Svetlo, mesačník pre mládež, priniesol vo svojom marcovom čísle aktualitu "Európska únia: jeden dom pre všetkých" s takýmto popisom budúcnosti v Európskej únii: "... v lone Európy už rastie nový "Homo europeus" - európsky občan". Môže cestovať, pracovať a žiť v ktorejkoľvek krajine EÚ, nemusí vymieňať peniaze svojho štátu za "cudzie", volí svojich zástupcov do Európskeho parlamentu, používa európsky pas a európsky vodičský preukaz, pri významných príležitostiach vztyčuje európsku vlajku (kruh dvanástich zlatých hviezd na modrom pozadí) a spieva európsku hymnu (Óda na radosť z Beethovenovej Deviatej symfónie). A čaká ho ešte mnoho zmien a výhod." A cez zvýraznený medzititulok "SPÄŤ DO EURÓPY!" a po povinnej pasáži o "slovenskej kľukatej ceste" dospieva k záveru: "Tak aj my môžeme prispieť k vytvoreniu spoločného európskeho domu, ako to často spomína aj Ján Pavol II."

To isté číslo prináša aj rozhovor s "politikom so srdcom", ktorý nás do tejto "Zasľúbenej zeme" neomylne vedie a privedie.

Čo si o "iných zmenách a výhodách" expandujúceho európskeho domu myslí Ján Pavol II, na ktorého autoritu sa autor spomenutej euroagitky cíti oprávnený odvolať (čo je súčasne aj deklaráciou o kresťanskom zameraní časopisu), bolo možné dočítať sa v 18. čísle Katolíckych novín (30. marca 2000), ktoré citovali z L´Osservatore Romano: "Rozhodnutie Európskeho parlamentu, ktoré vyzýva štáty Európskej únie zaviesť "registrované spolužitie" aj medzi osobami toho istého pohlavia a "zmeniť svoju legislatívu" tak, aby boli úradne uznávané aj spolužitia mimo manželstva, je nová rana kladivom proti rodinnej ustanovizni vo svojej pôvodnej podobe, ktorá bola vždy základom našej civilizácie. (...)"

A vo vyhlásení Pápežskej rady pre rodinu, ku ktorému sa podľa Katolíckych novín prihlásila aj naša Konferencia biskupov Slovenska, sa píše: "Také rozhodnutie je ťažkým a opakovaným atentátom na rodinu založenú na manželstve. (...) Zákonodarcovia teda - a osobitným spôsobom katolícki poslanci - by nemali svojimi hlasmi podporovať tento typ zákonodarstva, (...)"

Ako to teda, že kresťanský časopis hovorí len a len o výhodách únie, keď varujúci hlas cirkevných autorít hovorí o "novej rane kladivom" a o "opakovanom atentáte"? Nemôže teda ísť o nevedomosť v redakcii časopisu.

Nie sú to napokon varovania ojedinelé. A neobmedzujú sa len na oblasť morálky. Varovné hlasy sa ozývajú z Poľska, ktoré malo to "šťastie", že ho zahrnuli do "prvej vlny", a ozývajú sa aj z krajín, ktoré si už tú európsku hymnu spievajú.

Európska únia vie svoje. V raji o tom rozhodoval Pán Boh. A tam, kde Pána Boha niet, rozhoduje ona, Únia. Česi nech jedia jabĺčka také, aké im predpíše. Neposlúchnuť by znamenalo, že sa mohla česká cesta "do Európy" tiež riadne zakľukatiť. Nuž, Európa, to musí každý uznať, sa musí starať nie o záujmy české, ale aj o záujmy iných. Niekedy azda o záujmy iných viac, ale veď už aj v socializme sme boli všetci rovnoprávni, iba niektorí rovnoprávnejší.

25.6.1993: Parlament ES prijíma rezolúciu, ktorá podporuje maďarské stanovisko. (...)"

