”Národ mlčí, lebo má čas” píše náš exilový filozof Štefan Polakovič v úvahe o národnom zjednotení, toľkokrát prejavenom, toľkokrát túžobne očakávanom, ale teraz, ak sa v dohľadnom čase nič nestane, prepasenom. Dnes by sme jeho myšlienku mohli modifikovať: národ mlčí z letargie, čo už je omnoho horšie, čo už je chorobný stav. Akoby sme sa už trpne prispôsobovali zločinným amorálnostiam vládnucich činiteľov, či skôr ničiteľov. Zrazu nevieme odporovať zlu a vedome si kladieme hlavu na klát. Náš hlboký ponor ešte vari nedosiahol dna, čakáme na pomalú národnú samovraždu s otvorenými očami. Na nenávisť sme toľko energie vynaložili, že ubiedeným nám už na ničom nezáleží, a tak prenechávame voľné pole dolárovej čiastke národa, aby nás s primitívnym bľabotaním dokopala do ničoty. Veď dostane za to miliardy aj s obhryzenou kosťou na dôvažok.

Stojatá voda zaplavila Slovensko a v ňom i našu mocnú opozíciu. Ona, zdá sa, iba pohmkáva, hoci by mala metať blesky a nenechávať voličov na rozpakoch. Silu tratí, ale rozum ešte má, no tak chvíľu počkajme. SNS triafa presne, ale bez náležitej podpory jej hlas nestačí. Ďalšie strany sa hýbu, záchrana národa z nich však nekynie. Strana Smer sotva sa prejavila a už s istotou začiatočníka siaha na premiérske kreslo, pričom hromží na skúsenejšieho a charizmatického, ktorý jej stojí v ceste. Koaličné strany, celá ich zlátanina, sú samý boj a lož a kal a hnus. To všetko denne chrlia na národ, aby sa už konečne zadusil, na radosť maďarskej koalície, ktorá sa môže spokojne a ”inteligentne” hrať na svojom piesku.

Hnutiu s kresťanským názvom sa volebným podfukom podarilo otriasť štátom priam do jeho likvidácie, ale pritom sa samo rozpuklo priam do vlastnej likvidácie; možno, že ešte pred definitívnym funusom dačo ďalšie vyšpekuluje, lebo z nových dezignovaných predsedov záchrana hnutiu veľmi nekynie. A tak kope, ako ten umierajúci kôň a svojimi činmi pripomína diabolské skutky Benešovej ”demokracie” a komunizmu. Štvanica na politického nepriateľa akoby bola životnou nutnosťou jeho reprezentantov. Sú v zajatí svojich nedávnych vládnych predstáv, ktoré nevedia uskutočniť a ich verbálne útoky bez dôkazov sa menia na nepríčetnú štvanicu, v ktorej nemôžu prestať. Táto štvanica nie je kresťanská, ani ľudská, je zverská. Denne a už roky počúvať kruté slová o nejakom skutku, ktorý nie a nie dokázať, je pre Slováka so zvyčajným zmyslom pre spravodlivosť otrasom. Otrasom je aj to, že oni vlastne doteraz nezbadali, že sami na seba ukazujú prstom. Božskú iskru, ktorú by kresťanský politik prirodzene mal mať, oni nemajú. Akoby na nich cielil sv. Jakub v svojom Liste v Novom zákone: ”Jeden je zákonodarca a sudca, ktorý môže spasiť i zahubiť. Ale kto si ty, že súdiš blížneho?” (4, 12). Kto si ty – minister spravodlivosti, kto si ty – minister vnútra, kto si ty – predseda vlády, kto si ty – poslanec Národnej rady, kto si ty – psychiater s etickou prísahou, kto ste vy všetci s kresťanskou visačkou? Poznáte ich po ovocí, hovorí Písmo na viacerých miestach. Áno, poznáme ich, denne sa nám predstavujú.

Cirkev u nás sa zmieta a chátra, ”zásluhou” aj tých, ktorí majú mať najbližšie k láske a odpúšťaniu. Ale z kňazských i biskupských úst vyšli slová, ktoré vyjsť nemali. Budú vedieť nájsť pokoru, zaprieť sa, vziať svoj kríž a povedať slová hodné kňaza: mea culpa, národ slovenský, odpusť mi. Za národné zmierenie to predsa stojí. Kňaz-prezident Tiso vzal na seba riskantnejšie veci, na záchranu čo len jedného Slováka. Ospravedlnil sa i Mečiar, na ktorého hlavu v poslednom čase sa bez ospravedlnenia zosypali také nehoráznosti, aké Slovensko predtým nepočulo. Ospravedlnenie sa Svätého Otca možno spomenúť len s úctou.

”Sú v živote jednotlivcov i národov tajomstvá, ktoré možno nikdy nepochopíme” napísal kardinál Korec v knihe Ježiš zďaleka a zblízka (1990) v súvislosti s izraelským národom. Isteže sú, aj u nás na Slovensku. V utajenej cirkvi za komunizmu by to ani ináč nešlo. Ibaže v dnešnej zákernej demokracii, keď národ blúdi a navyše keď prezident s neslávnou minulosťou a nedodržaným matičným sľubom nemôže byť zárukou spravodlivého vývoja a národnej záchrany, potrebujeme jasnú a otvorenú reč. Potrebujeme Hlinkovho výbojného ducha, potrebujeme statočného, odolávajúceho, moderného Andreja Hlinku. Ale veď ho máme. Sídli v starobylej Nitre a už nadišiel čas, aby sa ujal záchrany štátnej i národnej. Možno ho trápi, že niektorí jeho bývalí spolupracovníci za komunizmu zjednotení pod heslom Za Boha a za národ dnes na výslní neuznávajú tieto hodnoty. Život každému prináša aj sklamania. Pán Boh však dal otcovi kardinálovi silu, správny úsudok, a dal mu, aby slúžil Bohu a národu. Čakáme na jeho slovo, slovo kardinálovo, už sa zvečerieva a času veľa niet. Národná a štátna kontinuita je opäť na trasovisku a mlčanie by znamenalo našu smrť. Boj o záchranu možno vyhrať aj duševnou prevahou. A my ju hľadáme v slove kardinálovom. Potrebujeme jeho kresťanskú životnú filozofiu, jeho objektívny pohľad na súčasnosť, jeho slovo, ktoré povedie k národnému zjednoteniu. ”Slovu česť a slovu človek musí sa vrátiť jeho stará hodnota. Slovo musí znamenať pravdu a lásku, ktorá nie je predajná, ani nie zbabelá”, píše Valentín Beniak v knihe Sebe i Vám (1943), krajan otca kardinála (a môj otec). Naša perspektíva je zúfalá, ale musíme prežiť a nezradiť sami seba. ”Od inteligencie sa žiada veľa, od kňaza tobôž”, čítame na inom mieste v knihe Sebe i Vám. Kto má niesť hlinkovské bremeno, ak nie kňaz, ktorému národ dôveruje. To je volanie cez slzy po národnej záchrane. Bude vypočuté, otec kardinál Korec?

Marta Hudáková