý v~listoch svojmu vyšetrovateľovi písal, že nemôže myslieť na nič iné ako na socializmus za demokrata, liberála a ochrancu, a najmä propagátora ľudských práv, a súčasne z momentálne nepohodlného Romana Kováča urobiť obmedzeného sluhu.

Paradoxne je však možné razantný odsudok Romana Kováča rozšíriť a parafrázovať na politiku celej súčasnej vládnej garnitúry, ktorá popierala vlastné slová a vlastné sľuby, menila stanoviská, obhajovala nezmysly, len aby sa svojmu pánovi zavďačila a prípadne bola jeho adeptom na vládnutie na Slovensku! Darmo je, ryba zvyčajne smrdieva od hlavy, ako hovorí známe ľudové príslovie. Keď sú vzťahy medzi významnými politikmi vládnej garnitúry samotnými jej prívržencami charakterizované a charakterizovateľné v termínoch pán a sluha, ako môže potom vyzerať pomer súčasnej vládnej elity voči mocným tohto sveta a ako môžu byť schopní obhajovať legitímne záujmy krajiny, na čele ktorej stoja a ktorú reprezentujú?

Metóda vzájomného odstreľovania politických pešiakov, vidíme to i v prípade Romana Kováča, slúžiaca za predprípravu na odstránenie ťažších figúr, ba i samotného kráľa nie je v politike neznámym javom. Hojne ju používali vo svojich mocenských ruvačkách komunisti, nuž a tí, ako sa podľa súčasnej situácie zdá, majú svojich učenlivých nasledovníkov.

Otázka dňa je teda jasná - bude po Kováčovi nasledovať Dzurinda, alebo sa sa dokonca rozpadne celá vládna koalícia a budú vypísané predčasné voľby, prípadne kedy k~tomu dôjde. Pre zodpovedanie tejto otázky je potrebné načrieť trocha hlbšie do histórie politického vzostupu súčasného premiéra Mikuláša Dzurindu. Lobistická skupina, ktorá spojenými prostriedkami masmediálnej propagandy nafukovala Mikiho vo vedomí si jeho intelektuálnej nedostatočnosti a malej vypočitateľnosti, určila mu na začiatok skromnú úlohu hovorcu SDK. Predchádzalo tomu veľakrát overené poznanie, že všetci tí Langošovia, Zajacovia a Šebejovia sú schopní urobiť pri volebnej kortešačke viac škody ako úžitku - tak "pozitívne" ich prijímala veľká časť slovenskej verejnosti. Dzurinda mal za úlohu vykecať, vypapuľovať, vytárať, vybehať a vybicyklovať volebné víťazstvo, a potom sa mal dať pokorne viesť tými, ktorí ho ako politickú figúru stvorili.

Kuriózna, pofidérna a bezprecedentná funkcia šéfa-hovorcu SDK, tohto - ako ho nazval Palko - "protitriku" k Mečiarovmu volebnému zákonu, ktorý obmedzoval možnosti politických ministraničiek pri vytváraní koalícií tým, že nakladal na ne zvýšené volebné kvórum pre vstup do NR SR, nebola však dlhodobejšie udržateľná. Keď sa Dzurinda dožadoval priamej televíznej konfrontácie s Mečiarom, tento ho rozšafne odbil tým, že HZDS nemá nič proti televíznej diskusii, nech si len pán hovorca Dzurinda pekne podiskutuje s hovorcom HZDS.

Po voľbách, v ktorých spojená protimečiarovská opozícia získala kvalifikovanú či dokonca ústavnú väčšinu v~NR SR, a tým i kompetenciu nominovať exekutívu, sa však stalo to, k čomu občas dochádza - marioneta sa vymkla spod kontroly a začala hrať svoju vlastnú hru. Prejavilo a ukázalo sa to hneď počas zdĺhavých a rozporuplných rokovaní pri zostavovaní novej vládnej garnitúry po posledných voľbách, keď Dzurinda výdatne kooperoval s predsedom SDĽ Migašom, s ktorým sa tajne schádzal po všemožných kútoch a zákutiach Bratislavy, až sa to stalo terčom mnohých vtipov. Dzurinda potom využíval Migašovu kartu, aby sa dostal spod kurately predsedov materských strán, ktoré tvoria SDK, a ktorí prejavili takú neuveriteľnú mieru politickej naivity a neschopnosti, že si nevedeli pri koncipovaní svojho "protitrikového" subjektu ošetriť ani základné rozhodovacie mechanizmy po voľbách, ktoré by vymedzovali kompetencie medzi materskými stranami a orgánmi SDK. Korunu svojej neschopnosti nasadili potom títo politici neustávajúcim nárekom nad tým, ako im Mečiar svojím volebným zákonom zavaril.

Podľa Štefana Hríba Dzurinda "namiesto hľadania spojencov opakovane ignoroval, podvádzal a občas aj ponižoval svojich najbližších partnerov". Ako môžu u takéhoto "borca" vyzerať vzťahy k opozícii a vôbec k svojim voličom, keď si toto dovolí voči svojim vlastným, netreba očividne ďalej rozvádzať. Problém spočíva v tom, že intelektuálné a charakterové deficity terajšieho premiéra boli všeobecne a dostatočne dlho známe, a napriek tomu bol tento politikár nafukovaný a vynášaný na piedestál. Začalo sa doňho zo strany médií blízkych DS páliť vlastne až po tom, ako si Dzurinda dovolil odstrániť šéfa Fondu národného majetku Kaníka, i keď vo vzťahu k Hríbovi treba objektívne priznať, že tento si dovolil prevetrávať už kauzu podplácania novinárov v záujme vytvárania pozitívneho obrazu súčasného premiéra počas poslednej volebnej kampane. Hríbovi sa vtedy v Stoke, ale aj pri iných príležitostiach dostalo dôrazného poučenia od niektorých jeho kolegov, že si môže kritizovať Mečiara ako a koľkokrát len chce, ale v prípade Dzurindu sa musí "dívať za roh", za ktorým zrejme v predstavách týchto tiežnovinárov číhal Mečiar!