A nemožno sa ubrániť otázke: Odkiaľ tá pohotovosť Parlamentu EÚ, vtedy ES, prisúdiť pravdu maďarskej strane, keď posúdenie prípadu medzinárodným súdnym dvorom v Haagu malo celkom iné časové relácie a aj celkom iný výsledok? Bolo to vari tiež preto, že sme nemali vládu podľa gusta EÚ, kým Maďari áno? O takýchto momentoch sa pravda nedá dozvedieť z našich prameňov. Len z takých, ktoré pre nás napíšu príslušníci iných národov. Tiež Európania. Len s iným rozhľadom. Spomenutý článok vo "Svetle" mládeži neporadil, čo bude robiť, keď pre ňu takéto rozhodnutia budú mať už iný rámec záväznosti.

Tento národ už na vlastnej koži pocítil slasť integrácie minieurópskej aj stredoeurópskej. Z historického hľadiska iba včera. Rakúsko-Uhorsko tiež malo šancu byť aspoň Stredoeurópskou úniou. Viem, že spomenúť c. a k. monarchiu v súvislosti s EÚ spôsobuje šok. Rúhanie! Nebude však určite nikto chcieť polemizovať so skutočnosťou, že tu tento reálny integračný potenciál bol. Prečo sa namiesto splnenia tejto úlohy stal tento politický útvar žalárom národov? Dejiny nás učia, že aj najušľachtilejšie myšlienky zdegenerovali, keď sa do nich skoncentrovalo príliš veľa moci. Nie sama idea je teda aj zárukou jej realizácie, ale predovšetkým politický mechanizmus, ktorý má zaručiť, aby fungovala. S krásnymi heslami začínal aj fašizmus aj komunizmus a všetky iné antihumánne systémy. A netreba zabúdať, že aj systém, ktorý je na začiatku naozaj dobrý a prospešný občanovi, má sklon k degenerácii tak, ako speje k poruche až k úplnej nefunkčnosti každý mechanizmus. To je len prirodzený dôsledok všeobecnej entropie vo vesmíre. Otázkou teda nie je ušľachtilosť idey, ale to, aké má daný útvar korekčné schopnosti a možnosti. V tomto ohľade Únia, zmietaná korupčnými škandálmi, veľa dôveryhodnosti a záruk, žiaľ, neposkytuje.

Prázdnou a v konečnom dôsledku vo väčšej alebo menšej miere antihumánnou sa stane každá, akokoľvek vznešená idea, z ktorej sa vytratí morálka. A tak sa znova vraciame k morálke, hoci sme už od nej odbočili k politike. Ale my sme vlastne ani neodbočili. Len, naopak, politika odbočila od morálky. A ako ďaleko sú už od seba vzdialené tieto dve kategórie v našom myslení, ukázala v plnom rozsahu televízna relácia "O 5 minút 12" (04/06/2000). Problém, o ktorom sa diskutovalo, bola otázka dvojitého členstva v politických stranách, ale v týchto súvislostiach obsah besedy nie je vôbec dôležitý. Televízna moderátorka sformulovala svoju otázku adresovanú takto: "Všetci sa zhodneme, že tu ide o morálny problém. Je potrebné upravovať to ešte aj zákonom?" K tomu už naozaj niet čo dodať. To už nie je ľudová múdrosť o "panskom huncútstve". To je programová eliminácia morálky z politiky na profesionálnej úrovni.

Absencia morálky v politike, to je len absencia morálky v nás samých. Marazmus súčasnej politickej scény je len naším odrazom a obrazom. Politicko-morálny dualizmus je hlboko v nás. Homo politicus je každý z nás už tým, že žije v spoločnosti a musí jej svoju existenciu prispôsobovať. A disociácia morálky a politiky je ideálnou možnosťou na odsunutie vlastnej zodpovednosti na perifériu vedomia. Bolo počuť mladú učiteľku, na tradične kresťanskom Slovensku, v čase náboženskej diskriminácie: "My, učitelia, máme výhodu, že nemôžeme chodiť do kostola."! Toto nie je potenciálny, je to skutočne odpočutý výrok! No táto rozštiepenosť svedomia a morálky sa samozrejme neprejavovala len v takejto primitívnej forme. Nadobúdala veľmi rafinované podoby a robila nás spolupáchateľmi tým najnenápadnejším spôsobom.

