Slovenská politika už mnoho rokov trpí na animozitu politických lídrov. Niečo podobné nie je ničím výnimočným ani inde, na Slovensku však miera politickej animozity vysoko prekračuje hranice bežné v iných krajinách. Táto skutočnosť dlhodobo blokuje mnohé politické procesy a stáva sa nanajvýš vážnym politickým problémom. Príčiny tohto stavu môžeme nájsť vo všetkých garnitúrach, ktoré dosiaľ Slovensku vládli. Smutné však je, že tento negatívny proces kulminuje práve v súčasnom volebnom období. Preto výmena politických generácií sa stáva témou nanajvýš aktuálnou.

Prvou obeťou tohto procesu sa stal dlhoročný predseda KDH Ján Čarnogurský. Práve táto osoba počas celého obdobia pôsobenia v politike totiž v miere vrchovatej, prispievala k polarizácii spoločnosti. Paradoxne, práve jeho boj proti ”mečiarizmu” bol preňho samovražedný. V snahe akýmikoľvek spôsobmi eliminovať svojho protivníka opustil všetky hodnoty a spojil sa s každým - na základe negatívneho vymedzenia. ”Dočasne” utopil KDH v SDK. Dnes, keď pochopil, že aj vďaka tejto politike stratil medzi občanmi dôveryhodnosť a pre svoje materské hnutie je neprekonateľnou príťažou, ako politik skončil. Podobne je to aj s politikmi bývalej VPN, dnes pôsobiacimi v DS. Táto generácia mala už dávno politicky vymrieť a po roku 1992 sa zdalo, že aj vymrela. Dnešný stav, keď disponuje 6 poslancami, nemožno hodnotiť inak ako dočasnú politickú anomáliu. Ich prežitie je skutočne omylom nášho politického systému. Ich politické perspektívy by za normálnych okolností boli nulové. Ich najnovšia iniciatíva, kedy SMK označili za svojho najbližšieho politického partnera, nemožno vnímať inak ako snahu prežiť za každú cenu. Verím však, že ich prežívanie na politickej scéne, rovnako ako každá anomália, bude mať len prechodný charakter. Je veľmi pravdepodobné, že aj existencia SOP ako strany bude mať v dejinách Slovenska len epizodický charakter. Odchod Viery Ruskovej naznačuje, že silná mediálna podpora, ktorá bola pri vzniku tohto umelého subjektu, sa končí. SOP v stave, ak nie je umelo mediálne tlačená, nemá šancu obhájiť svoju politickú existenciu. Je to podobný efekt, ako keď schopní manažéri vytvoria skupinu, v ktorej sú síce netalentovaní umelci, ale majú prostriedky na to, aby ju stále tlačili do médií. Skupina potom môže mať napriek nekvalite svojej produkcie celkom slušný úspech. Akonáhle však podobný tlak prestane a ukáže sa, čo v kom je, netalentovaní prestávajú mať úspech. Aj SDĽ pravdepodobne postihne vnútorná generačná obmena. Jej prvou predzvesťou bol odchod Róberta Fica. Tento politik z generačnej výmeny politickej reprezentácie urobil jeden z pilierov svojej politiky. Garnitúra, ktorá je v čele strany od roku 1990 a transformovala KSS na SDĽ, vyčerpala svoje ľudské a politické možnosti. Weiss, Kanis, Schmögnerová, ale aj Fogaš či Ftáčnik sú už za zenitom svojej politickej kariéry. Ich dôvera vnútri strany rapídne klesá, cítenie členskej základne je v príkrom rozpore s týmito dnes už menšinovými predstaviteľmi SDĽ. Niet pochýb o tom, že už v priebehu tohto volebného obdobia budú nahradení novou garnitúrou. Predstavitelia generačnej zmeny Ľubomír Andrassy a Braňo Ondruš si postupne upevňujú svoje postavenie, s cieľom zmeniť rétoriku, nástroje i ciele strany. Žiaľ, aj nová generácia nezaťažená osobnými spormi si v sebe nesie i mnoho animozít z predchádzajúceho obdobia a pozitívna zmena k lepšiemu si aj u SDĽ vyžiada istý čas.