Mal som možnosť krátko diskutovať s terajším premiérom niekedy v prvej polovici roka 1993, keď vymyslel "úžasný" trojmesačný plán na ozdravenie slovenskej ekonomiky, ktorého podstata spočívala v~jednorazovej drastickej devalvácii slovenskej meny o 30 %. Dzurinda vtedy vystupoval na ktorejsi verejnej schôdzi KDH v~Bratislave-Ružinove, kde propagoval svoj "zázračný" ekonomický plán, a tvrdil o~sebe, že sa cíti byť ekonómom. Na schôdzi bol prítomný aj jeden postarší bývalý poslanec KDH vo Federálnom zhromaždení ČSFR (jeho meno mi vypadlo z pamäti), ktorý zastával dokonca funkciu predsedu rozpočtového výboru federálného parlamentu, ktorý o~sebe tvrdil, že síce nedisponuje ekonomickou erudíciou, ale učí sa od takých vynikajúcich ekonómov, ako je Dzurinda. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že Dzurinda je zákonitým a typickým produktom nekritického a pasívneho ducha členskej základne KDH. Tomuto hnutiu chýbali a stále chýbajú odborne zdatné kádre, a tak Dzurindovi stačilo mať iba dostatok nekritickosti a bezočivosti, aby sa sám vyhlásil za ekonomického odborníka, a celé KDH zaplesalo: konečne máme svojho bôžika - ekonóma, ktorého môžeme začať zbožňovať!

krajín, a preto devalvácia neprinesie zvýšenie slovenského vývozu, ale bude mať za následok nákladovú infláciu a podobne. Namiesto čo i len náznaku odbornej argumentácie sa ma Dzurinda spýtal, kde som študoval ekonómiu. Odpovedal som mu, že sme na tom obaja rovnako, lebo sme v oblasti ekonomiky voľného trhu autodidakti. Potom ma verbálne napadol, že nenávidím KDH, na čo som kontroval, že sa správa ako hysterická žena, pretože problematika, či drasticky devalvovať slovenskú menu, má čiste odborný charakter a nevykazuje žiadny súvis s mojím vzťahom k jeho (vtedajšiemu) politickému subjektu. Na konci nášho rozhovoru, keď z jeho strany nebol vyslovený ani jediný argument odbornej povahy, Dzurinda otočil o 180 stupňov a vyhlásil, že sa cíti byť skôr politikom ako ekonómom.

Priznám sa, že som si nikdy nerobil a nerobím žiadne ilúzie o našich politikoch, avšak rozhovor s Dzurindom mnou vtedy úplne otriasol. Keď si uvedomím, že takáto persona rozhoduje o základných otázkach nášho štátu, často za utajovaných okolností a podmienok, ako napr. o predaji majoritnej časti akcií takého gigantu, ako sú VSŽ, ktorých vývoz tvorí pätinu celkového slovenského exportu, prechádzajú mi po chrbte zimomriavky! Keď som pred časom hovoril o svojej skúsenosti s Dzurindom jednej pracovníčke aparátu KDH, konštatovala, že to sa podobá na Mikiho. "Ale je schopný získať hlasy voličov," poznamenala!

Na záver k nastoleným otázkam. Osobne neverím v predčasné voľby, presnejšie na voľby pred skončením podstatnej časti privatizačného procesu, ktorý si táto vládna moc naplánovala. Súčasná koalícia má šancu veľmi veľa získať, a rovnako veľa stratiť. Veď si len uvedomme, že napríklad podľa odhadu poslanca SNS Oberhausera sa chystá súčasná koalícia sprivatizovať majetok zhruba v dvojnásobnej hodnote, ako sprivatizovali Mečiarove vlády. A to je "tmel", ktorý udrží pohromade i vodu a oheň, nielen jedenásť rozhádaných a sváriacich sa politických subjektov. Reálnejším prostriedkom na zmenu súčasného politického status quo je referendum, avšak ak máme veriť výskumom verejnej mienky, ani táto alternatíva nevyzerá príliš nádejne.

Posudzovanie perspektív zotrvania samotného Dzurindu v premiérskom kresle sa podobá hádaniu z povestnej krištáľovej gule. Prívrženci nového premiérovho politického subjektu SDKÚ boli nedávno prinútení pod tlakom prívržencov materských strán SDK vyložiť karty na stôl, identifikovať sa, a najmä spočítať sa. Vyšiel z~toho počet 17-tich poslancov, ktorí sa hlásia k SDKÚ, čo je menej, ako mnohí očakávali, alebo v čo dúfali. Predstavuje však si lu, ktorá musí byť nejako mocensky a privatizačne uspokojená, pretože v~opačnom prípade môže nebezpečne nakloniť misky váh smerom k predčasným voľbám. Za súčasnej nejasnej a neprehľadnej mocenskej situácie sa zdá najúčelnejšie formulovať otázku udržania Dzurindovho premiérskeho kresla vo forme parafrázy známej Cicerovej rečníckej otázky:

Daniel Krajcer