Na tomto poli zostala kresťanská výchova dnešnému človeku veľa dlžná. Pravda, nemohla sa podieľať na jeho formovaní za ateistickej totality. Pozerá sa teda na súčasný stav s odstupom a bez pocitu zodpovednosti, hoci aj tento alibizmus by bolo možné vidieť v rôznom svetle. Dnes by však možnosť bola. Najmä tu na Slovensku, kde kresťanské povedomie akoby zázrakom prežilo. Skôr podvedomie ako povedomie, ale bolo na čo naviazať. O tento priestor však akoby nebol záujem. Vtedy, keď kresťanská idea mala osloviť všetkých, aby vrátila človeku pocit dôstojnosti a osobnej zodpovednosti za svoje konanie, a najmä aby vrátila morálku do politiky, rozmieňala sa jej mohutnosť na drobné.

Spomenutá agitka v časopise Svetlo je len prirodzeným odrazom tohto stavu. Kresťanský mládežnícky časopis sa namiesto akcentu na morálny nadhľad podujíma na výchovu mládeže k eurounionistickému vlastenectvu, (ktoré sa nás zatiaľ týka iba sľubmi a požiadavkami), prihovára sa mládeži angažovaním sa v politickom programe jednej časti politického spektra a opakuje ošúchanú politickú riekanku o vláde dobrej a zlej (obe boli rovnako legálne a bolo by veľmi namieste položiť si otázku, prečo tí, ktorí nám vždy tvrdili, že základným princípom demokracie je akceptovanie zvolenej vlády, potľapkávajú po pleciach len jednu z nich, hoci obe z nich vzišli v danom čase z demokratických volieb. Odpoveď na túto otázku by som však zase len nežiadal od kresťanského časopisu). Prečo sa však idea, ktorá má byť a nazýva sa všeobecnou, viaže na politický program, ako sme už povedali, len určitej časti politického spektra a prečo sa tak mládeži s prípadnou inou predstavou o budúcnosti vlastnej krajiny a Európy dáva najavo, že sa s ňou pri programe kresťanskej obnovy nepočíta, nie je dosť dobre pochopiteľné.

Dnešná devastácia morálky dosiahla mieru, ktorá by sa i z pohľadu predchádzajúceho rozkladu zdala apokalyptická. Morálne prostredie nebude iné ani v budúcej európskej, ani nijakej inej únii. Vyzbrojiť mládež schopnosťou triezveho, kritického hodnotenia politiky z hľadiska morálky, bez ohľadu na to, v akom politickom útvare bude žiť, v tom by sa dala vidieť úloha časopisu, ktorý sám seba považuje za kresťanský. Tu však nachádzame zase len službu politickým programom. Ódy na EÚ, jej výhody a šľachetnosť, s akou poskytuje prístrešok nezaopatreným, dokonca aj takým, ktorí si to, ako my, sotva zaslúžia, (s účelovým politickým zamlčaním všetkých výhrad - hovorme v tomto prípade len o výhradách zo strany najvyššej cirkevnej autority), sotva prispejú k schopnosti kritického pohľadu. Takto pripravení budúci občania Európy budú teda vidieť Európu nielen ako politickú, ale aj morálnu zvrchovanú autoritu. A kresťanská mládež môže teda, aj s prispením kresťanského časopisu, pokračovať v modeli politicko-morálnej schizofrénie, aj s tou "výhodou", že ju kresťanská príslušnosť nebude k ničomu zaväzovať. Tak jej teda Pán Boh pomáhaj!