Najdôležitejšou okolnosťou pri generačnej obmene slovenskej politiky bude riešenie situácie v HZDS. Vladimír Mečiar je najväčšou traumou slovenskej politiky. Práve na tejto osobe sa polarizuje slovenská spoločnosť. Nemienim rozoberať zodpovednosť jednotlivých politických aktérov za tento stav, konštatujem to len ako politickú realitu. Zdá sa, že postupom času si Mečiar začína čím ďalej, tým viac uvedomovať túto skutočnosť. Prvýkrát sa to prejavilo v septembri 1998, kedy aj vďaka takmer celonárodnej mediálnej antikampani HZDS stratilo takmer 8 % a HZDS sa dostalo do beznádejne opozičného postavenia. Vtedy jednoznačne vyhlásil, že nemieni zostaviť vládu ani prijať v nej akékoľvek miesto. HZDS ako signál toho, že v budúcnosti si vedia predstaviť aj niekoho iného na najvyšších exekutívnych miestach, nominovalo na post premiéra Jána Smereka. Ako sa v danej situácii ukázalo, ani toto riešenie nebolo priechodné, ale HZDS tým predznačilo možný precedens politického vývoja. Jasne sa tým deklarovalo, že aj v HZDS za istých okolností možno počítať aj s participáciou na moci bez Mečiara. Problém HZDS však spočíva v tom, že bez Mečiara má cca 15 % preferencií a s Mečiarom 30%. Veľmi jasne sa to ukázalo v čase, kedy sa Mečiar stiahol do úzadia a HZDS pôsobilo ako bez hlavy. Jediná šanca, ako predísť preferenčným stratám HZDS a na druhej strane zväčšiť koaličný potenciál tejto strany, je ísť do volieb s Mečiarom, avšak nenominovať ho do rozhovorov o zostavení vlády. Stratám HZDS v dlhšom časovom horizonte možno predísť čiastočne zmenou charakteru politiky, jednak designovaním nástupcu Mečiara, ktorého si sám vyberie. Asi polovica voličov volí HZDS len preto, že je tam Mečiar. Ak vzíde nový líder HZDS a bude chcieť získať relevantnú časť tohto elektorátu, nesmie to byť na úkor Mečiara, ale len s jeho požehnaním. A tu sa dostávame k problému HZDS. Dodnes tam totiž nevyrástol korunný princ. Chvíľu sa zdalo, že ním môže byť Roman Zelenay, neskôr Sergej Kozlík a nakoniec Vojtech Tkáč. Ako sa však ukázalo, ich trvanlivosť nebola veľmi vysoká. Najnovšie zmeny vo vedení HZDS, predovšetkým zloženie jej podpredsedov, naznačuje, že Mečiar dlhodobejšie neznesie ľudí, ktorí by sa čo len potenciálne mohli stať jeho vyzývateľmi. Je takmer isté, že z tejto garnitúry sa jeho nástupca, ktorý by bol širšie akceptovaný, nezrodí.

Politická realita však nepustí. Potenciál rastu HZDS je obmedzený, jeho koaličný potenciál, ak na čele exekutívy bude Mečiar, tiež. Na Slovensku nie je väčšinový systém a v rámci dnešného pomerného systému HZDS nemá šancu bez partnerov vytvoriť väčšinovú vládu. Preto ani veľmi neprekvapili nedávne výroky predsedu HZDS pre nemecké noviny (Die Welt, Der Spiegel), kde vyhlásil, že si uvedomuje politickú realitu a v budúcnosti sa nemieni podieľať na vláde.

Zdá sa, že jedine takéto riešenie môže vyriešiť pat na súčasnej politickej scéne. Podobný akt by totiž znamenal ”odchod” neštandardných politických síl, napr. SDKÚ, ktorým absentoval akýkoľvek politický program, či idea, pravda, okrem idey vlastniť moc, a ktoré dosiaľ profitovali len z démonizácie jednej osoby. Bez Mečiara by sa Dzurinda a jeho SDKÚ zosypala ako domček z kariet. Jeho hrubo populistické reči a množstvá nesplnených sľubov by ostali len ako spomienka s horkou pachuťou na manipuláciu a podvod na takmer milióne občanov. SDK ani SDKÚ nikdy totiž neboli strany pozitívnej voľby, vždy to boli len strany menšieho zla.

Zdá sa teda, že odchodom Mečiara, odíde aj celá politická generácia, ktorá ho v dobrom, alebo zlom sprevádzala. Pre Mečiara však odchod z politiky nemusí byť definitívny. Súčasný prezident Rudolf Schuster sa viackrát dal počuť, a jeho ochorenie ho v tomto rozhodnutí iste ešte utvrdilo, že nemieni kandidovať na ďalšie funkčné obdobie. Ak sa Mečiar v horizonte štyroch, resp. dvoch rokov pred prezidentskými voľbami stiahne z epicentra politického zápasu, prestane verejná poľovačka na jeho osobu a na všetko, čo súvisí s ním, tak má veľmi veľkú šancu v meraní síl o prezidentský úrad. Jeho potenciálny protikandidáti (Kukan či Šimko) sú osobnosti podstatne nižšej ”váhovej kategórie”. Slovensko sa v posledných ôsmich rokoch dostalo do stavu, ktorý je patologický. Ako dlho tam ešte ostane, na to odpovedia najbližšie voľby.

Roman F. Michelko